Høst - På sterke vinger (1974)

Keď sa povie Nórsko, vybavia sa mi fjordy a stará nórčina, čo je jazyk, v ktorom je napísaná Staršia Edda. Hoci mám doma nejaké kapely zo severu Európy, sedemdesiatková nórska scéna má zastúpenie mizivé, nejaké dva albumy Aunt Mary a štyri dosky Titanic ("debut" Lucifer Was nerátam) sotva nazvať ohromujúcou zbierkou. Aha, aby som nezabudol, najlepšia zo všetkých prítomných je práve Høst (opäť platí to o Luciferobolovi), ktorú som spoznal vďaka Progboardu a Merhautovi. Svojho času som si objednal album Hardt mot hardt a následne som na to veľmi dlho nemyslel, až som zabudol ja i predajca z Roxy. Ani neviem, koľko sviečok som sfúkol, keď tu zrazu pri jednej návšteve zmieneného obchodu padla reč na severské grupy a spomenul som, že som si niečo svojho času objednával. Miestny predajca sa podivil, lebo mu tam pred časom došli oba albumy a on vraj netušil, komu to objednal a nik sa k nim nehlásil. Nuž som zobral obidva a bolo.

Drsný rázny hard rock zameraný na rôzne nepriamočiare motívy, do ktorých pláva basa a gitary vyhrávajú melodické "wišbounovské" sóla, pričom spevák je clivý i nekompromisný zároveň, to je hudba do každého počasia. Kapela je dostatočne patriotická na to, aby spievala po nórsky, nuž je zabezpečená aj istá osobitosť celého vyznenia, čo nie je nikdy na škodu. Iste, z priaznivcov plného vychutnania si diela iba s porozumením textu asi ubudne, ale inak je to fajn. Fattig men fri spĺňa uvedené na stodvadsať percent, bluesovejšiu náladu dodáva ďalší kúsok pomenovaný For sent a angre. Melodramatický slaďák I ly av mørket využíva okrem gitarových sladkobôľnych motívov aj podobne orientovaný klavír, čo je nádherné. Celkovú krehkosť dopĺňa postupný fade out. Aby sa nepovedalo, kvákajúca gitara si odfunkuje úvod do hrozivo nazvanej skladby Satans skorpe. Príklon k rôznym ókaniam vo vokáloch i celková komerčná nálada by z tejto veci urobili ideálneho kandidáta na singel, ibaže nástup hard rockového rifu jak prasa a následné striedanie úsekov, akoby ich bolo nekonečné množstvo, z toho razom vykrešú priam art rockovú parádičku. Rozbehnuté dialógové gitarové sólo si nezadá s najlepšími hard rockovými flákmi všetkých čias. Ďalšia skočná skladba s tradičnými zdvojenými gitarami, Dit vi må, núti do uznanlivého pohojdávania vlasatou (aj nevlasatou, nech nediskriminujem) hlavou. Značne zlovoľná nářezovka Samhold svojimi ákanými vokálmi v pauzách pripomenie Uriah Heep zo Salisbury, je to skrátka pecka. Ale blížime sa do finále a vraví sa, že to najlepšie nakoniec. Pri Høst to platí do písmena. Titulná famózna kompozícia På sterke vinger má zhruba desať minút a kým v úvode i závere sa vyžíva v ukážkovom gitarovom prejave Wishbone Ash slaďáku, (ú)stredná pasáž svižne trilkuje, basa drnčí ani cválajúci rytieri guľatého stolu, gitary okolo nej poletujú sťaby vypili priveľké množstvo Red Bullu, slovom, majstrovské.

Aj keď silno pochybujem, že výraz Høst znamená to, čo teraz použijem na osvieženie písomného prejavu, je to pravda. Takýto hosť do domu je vždy vítaný a je radosť ho počúvať.

reagovat