Bowie, David / The Man Who Sold the World

Ak existujú,čo existujú na svete albumy v ktorých nie po 100om,ani 200om počutí stále nachádzame niečo nové,tak Man who sold the World by tam mal určite patriť.Po asi len vlažnom prijatí´´Space Oddity´´vraj vydaveteľstvo Mercury nevedelo ako to bude so začínajúcim folk rockovým spevákom Davidom vyzerať do budúcna.Agenti z Mercury videli potenciál pesničkárstva ala Donovan mierne mixnutý Sydom Barretom.

Životopisný snímok´´Stardust´´poukazuje práve na toto obdobie a jeho postupné prepojenie na Ziggyho éru.Nepredvídateľnosť Bowiemu vlastná asi dala riadne zabrať komukoľvek s kým David najmä v 70tých rokoch nejako spolupracoval.V roku 1970 založil kapelu Hype s ktorou poprvýkrát vystúpil v kostýmoch.Viem,že Visconti bol za Supermana,Bowie za pána Dúhového a ostatných dvoch Mickov (Ronson a Woodmansey) si nepamätám.Viem,že to dopadlo trapasom a kapela sa zmenila na štúdiovú. (Myslím, že Tony Visconti sa potom uberal skôr producentskou cestou.

V čase vzniku tejto platne bol Davidov nevlastný brat Terry zavretý na psychiatrickej klinike,ktorú spomínaju niekoľkokrát aj v tom trapase filmovom.Rodinná diagnóza rodiny Bowieovych z matkinej strany bola schizofrénia. Práve táto téma sa prejavila aj v hneď úvodnej dlhej kompozícii´´The Width of Circle´´.Mysticizmus,ktorý prenasleduje rovnako Bowieho ako aj napr.Pink Floyd tu ide v plnom prúde.Nasledujúci song hovorí úplne za všetko ´´All the madmen´´ (Všetkým šialencom).Tu úplne najviac cítiť podobnosť s Black Sabbathom,či Deep Purple.Ozzy síce vo všeobecnosti je najznámejší Madman v rock n rolle,ale kto ide do hĺbky veci,zistí že ranné Sabbathy sú síce geniálne rockové-metalové učebnicové diela,ale myšlienkovo je to ako porovnať ´´texaský masaker,či nejaký hustý strašidelný b-čkový horor´´ s niečim na pomedzí ´´1984´´ a ´´Prelet nad kukučím hniezdom´´ s dávkou psychadelie.

Špinavé blues prirovnávané v tom čase raketovo úspešnému Led Zeppelinu cítiť ´´ Black Country Rock´´.Oproti prvým mi príde ešte relatívne klasická ako keby si spravili jam Ozzy s Marcom Bolanom.Nemôžem si pomôcť,ale oproti Ozzymu ,Bolanovi a aj veľmistrovi Cooperovi (milujem ich všetkych) mi prídu takí ´´hračkárskí´´ rockeri-umelci. Bowie sa vždy tak stotožnil so svojimi dielami, že priam až hazardoval so svojim duševným zdravým. Albumy bral ako režisér a herec v jednej osobe.

Keby sa spýtate nejakého drsného rakera´´Aký je tvoj top song od Bowieho?´´ čo mi asi odpovie? no predsa ´´Man who sold the World´´ lebo Kurt, lebo Nirvana, lebo MTV Unplugged. Ja nedokážem na túto otázku ani odpovedať.V prípade tohto albumu je to song ´´After all´´.Tá apokaliptická nálada ma strhla do svojho deja.Neviem si ani predstaviť ako nákladná musela byť réžia tohto diela. Kam až sá dá zájsť v aranžovaní, čo všetko sa dá hudbou a slovom vyjadriť. LEvel Up !

Pre bežných popových poslucháčov David bol skôr balaďák a slušácký speváčik z čias´´Let´s Dance´´.Je to ako vidieť hrať Patricka Swayzeho najprv vo drsnom vojnovom dramate a potom v Hriešnom tanci.Takto vidím Davida v hudbe.Po pomalej apokaliptickej baladke sa opäť album vrátil k hard rockovému základu.Vypalovák ´´Running gun blues´´ ma úplne nezložil,ale ako klasická rocková šupa obstojí.
Pre znalejších je všeobnecne známe,že na začiatku 70tých David Jones priam hltal Friedricha Nietzscheho, Alistera Crowleyho,budhizmus a najmä Orwella.Toto sa nádherne pretavilo do tejto platne. Vypätá atmosféra´´Savior machine´´ musela byť pre vydavateľov zvyknutých na pesničky ala ´´Space Oddity´´ veľmi studená sprcha.

Temná bluesová vypätosť silne podobná Sabbathu ´´She shook me cold´´ je ako keby Elton John po ´´Your song´´ zložil ´´War Pigs´´.Nasledujúci titulný song v originále je podľa absolútne o inom ako Kurtov cover (obe sú samozrejme skvelé).Mám pocit akoby som v tom songu cítil temný folk mierne šmrncnutý temným country do finalnej scény ´´Život a doba Sudcu Roya Beana´´ale viac do apokaliptického divokého západu, ako do klasického westernu.Posledný song´´Supermen´´je jasný odkaz na Nietzcheho teoretizovanie o nadľudoch.Ani nechcem hovoriť,kto si osvojil túto myšlienku,lebo táto vec je absolútne jasná.Nacisti...

Výhodou tohto albumu je že dokáže zaujať tvrdým zvukom aj fanušikov Hard Rocku.Fanušikov prog-rocku,art rocku.Je to svojim spôsobom veľmi dôležitý a nie moc docenený album.
Málokto si uvedomí,že doba vzniku je len o nejaký ten mesiac novší od debutu Black Sabbath a prvých dvoch Zeppelinov.Tu sa môžme pozrieť,ale naozaj len na tú rockovú rovinu.Vyšiel mesiac ešte pred´´In Rock´´ od Purple, či Aqualungom od Jethro Tull,ktorý mu bol trochu podobný.Nádherne už tu na 3ej rádovej LP Bowieho vidieť,že sranda skončila a máme dočinenia s umelcom väčšieho rozmeru ako bežný popík boy.Vydavateľstvo Mercury Records bolo silne sklamané.Dostali neočakávané. Totiž svet ešte nebol pripravení na takýto zvukovo-myšlienkový atak.Už ten priamočiarejší hororový Sabbath,či nie ideovo úplne čistý Led Zeppelin mali znesiteľnejší potenciál pre komerciu.

Týmto albumom David a jeho parta skončili na dlažbe.
Trpezlivosť je dar biznismanov a predvídavejšia RCA Records videla práve v niekom takom ako Bowie potenciál.doba sa menila.Deti kvetov boli na posmech,začínali nové smery.Osobnosť Davida Bowieho už vtedy v istých kruhoch začínala byť neprehliadnuteľnou.Vo vydavateľstvách rozhodovali paprdovia,čo vydávali ešte Sinatru,Nat King Colea.Nová generácia lačne pýtala novú krv.Pozrime sa ešte na vizuálny obal albumu.David pózuje na diváne v elegantných ženských šatách po prvýkrát v histórii pop music výrazne androgýnnym štýlom.

Elegancia a bizarnosť obalu albumu akoby pridala viac zmätku ku komplexnému pohľadu na album. Stále bol len začiatok 70tých.O alternatívnej kultúre a sexuálnej nejednoznačnosti sa takmer nehovorilo.Ozzy Osbourne,Alice Cooper,Eric Clapton,Robert Plant aj napriek dlhým vlasom a úzkym nohaviciam stále pôsobili mužne.Gina ktorého David na tejto temnej LP vypustil rozbil titánovým kladivom niekoľko nových dvier pohľadu na umenie...

PS:História čakala na patrónov novej éry.Éry, ktorá
posunula 70té roky s rozbehom do 21storočia.

» ostatní recenze alba Bowie, David - The Man Who Sold the World
» popis a diskografie skupiny Bowie, David

---

Bowie, David / Hunky Dory

Možno je nás len pár,čo sme oddane hľadali čokoľvek,čo tento pán vytvoril.Ešte menej nás je,tých ktorí nespútane hĺbali v životopisoch,článkoch,knihách,v čomkoľvek,čo sa zaoberalo Davidom Bowiem od jeho hudbu,cez image,až po rôzne filozofie ktorými za svoju kariéru prešiel.Album Hunky Dory od fenoména,čo zmenil svet jednoznačne má čo ponúknuť. V mnohom mi Hunky dory príde ako Ziggyho predohra. Svet ešte len pripravoval na veľdielo a už aj to vo veľkom štýle.

Začnime originálnym až repeťácko-šlágrovým popevkom č-č-č-č-čejndžís. Na prvý dojem sa môže zdať lacným,do momentu, kedy nezačneme chápať jeho text a nadhľad. Tento song bol celoživotným mottom Mr.Bowieho. Kto viac z hudobných umelcov prešiel,toľkými zmenami a priam definoval,či nakopol tak odlišné nové smery.Vetu ´´Strange fascination fascinate me´´ si beriem priam osobne (v dobrom), lebo rovnako ako jeho,rovnako aj mňa fascinujú zvláštne a nezvyčajné veci. Tou bola na začiatku 70tých Davidová Androgynita.

Prístup akým umelec pristupoval k svojskému pesničkárstvu nemal ďaleko od šansónu a kabaretu ala refrén a frázovanie ´´Oh´you pretty things´´ veta ´´no room for me, no fun for you´´ jasne hovorila za všetko :).

Eight line poem je minisong opäť so svojskou umelcovou hravosťou.
Prvá skutočne silná vec sedmičkovej dekády pieseň ´´Life on Mars´´plná symboliky,dramatický prepracovaných aranžmánov,ktoré na danom albume boli skvelou prácou Yesovského Ricka Wakemana a multi-inštrumentalistu,presnejšie špičkového gitaristu Micka Ronsona. Korunu tomu nasadil Davidov silne afektovaný, ale zároveň technický neskutočne skvele zvládnutý spev.Video, ktoré vzniklo o dva roky neskôr,keď som videl ma položilo.Zrazu mi Mr.Manson prišiel ako totálna atrapa.

Folkový popevok ´´Kooks´´ zložil pre svojho čerstvo narodeného syna Joe Duncan Jonesa - Zowieho Bowieho. Tá hravosť ma vždy dokáže okuzliť. Dokonca aj vo verzii Robbie Williamsa.
Prvá strana LP Hunky Dory končí opäť silnou skladbou s opäť silnými symbolmi.Pieseň ´´Quicksand´´ zahŕňa toľko odkazov na mágiu,budhizmus,dokonca je tam spomenutý nacista Himler. Skúšal som si ju vysvetliť,ale čaro tohto umelca je práve v skúšaní poslucháčov,kde po rozlúsknutí záhady príde vytúžená odmena poznania.

Strana B,keďže je tento album v zásade počúvam len z LP začína totálnym kabaretným číslom ´´Fill your heart´´. Je to cover song, ktorého originál som ani nikdy nepočul, každopádne na Davidov uličnícky androgynny hlas mu nesmierne sedí.Polyfonycké zvuky v roku 1971 uvedú bláznivejší space folk v skladbe ´´Andy Warhol´´trochu happeningová vec pre svojho nového kamaráta, ktorý mu ukázal práve tie´´ čejndžis´´ v jeho legendárnej Factory.
Aby nechýbal do partie ďalší symbol 60tých,ktorého piesne znadčasoveli, tak tu máme skvelý´´ Song for Bob Dylan so skvelou Ronsonovou ťahanou gitarou a energickým folk-rockovým refrénom.

Sám David sa v songu´´´Queen Bitch´´odvoláva na svoj opäť ďalší vzor Lou Reeda a Velvet Underground. Musím len súhlasiť.Sexuálny podtón songu načrtáva, že s Bowiem si ešte hodne srandy užijeme.
Posledná pieseň je pre mňa od prvého počutia po dnes záhadou.Kto sú tí ´´Bewlay Brothers´´ ? Je to skutočne symbolika Davidovej sexuálnej nejednoznačnosti? Sú tam symboliky kabaly,Nietzscheho,Orwella,Crowleyho ??. Možno Ozzy, či Alice budú navždy Princovia Temnôt, David bude navždy umelec, plný záhad...

Ako ukazuje nie moc vydarený Film ´´Stardust´´ z minulého rocku. V roku 1971 David cestoval prvýkrát do Ameriky. Podpísal tam zmluvu s RCA a práve úspech Hunky Dory mu začala otvárať bránu do vyššieho levelu. Americké ikony a dekadentná kultúra po celý čas nás sprevádzajú v témach piesní tohto albumu. Je to definitívna rozlučka so 60tými a zároveň pioniersky náznak kam by sa mohla moderná popmusic uberať. Akustický zvuk ako to už bolo neraz spomenuté albumu neskutočne svedčí. Obal albumu je absolútne novum (keď to dáme do porovnania s tvrdými rockermi a narcistickými pózermi). Podobne ako u Man who sold the World David pokračoval v androgynnej image,kde konkrétne na tejto LP skutočne pripomína Nicole Kidman v historických úlohách.
V čase vzniku Hunky Dory David povedal v rozhovore pre Melody Maker ´´I´m gay and always have been´´. Týmto výrokom na seba pritiahol obrovskú pozornosť, čo jeho kariére a jeho hudbe len pomohlo. Kde bola pravda? a kde reklama? Je absolútne jedno. Som rád, že možno aj vďaka takémuto výroku sa jeho muzika dostala ďalej...

PS: Osobne by ma zaujímalo, či v rokoch 1971-1974 u nás v Československu vôbec niekto vnímal nejakého Davida Bowieho. Svetu začínal vládnuť art rock, hard rock a prežíval stále šlágerpop.Práve David našiel novú cestu. Generačne je David abs. mimo mojej generácie, ale mám pocit,že generácia mojich rodičov by ho odmietala. Prediehal dobu ako nikto pred ním a nikto po ňom...

» ostatní recenze alba Bowie, David - Hunky Dory
» popis a diskografie skupiny Bowie, David

---

Nick Cave & The Bad Seeds / The Boatman's Call

Rocková poézia je samostatnou kapitolou histórie rock´n´rollu. Od čias Boba Dylana, Lou Reeda, či Neila Younga pribudli tisíce pesničkárov. Jedným, ktorý nad všetkými vynikal bol a stále zostáva, dnes už rocková legenda Nick Cave. Od jeho punkových začiatkov v Birthday Party ubehlo takmer 40rokov. Počiatok jeho bandu Bad Seeds sa dátuje od nejakého 84tého roku. Po takmer industriálnych začiatkov po vzore kapely jeho gitaristu Blixu Bargdelda z nemeckých Einsturzende Neubauten, ktorý dávno pred inými založili industriálny rock sa touto cestou uberal aj Mr.Cave. V čase spojenia týchto dvoch umeleckých šialencov Nick Cave žil v Berline rovnako ako jeho vzory Iggy Pop & David Bowie v rokoch 1976/77.Vetu´´Atmosféra tohto mesta vás núti robiť len dôležité veci´´ povedal sám David Bowie, ktorý sa pri náhodnom koncerte počas Serious Moonlight tour aj s Caveom osobne stretol v Berline.

U Nicka Cavea toto obdobie bolo spojené s heroinovou závislosťou. Prešlo zopár krásnych rokov a Nick Cave & The Bad Seed začali robiť oveľa prijateľnejšiu muziku pre poslucháčov. Od čias albumu ´´Good Son´´ sa Nick Cave stával pomaly a isto takmer popovou hviezdou. S úspešným duetom s pop kráskou Kylie Minougue ´´When the wild roses grow´´ sa mu podarilo nadobro rozvlniť vlný popmusic, zároveň stratiť tých experimentálnejších rockových fans. V roku 1997 nahral skromnejší a pre mnohých vraj stále silne komerčný ´´Boatman´s Call´´.

Moje prvé stretnutie bolo vďaka periodikám ako Kankán, či Spark, kde písali o Nickovi Caveovi v rozporuplných obrazoch. Jeho divoké začiatky mi pripomínali v tom čase moju srdcovku shock rockera Mansona. Tak som začal svoje bádanie po ňom spolu so starším Cooperom a Bowiem. Kamarát mi dal na prvých mp3 v roku 2000 tento album.
Spočiatku som hľadal sample pre svoju vtedy začínaju hip hopovú crew, keďže od industriál rocku ala Manson to bolo na hony vzdialené. Po častejšom počúvaní ma za srdce chytilo zopár skladieb a spomenul som si na článok s Kánkánu, kde písali o jeho neskutočných textoch.

Moja nie extra dokonalá angličtina bola dostačujúca na pochopenie,že mám dočinenia s originálnym umelcom. Piesne ako ´´Into my arms´´, ´´People ain´t no good´´, ´´Are you the one I´ve been waiting for´´ či dokonalý ´´Idiot Prayer´´ ma chytili za srdce a už nikdy nepustili. Samozrejme album obsahoval takmer vyrovnané veci s jednoznačne silnými výpoveďami o živote, láske, smrti, vášni a pod. Nick Cave rozšíril moje obzory už pred 20tými rokmi do novej úrovne.

Od roku 2000 Nick Cave vytvoril mnoho nádherných albumov ´´Push the sky away´´. či ´´Dig Lazarus dig´´. Jeho Hudba ma svoj rukopis. Dominantný klavír, vedie nad gitarami, kto má chuť na gitary odporúčam rockovejší projekt Nicka Cavea Grinderman. Rock, pop, prvky jazzu, prvky divadelnej hudby, toto všetko je menej podstatné ako jeho samotná tvorba. Tá je originál. Veď sám metal maestro James Hetfield sa vyjadril, že za rockového textára číslo 1 považuje Nicka Cavea, keď na Garage Inc. zaradili ich cover Nickovej piesne ´´Loverman´´. Nick Cave je autorom niekoľkých scénarov k filmom , autorom kníh, a filmovej hudby. Všetko zväčša zameraných na juh Spojených štátov a inšpirovaných tkzv. Južanskou gotikou.

V piesňach z tohto albumu cítiť naopak prvky aj írskej muziky v ´´´Green eyes´´, či ´´Black hair´´. Hudba na ´´Boatman´s call´´ nie je hudbou na rockovú party, či slaďáky na balanie nejakých osamelých dám. Je to hudba na pokojné sobotňajšie, či nedeľňajšie popoludnie :)
Svätým grálom Cave Music však zostáva poezia...

» ostatní recenze alba Nick Cave & The Bad Seeds - The Boatman's Call
» popis a diskografie skupiny Nick Cave & The Bad Seeds

---

AC/DC / Back in Black

Ak existuje energickejšia priamočiara úderka ako tento album, sem s ňou. Tisícky hard rockových platní sú skvelé, ale svoj prvý posluch tejto foršne nezabudnem do smrti. Podotknem, bolo to ešte z nejakej tej poľskej kazety, čo ich predávali po jarmokoch. I keď som ho počul 19rokov po vzniku, stále mal riadnu energiu. Na rok 1980 je to zvukovo špičkový album. Zbytočného hodnotiť skladbu po skladbe, samozrejme moje srdcovky sú ´´Hells Bells´´, svojrázna balada ´´Let me put my love into you, babe´´ a mierne richardsovská ´´You shook me all night long´´. Slabé miesto tu nie je. Ak týmto albumom začali 80té roky, mali skvele vydláždené pre hard & heavy. Po našich mestách behal prví rakeri a metloši s prvými nášivkami AC/DC. Neskôr som ich videl ešte stále v tých riflovkách sedieť niekde pri pive. Jedno je isté, AC/DC nebola nikdy hudba pre študentíkov :)

Do úrovne hudobne kvalitatívneho albumu ako Hells Bells radím ešte aj Apettite for Destruction od GnR, keď beriem do záberu 80té.
AC/DC už nikdy nedosiahli úspech aký dosiahli týmto dielom. Mierne úspech tohto albumu pripisujem aj šoku, že ešte v roku smrti ikonického frotmana Bona Scotta išli mierne do rizika, čím šokovali celú obec fanušíkov, veď zoberme si Queen bez Mercuryho a pod. Zväčša sa očakáva skôr pád ako vzostup. Tento zázrak sa stal práve s Brianom Johnsonom.
Excelentný hard rockový hlas. Nezameniteľný a rovnako aj s jeho nezameniteľnou baretkou.

AC/DC milujem aj preto, lebo nemali potrebu sa hrať na rock stars. Od začiatku boli showmani a rockeri z ulice. Nehrali to na dievčatká, nehrali to ani na intelektuálno - sofistikované publikum. Ak je kapela, čo má 45rokov svoje rastúce publikum, tak je to AC/DC. Mám zopár LPs od nich, ale bez výhrady, Back in black je unikát...

» ostatní recenze alba AC/DC - Back in Black
» popis a diskografie skupiny AC/DC

---

Bon Jovi / Blaze of Glory (Jon Bon Jovi)

Kovboji, renegáti, desperáti, majte sa na pozore píše sa rok 1990 a Leader Bon Jovi pre Vás pripravil svoj celoživotný Opus Magnum. Mal som 9rokov a bol marec roku 1991, keď nám otec z MTV nahral jednu časť hitparády z MTV Hot 100. Nahral to od nejakého 12miesta. Viem, že tam boli hity London Beat, Whitney Houston atď. Na 3.mieste bol Jon Bon Jovi s jeho nádherne atmosférickým klipom ´´Miracle´´. Nejako krátko predtým už sem tam bežal ešte lepší klip ´´Blaze of Glory´´.

Bon Jovi som poznal hneď po zoznámení sa s érou metalistov. V tom čase (rok 89) všetkej tvrdšej hudbe sa (aspoň čo u nás v NMnV viem) hovorilo metal a všetko iné bol DM, dokonca aj Kylie Minogue :) Na MTV taktiež v marci r.1990, hneď po revolúcii dávali koncerty a otec mi nahral 3,4 veci, kde boli tie najväčšie jeho paľby ako ´´ Prayer´´, Lay your hands on me´´ a ´´Bad medicine´´. Bez debaty mal som zimomriavky.

Preskočíme o pár rokov neskôr, keď už som mal trošku Joviho plné zuby. Samozrejme v roku 1990-92 na mladého kovboja,teda na mňa silne zapôsobil. Ako som dostával rockovú hudbu viac a viac do žíl a to najmä štýl GnR, Aerosmith, Led Zeppelin, Stones, ale aj hairmetalové pecky ako White Lion, Poison, Motley, k tomu Eagles, Thin Lizzy a nespočetne množstvo iných, od kamaráta som mal ešte na kazetách všetky albumy Joviho po These Days. Chronologický som ich počúval, našiel som tam vypalovačky, desiatky balád nižšej kategórie až na jeho sólovku ´´Blaze of Glory´´. Tá sa na hony líšila od skandujúceho stadion rocku, ktorý sa valil v 80tých hádam už aj z Afriky.

Blaze of glory, častokrát uvádzaná aj ako Soundtrack k westernu ´´Mladé Pušky 2´´dnes už s legendárnymi hercami ako Sutherland a pod. Táto esencia filmovej muziky o ktorej som vedel už od 9tých rokov sa mi dostala do rúk až po roku 2000. Odstupom ďalších rokov som zistil viac informácii o celom albume a jeho vzniku.
Začnime už len prvou vecou ´´Billy gets your guns´´ hneď mi udrela do uší geniálna južanská gitara, abs. na hony vzdialená od dynamického glam metalu Richie Samboru & Band. Na úvod skvelá vec. Mierne country šmrncnutá. Do uší lezúca ´´Miracle´´ bola úplne inak aranžovaná vec ako vôbec čokoľvek z pera domovského hair bandu. Akordeón uvádzajúci pieseň je už samostatne nádherne znejúci nápad,tým by aj v nejakej moravskej hospudke zaujal. Refrén je nevtieravý a sólo Jeffa Becka hodilo hair rockera do vlny komerčnejšej verzie Younga a Springsteena. Každopádne nápad vyšiel!

Vrchol tvorby, vrchol balád, ktoré nie sú len lovesongy pre násťročne kočeny a ich rozvedené mamičky okolo 40tky. Blaze of glory, sa minimálne u mňa stal skutočným zábleskom slávy speváka, ktorý mohol ako jeho rovesníci zapadnúť prachom (viď Brett Michaels z Poison). Drive, ktorý sprevádza skladbu, je ďaleko od uhladeného lovensongera, mieriaceho k agresívnejšiemu Springsteenovi, či rozsahom až k Tylerovi a dovolím si povedať, že minimálne v tejto veci aj k takému Coverdaleovi. Ak je to niekoľko zvučných sól rockovej histórie, tak dané sólo by nemalo v 100ke guitar solos chýbat. Pán Jeff Beck tu dal korunu na album, kde určite aj podľa neho sa mu ešte oplatilo hosťovať. Nehovoriac o megastar ako Elton John, ktorý mu tam brnkol do honky tonk piana :) a sem tam nejaký vokálik dal k jeho obľúbenej western téme.

Vraví sa, že ak je spevák - dobrý spevák jeho piesne musia vyznieť aj s akustickou gitarou a taktiež texty. Celá jeho hudobná výpoveď musí už v akustike znieť dobre. Prípad výnimočnej Springsteenovej ´´Nebrasky´´ sa samozrejme Johnymu nikdy nepodarí napodobniť, no minimálne v ´´Blood Money´´ sa silne posnažil. Gule tomu riadne osolil, hádam aj v tom čase silne exponovaný AXL musel byť v pozore!!!

Filmovo autentický znejúca ´´Santa Fe´´ je spolu s ´´Blaze of Glory ´´´strop Jonového autorstva a aj vokálneho výkonu, ktorý už nikdy u neho nezažijeme, rovnako ako u Axla nikdy nezažijeme jeho výkony.

Strana B na vynile začína teatrálnejšou ´´Justice in the barrel´´ gitarovým know how Jeffa Becka, filmovým introm, indiánskym vokálom Lou Diamond Philipsa - známeho herca indiánov. Ženské vokály nehovoriac. Najsilnejší umocňovač námetu. Veľmi vydarená vec, ktorá posunula ešte ďalej od klasických pop-rockovo-hairmetalových kompozícii Jonov album.
Never say die, titul obdobný s titulom Black Sabbath, dokonca aj akordy náhodne sedia, len toto je asi jediná vec, kde cítim Bon Jovi, tým pádom najpriemernejšia vec albumu.
Koho považuje mnoho rockerov za skutočného kráľa rock n rollu ? Nebude to Elvis, ale čierny enfant terrible Little Richard, ktorý je hosťom nasledovnej kompozície ´´You really got me now´´, dokonca v jeho vlastnom štýle, mierne evokujúci nejaký westernový saloon. Za tú by sa moc ani Springsteen, či Keith Richards nehanbili.

Slabé miesto má žiaľ každý album. Tých najdokonalejších je naozaj len pár. Práve u mňa ´´Bang a drum´´ stiahla toto dielo niekde do pri hranicu tuctovosti a netuctovosti. Pre mňa nula bodov. Oceňujem, ale skvelé ženské gospelové vokály. Opäť ďalšia vec, ktorú u Bon Jovi nebude možné počuť.
Predposledná, takmer duetová záležitosť ´´Dying ain´t much of a livin´´ nádherne uzaviera skvelý album, plný pozitívnej energie a nenásilne vyznievajúcich piesní. I keď Sira Eltona Johna tu niet až tak výrazne počuť. Odspieval tu s Jonom refrén a zahral mu tam piano. Pre HATERS OF BON JOVI toto bude samozrejme sračka, pre mňa je to skvelá vec, skvelý text, skvelá atmosféra. Možno miestami aj naviazala na Eltonové western´s song z prvej dekády jeho tvorby.

Záverečné Outro Guano city malo poslúžiť ako soundtracková bodka. S ním, či bez neho, album sa vydaril. Ako bonbonik by som odporučil nájsť si video, kde Sambora sedí s Jonom v réžii a sleduje ako Jeff Becka valí sólo do Blaze of glory.
PS: Sambora je u mňa samozrejme aj napriek komerčným flákom skvelý gitarista a skladateľ viď. Stranger in this town - jeho sólo album.

» ostatní recenze alba Bon Jovi - Blaze of Glory (Jon Bon Jovi)
» popis a diskografie skupiny Bon Jovi

---

Bowie, David / Never Let Me Down

80té roky - Nostalgia - Klipový Rozmach - Veľkolepé Produkcie - Úspešné Sólo Kariéry viď. Peter Gabriel,Phil Collins,Belinda Carlisle,Sting,Paul Simon,Ozzy Osbourne.

Toto všetko bol isto silný nápor na zabehnutého sólo umelca ako bol David Bowie. Práve on vyšlapal chodníčky všetkým new wave stylerom, depešákom, začínajúcej alternatívnej scéne a hlavne aj okázalejšej pop rock scéne ala Duran , Culture Club.

Verím, že pre neho samého pri jeho dosť dobre rozbehnutých hereckých aktivitách, starostlivosti o syna v jeho výhradnej starostlivosti a produkciách albumov iných umelcov, muselo byť umenie prísť z nejakou tutovkou. Šokovať pred 40tkou, už nie je tak ľahké ako v 25. David nabehol na vlnu pop rocku jeho ovečiek ako Duran Duran, Billy Idol a pod.

Po mega komerčnom úspechu s Let´s Dance, kde naozaj si dal záležať min. na zvuku, keďže prvýkrát som postrehol vatu na jeho LP. Vata a Hity = Pop 80tých.
Album ´´Tonight´´ boli z polovice covery od Iggyho Popa,(jeden nevydarený Beach boys cover) čím mu vzdal kamarátsky hold, zároveň nepriamo dal pasívne zarobiť, keďže Idžiho 5000cové predaje s Bowieho miliónovými boli mega rozdielne.
U mňa žiaľ ´´Tonight´´ mám v zbierke len do počtu.

Album ´´Never let me down´´ poznám veľmi dobre. Dostal sa mi do rúk s Earthlingom ako prvá kompletne celá doska. Prvá Strana LP je nasiaknutá nápaditými pop rockovými piesňami. Pozor, nie tak obyč. ako na prvé počutie by sa zdali. V každej skladbe je odkaz na začínajúce rušné časy, kde čas naberie rýchlosť a deň za dňom budú plné šialených udalosti. Presne takto by som vystihol posolstvo , ktoré varuje pred masovým informačným šialenstvom.

Napr. sám David sa vyjadril, že ´´Time will crawl´´ vznikla tesne po výbuchu Černobylu. Vraj cez v tom čase najkvalitnejší štúdiový zosilňovač zachytili ruské rádio v nahrávacom štúdiu vo Švajčiarsku, ktoré varovalo pred zamoreným tesne pod výbuchu v Černobyle a svet si žil ešte v pokoji ako Bobby Ewing v Texase na South Forku. Informácia o katastrofe mala dlhé meškanie, než sa to dostalo už len k nám do ČSSR. Bol to šok vtedy pre Davida a celé štúdiové osadenstvo. Pieseň je mrazivou odpoveďou na túto skúsenosť.

Moje srdcovky sú na tejto LP len na strane A. Menovite nádherná ´´Never let me down´´ tiež s nádherným Davidovým textom o strachu pred vlastným zlyhaním. Mierny návrat k berlínskym časom, kde bol stále BOH Odvrátenej strany rocku. Skladba ´´Zeroes´´ nie je žiadnou odozvou na desať rokov starých ´Heroes´´ , ale nádherný energický opus s prvkami beatles z ich exper.éry. Dovolím si povedať, že asi jeden z jeho najlepších speváckych výkonov aké kedy podal.

Strana B začína akoby bola predvojom albumu ´´Outside´´, ale vráti sa k bežnému pop rocku samozrejme (R)kom chránenej Davidovej verzii. BOWIE NIKDY NEPADOL. Vždy si zachoval svoju umeleckú tvár a pečať so silnými aj slabšími miestami. Asi tak. BTW. ´´Bang Bang´´ nebol najhorším Iggyho singlom, ale doba mu nepriala tak ako nejakým rýchlokvasom typu Kajagoogoo :)

Emotívne tento album si ma získal. Nedal mi vzrušenie aké som mal zo Ziggyho, Heroes, Earthling, Scary Monsters, dal mi parádnu atmošku 80tých aj s jej disko nábehom. Je to vlastne taký Davidov ne-eklektický Diskopříbeh :)


Nesmiem zabudnúť

» ostatní recenze alba Bowie, David - Never Let Me Down
» popis a diskografie skupiny Bowie, David

---

Mötley Crüe / Dr. Feelgood

Menší ošiaľ okolo Motley Cure spustil tieto dni aktuálny životopisný snímok tejto bandy, ktorý celkom vydarene poskytol sondu do poslednej najsilnejšej éry rock'n'rollových hrdinov. O talente jednotlivých členov sa tu samozrejme neoplatí písať. Bez mozgu Nikki Sixxa by asi pravdepodobne nikdy nič nedosiahli. Kto čítal Nikkiho "Heroinové denníky", musí mu byť jasné, že posledné dva albumy boli len rýchlokvas kvôli naplneniu zmluvy s vydavateľstvom. Po jeho dvoch legendárnych predávkovaniach a dokonca až do klinickej smrti vyhral boj nad heroínom. Ešte koncom roku 1988 začali tvrdo pracovať vo Vancouveri na novej platni. Tentokrát pod prísnym dohľadom producenta Bryana Adamsa, Boba Rocka. Vyplatilo sa!

I keď ich dostatočná reklama (dobrá aj zlá) dostatočne podporila predaj aj podpriemerných LPs, ktoré našupovali v letech 1985-1987, tentokrát sa chceli posunuť ďalej a očariť aj kvalitným originálnym zvukom. Už prvé tóny Marsovej gitary ukazujú že pôjde o menej kompromisnú záležitosť. Titulná "Dr.Feelgood" hneď z ostra naštartovala do roku 1989. Ďalšie dvě veci mi trochu splývali do seba. Štadionovka "Kickstart in my heart" je bez debaty jedna z ich top vecí, čo kedy brnkli do gitár a najmä klasický rock'n'rollový locomotive rytmus dal skladbe to, čo ju nakoplo. Refrén na jedničku, záverečné voice box sólo na jedničku s hviezdičkou. Balada "Without You" je opäť to najlepšie, čo kedy ponúkli. Ťažký zvuk bicích nástrojov, dokonale znejúca slide guitar Micka Marsa, nádherný refrén a slušná kompozícia (na Nikkiho excelentná). Chválim aj aranže gitár, najmä počas sóla.

Popevok "Same ol´ Situation" nie je kompozične ničím výnimočný, ale do danej doby dokonale zapadol a priam tam zahviezdil na vypredaných štadiónoch. Vo vypalovačke "Sticky Sweet" im zahosťovali Bryan Adams, Steven Tyler a zopár ďalších, presne ako to bolo v móde. Zborové refrény hip hip hurááá. Nevadí opäť to strihnem vetou: Do danej doby ako stvorené. Na "She goes down" si neviem presne spomenuť, ale viem, že to nebola zlá vec. Neviem, či to bolo Nikkiho čistou hlavou, Mickovým podielom v skladaní to jednoducho a v skratke všetko šlapalo jak hodinky. Hovorím o singlovke "Don´t go away mad" - chytľavá vec natrvalo hitová.

K slušnému albumu, patrí slušný song na záver s víziou do blížiacich sa devadesátých, ako dnes už vieme nie najlepších rokov pre tento band. Teraz je čas na zmenu "Time for change". Takto si Nikki vravel, keď sa mu rútil život do kanála, na jeho samé dno, kde sa svojim jazykom dotkol najhnusnejšej stoky života - heroínu. Trochu mi táto vec pripomína kissácku "God gave rock'n'roll to you", ale to bude tým silným melodickým zborovým refrénom. Osobne je to pre mňa silne nostalgická vec, napriek tomu, že som ju poznal pätnact rokov po funuse. Ako dieťa si túto éru heavy metalu a hard rocku veľmi dobre pamätám. Silné refrény válcovaly hitparády a pospevoval si ich nejeden metalista tej doby. Možno tú istú nostalgiu vidia aj samotní Motley. Osemdesáté roky boli jednoducho ich roky. Doslova ako to bolo povedané v úvode filmu "The Dirt", Motley Crue ich ovládli...

Na záver: Ak si chceme priviať nádhernú atmosféru muziky, ktorá ešte spájala časť jednej generácie, Dr. Feelgood je to najlepšie, čo tá zatraťená škandálmi bohatá banda nahrala. Ako perličku by som spomenul, že zvuk tohto albumu inspiroval doslova kapelu z protipólu a to sanfranciskú trash metalovú legendu Metallica k osloveniu Boba Rocka k produkcii ich špičkového a komerčne najsilnejšieho "Čierneho albumu".

» ostatní recenze alba Mötley Crüe - Dr. Feelgood
» popis a diskografie skupiny Mötley Crüe

---

Pop, Iggy / Instinct

Hop a je tu rok 1988 a s ním Iguanas Pop. Časy feťácke už boli zažehnané a útok na valcujúcu rockovú scénu bežal u reinkarnovaného Idžiho v plnom prúde. Po pop-rockovom Blah Blah Blah, kde sa Iggy predstavil aj širšiemu publiku, sa návrat na hudobnú scénu relatívne vydaril. Keď sa obzrieme za prepadákmi z prvej polovice osemdesátých, ktoré nahral, tak dosiahol minimálne v rámci svojich možností svoj prvý vrchol. To, čo milujem na niektorých sólo-umelcoch, je šokovanie a neustála zmena. V tomto prípade síce nemôžme hovoriť o hudobnom vývoji, keď sa obzrieme za Raw Power, Idiotom a Lust for life, ale môžeme minimálne hovoriť o kvalitách. Keďže nepatrím k ročníkom, ktoré mohli chronologický sledovať kariéru Iggyho a jeho rovesníkov už v danej dobe, viem posúdiť, že tento album musel byť prekvapením aj sklamaním pre štýlových obmedzencov.

Surový zvuk gitár dlhoročného Iggyho kamaráta Steva Jonesa zo Sex Pistols, ktorý plynule krásne prešiel z punku 77 na hard rock 88 nám naznačuje už úvodnej "Cold Metal", že o popík z predošlého albumu jednoznačne nepôjde. Myslím, že v tomto albume boli Iggymu vzorom kapely, ktoré ovplyvnil ešte z éry so Stooges. Konkrétne KISS, Mötley Crüe, W.A.S.P a podobné. I keď Iggyho hlas sa pohybuje v stredoch ako aj Cooperov či Idolov, dáva jasne najavo, že pohodičkový ukľudňujúco pôsobiaci tón z roku 86´ nie je jediný, ktorý mu mimoriadne sadne. Paradoxne v skladbe "High on you" sa nachádza i v tejto polohe, jej rockový drive je dokonalý, stejne tak aj jednoducho vystavaný refrén. Dravá stránka A strany tejto LP určite stojí na "Strong Girl", "Tom Tom" a našlápnutom "Easy Riderovi" (ten by kľudne mohol zapadnúť do fiktívneho soundtracku Easy Rider II).

Druhá strana LP ničím nezaostáva za prvou. Mám fakt pocit, akoby som počúval chvíľkami aj AC/DC. Čo silne oceňujem na tejto platni je, že všetky skladby a texty si napísal maestro kmotr sám, jen sem tam je spoluautorstvo pripísané Jonesovi. Vypalovák "Power & Freedom" je bezchybný hard rock. Skladba, ktorá vo mne evokuje niečo akoby matnú spomienku z detstva zachytenú možno niekde na MTV je "Lowdown" spievaná taktiež v hĺbkach v štýle Mission a Sisters of Mercy ako na predošlej LP bol singláč "Cry for love". Tá melódia s jeho hlasom akoby bola vo mne od detstva. Páči sa mi, že nevypustil syntetizátory a klávesové nástroje na tomto hard & heavy albumu. Bez synths by naprieklad nasledujúca titulná "Instinct" nemala tú správnu napínavú atmošku. Každopádne pán Pop inštinkt mal minimálne na túto a predošlú LP. Nádherne sa hodil na vlnu trendov, tu konkrétne na Hard&Heavy.

Spomenuté AC/DC najviac cítiť v riffe "Tuff Baby" - podľa mňa trošku priemerná vec. Posledná "kockatá hlavá" "Squarehead" je dokonalým záverom štýlovo uceleného diela. I keď v Bilboard 200 sa umiestnil niekde na 79. mieste a dieru do sveta ním neurobil, ale pozíciu rock star, s ktorou treba počítať, si udržal. Budem úprimný. V rámci Iggyho možností vytvoril skvelý počúvateľný, dokonca istým spôsobom po stránke prejavu originálny hard rock, ale konkurovať tak silnej konkurencií ako boli Guns & Roses, Mötley Crüe, KISS, AC/DC či dokonca aj "spolubojovníci" ako Ozzy a Alice Cooper bolo náročne. Glam metal lebo hairy pop ako Bon Jovi, Poison či White Lion valcovali rebríčky a na letiskách v čakačke na fajku od fanyniek mali prvenstvo, tam sa fakt nedalo komerčne konkurovať.

Zhodnotenie: Chválim motorový zvuk gitár Steva Jonesa. Chválim údernú rytmiku. Chválim aj menej náročné, ale dynamické Jonesové sóla. Chválim Iggyho drive a nasadenie. Ako som povedal, Apetite for Destruction či No Rest for the Wicked to neni a ani Dr. Feelgood, ale pre takých The Cult bol Iggy jednoznačná star, keďže o rok neskôr im hosťoval v "New York City" na legendárnom "Sonic Temple". Tu beriem Iggy Popa ako herca, režiséra a sceńaristu kde obstál, dokonca mierne nad priemerom, na tému hard&heavy.

» ostatní recenze alba Pop, Iggy - Instinct
» popis a diskografie skupiny Pop, Iggy

---

Reed, Lou / Lou Reed

Objavenie stránky Progboard prišlo práve vďaka hľadaní recenzií na albumy Lou Reeda. Práve Lou Reed vzbudil u mňa maximálny záujem o jeho tvorbu vďaka jeho nevšedným príbehom a témam. Práve tento jeho prvý sólo album, nie je tým úplne najtypickejším Lou Reedovým dielom a tým, čim by posadil do sedla svojich fans so zatajením dychom. Tento eponymný album ešte stále čerpá z poslednej dekády VU, kde plánoval Lou zaradiť piesne ako Ride in the sun, Ocean či Lisa Says. Veľmi oceniteľný je muzikantský vklad hostí ako Steve Howe a Rick Wakeman z Yes či ďalší gitarista Caleb Quaye.

Rock'n'rollová energia prúdi od prvej sekundy tejto LP. Prvé tri veci nádherne plynú v tomto duchu so slušnými energickými doprovodnými vokálmi, s ktorými sa od tejto LP budeme po celú jeho tvorbu rokov sedemdesátých stretávať. Milujem roky sedemdesáté a tie sú z tejto LP cítiť na plnej čiare. Najmä v úvodnej "I can´t stand it". V Louovom štýle, ktorý zaviedol už na posledných dvoch LP Velvetov sa nesie pieseň "Lisa Says". Možno by mi mnohí silne oponovali, lebo ani ja si nemyslím, že tento debut patrí do TOP 3, ale svoj sólo opus magnum podľa mňa zložil už tu. Tým opus magnumom je skladba "Berlin", ktorá bije ako melódiou, tak aj melancholickým textom do uší, a vyzdvihujem nádherné gitarové dvojhlasné vyhrávky. Poznám niekoľko verzií len od Loua, kde víťazí Bataclanová akustická verzia z roku vzniku tejto LP. Tá naliehavosť dobre napísanej piesne je neskutočne silná. O samotnom albume Berlin som už písal a medzi nami Ultra Reed Fans je jasným víťazom v jeho tvorbe.

V trochu podobnom duchu sa nesú aj piesne "I love you" a "Ride into the sun". Aj tie mám relatívne celkom rád. Z tých divokejších by som minimálne na tejto LP vyzdvihol "Wild Child". Tok piesní celej LP plynie celkom príjemne do sluchu. Možno mi tu chýba viac príbehov, viac nápaditosti. Je to prvý album a tak to aj beriem. Silné veci ešte stihol vysypať u VU. Možno "Love makes you feel" cez môj sluch len trošku prešumela, druhým vrcholným číslom po nádhernom "Berline" je jednoznačne ešte plánovaný VU song "Ocean". Ako muzikant oceňujem už len samotný úvod a zaranžovanie nástrojov. To všetko s jemne syčiacimi perkusiami umocňuje atmosféru skladby. Text má nádhernú symboliku. Neviem, či som ho správne pochopil, ale "Ocean" Lou Reeda je vlastne niečím ako očistcom.

Zhrnutím LP by som povedal, že pre tých, čo hudbu a umenie Lou Reeda milujú a obdivujú, je táto platňa nutnosť. Pre tých, ktorí majú radi len tie najlepšie veci, čo vytvoril, odporúčam aspoň dať mu šancu. To, o čom spieva v skladbe "Berlin", je pre mňa niečím ako predstavou tej najkrajšej romantiky, nech už to môže pôsobiť akokoľvek. Pre mňa "Bed of roses" od takých Bon Jovi je len pokus o dievčenskú romantiku, kdežto u Reeda verím každé jedno slovo.

» ostatní recenze alba Reed, Lou - Lou Reed
» popis a diskografie skupiny Reed, Lou

---

Pop, Iggy / Blah Blah Blah

Ako dieťa vyrastajúce v ČSSR som o spevákovi menom Iggy Pop počul prvýkrát až na prelome devadesátých, kde obnažený behal v jeho klipoch. Zaujať ma žiaľ v danej dobe nemal čím. Prvý album, ktorý som od kmotra punku počul, bol Idiot. Týmto sa mi uložil do mojej pamäťovej databázy. Od istého času som našiel v sebe nadšenie skúmať jeho rozsiahlu tvorbu. Veľmi ma prekvapil široký záber, široký register hlasu, texty a v konečnom dôsledku skladby. Konkrétne album Blah Blah Blah som si pustil cca pred siedmi rokmi z mp3 playera. Samozrejme ma ničím nenadchol, veď po dokonalom Lust for life, experimentálnom Idiotovi, protopunkovom Raw Powere či štýlovo bohatom Brick by Brick mi tento popík Mr. Popra nič nepovedal.

Samozrejme to bola unáhlená reakcia. Totiž podobne ako u Idiota či Lust for Life si do štúdia usadol s Iggym opäť jeho verný priateľ, ktorý mu finančne pomohol po finančnom a drogovom kolapse v roku 1983 tým, že zcoveroval ich "Chinu Girl" a s Tinou zduetoval "Tonight", z čoho sa posypali úžasné peniažky. Iggyho albumy ako "Party" a "Zombie Birdhouse" boli špičkové prepadáky, takže kariéra bola v troskách. Iggy dostal po roku 1983 kvalitný životný reštart, presne aký dostal v tom čase aj Tyler a Cooper. Drogová závislosť a definitívna bodka za ňou mu ukázala jej skutočnú stránku. To sa prejavilo aj v niektorých skladbách tohto diela, kde mu skladateľský vypomohol Bowie a Steve Jones zo Sex Pistols.

Čaro tohto albumu spočíva v niečom absolutne inom ako na ktoromkoľvek z jeho albumov. Jeho nádherný hlboký hlas, na ktorý ho David upozornil už u Idiota, tu dostal plný priestor a vyšlo to! Keď ohlásila spoločnosť A&M, že Iggy Pop prichádza s novým kvalitným albumom, média vše zveličovala titulkami ako "Návrat Kráľa" a "Zmrtvyvstanie Kmotra Punku". Nič také sa skutočne nedialo. Len Iggy so svojimi kamarátmi nahrali kvalitnú LP zapadajúcu do danej doby, tentokrát žiadny experiment. Ako sa David prvýkrát (a naposled) prispôsobil danej dobe, učinil tak rovnako aj Iggy. Duch aj zvuk collinsového Genesisu, Simple Mind, INXS a vôbec celej škály úspešných umelcov z osemdesátých rokov tu cítiť na plnej čiare.

Hneď v úvodnom covere "Real Wild Child" to slušne odpálil hlbokým hlasom a poprockovým zvukom. Skladba "Baby, it can´t fall" je absolútne nevýnimočná - tu už je cítiť Bowieho tanečné ťahy. Not for me. Mierne do Depeche Mode, až s dokonalými synths, lahodnými gitarkami ala Pink Floyd, stonesovskými "Woo choo" pokrikmi sa javí "Shades", ktorá vo mne vyvoláva nostalgiu mojej generácie na ktorú osemdesáté ešte stále silno pôsobili. Iggy nás roztancoval v nasledujúcich dvoch číslach. Mávam dni, keď táto pop-rocková hudba z osemdesátých mi padne úplne vhod. Mierne melancholická s nádherným textom "Fire girl" mi od Iggyho znie úplne uveriteľne. Cítim tam skutočnú úprimnosť. Nie sú to lovesongové bláboly, ani sny o neskutočných bohyňach. Takmer totožného ducha má aj "Isolation". O izolácii vedia bývalí narkomani hodne. Len toto stačí povedať a je hneď jasné, že opäť táto jednoduchá pieseň nie je úplný blábol.

K rockovejšej vážnosti sa hlási "Cry for love" podobná štýlu Sisters of mercy, najmä Iggyho spev. Veď nielen punk má byť jemu za veľa vďačný, ale aj gotický rock. Titulná zdivočelá blbosť "Blah Blah Blah" je viac menej asi skôr nejaká ptákovina, lebo inak mi nič nevraví. Skôr by som ju priradil na album Bowieho či Culture Club album. Aby som nebol skeptik, oceňujem aranžmány a rytmiku tejto veci. S piesňou "Hideaway" sa vraciame k štýlovej podstate tohto albumu a tou je kvalitný pop rock či elektro-pop rock. Miesta v danej piesni znejú až monumentálne. Veľkú úlohu hrá opäť Iggyho mohutný barytón. Vo refrénoch počuť aj Bowieho v zbore. To, čo by tu rockeri mohli postrádať, sú gitarové riffy vrátane singlu "Cry for love". Na takú lepšiu riffovačku si prídu v záverečnej "Winners and Losers", kde si hľadal Iggy sám svoje miesto. Odkazuje sa v skladbe na rebelov, outsiderov a renegátov. Lepší záver ani nemohol prísť. Skladba má vážneho ducha, nie je to mierna melanchólia, ale dynamická temnejšia rockovica.

To, čo kvalitatívne ucelilo ducha albumu, bola produkcia v tom čase na trón dostávajúceho sa producenta Davida Richardsa spolupracujúceho S Queen, Chrisom Rea a samozrejme s Bowiem. Dovolím si tento album charakterizovať ako jeden z komerčne najatraktívnejších Popových albumov, ale zároveň asi je skôr výnimkou v jeho diskografii ako pravidlom. Ak by niekto chcel túto legendu zaradiť k punku, tak ho tento album odrovná. Iggymu ťahalo na čtyřicítku a po dlhých rokoch utopených v závislostiach a po duchovnej obrode nahral aj pokojný album dokonale zapadajúci k príjemným opusom rokov osemdesátých. To, čím sa líši možno od vtedajších hviezdičiek (okrem veku), bola aj autentickosť jemu celoživotne vlastná. Album radím ho do prvej petky spolu s Idiotom, Lust for life, Brick by brick a American Ceasar, keďže Raw Power sú ešte stále Stooges.

» ostatní recenze alba Pop, Iggy - Blah Blah Blah
» popis a diskografie skupiny Pop, Iggy

---

Guns N’ Roses / Use Your Illusion I

A to som chcel sem len nakúknuť... Takto nejako by som začal. Podobne ako som videl reakciu u Use Your Illusion II, aj mne na tieto špičkové rockové diela chýba viac recenzii. Chápem aj pointu Progboardu a som si vedomý, že GnR nie je nejaký prog, ale ak sa trochu lepšie pozrieme na pestrosť sérii Use Your Illusion I aj II, nájdeme vedome aj nevedome celkom slušný žánrový rozptyl. Osobne pre mňa sú GnR jedno z posledných gigantických telies klasického štýlu rocku/hard rocku. Boli priam osviežením v čase príchodu grunge a tuctových metálových bandov.

Podme po poriadku. Osobne neviem o kapele (možno Beatles či nejaké "progy"), ktorá by vydala v jednom roku album zastrešujúci takmer 31 skladieb. OK, zabudol som na nadproduktívneho nápady chrliaceho Princea, ale úprimne, i keď je to pre mňa tiež špička, dá sa 31 vecí od neho vypočuť behom jedného popoludnia bez vypnutia? Táto vec sa mi pri GnR stať nemôže. Guns je žiaľ, i keď bez smrti frontmana tam, kde Cream a The Doors za 5-7 aktívnych rokov vyprodukovali strop, nad ktorý už nevystúpia. To s istotou si dovolím tvrdiť!

Spočiatku, keď som ako deväťročný chlapec spoznal Guns n Roses, miloval som skôr balady, preto som bol opatrný pri divokejších attakoch, kam vynikajúca rock n rollovica "Right next door to hell" jednoznačne patrí. Oceňujem nápad s tou úvodnou šestistrunovou basou, na ktorej hral dokonca Slash. Axlov odpich je dokonalý už pri štarte. O GnR sa hovorilo ako o pokračovateľoch Stones a Aerosmith a toto tvrdenie si dovolím zopakovať. Dokazuje to hneď druhá Stradlinova záležitosť "Dust n Bones" smerovaná k bluesovo južanskému pachu. Milujem tento song. Je neskutočne obrazotvorný. Už pri úvode si predstavím americkú dialnicu ako z úvodu seriálu "Renegade", predstavím si južanskú dedinu, predstavím si vypráhlu čerpaciu stanicu v Arizone, predstavím si barové tanečnice v niekde v Novom Mexiku. Stradlinov spev kontrovaný Axlovým superdriveom v nábehu na refrén a v refréne patrí k vrcholom skladby.

Cover "Live and let die" je síce cover vysoke úrovne, ale stále len cover, pretože Paul McCartney spravil už samotnú bondovskú silnú verziu. Začiatok devadesátých rokov sa mi automatický spája s nádhernou autentickou baladou "Don´t cry", ktorá vraj bola začiatkom trilogie Axlovej lásky a vzťahu s Erin Everly, ktorá ma ešte aj alternativnú verziu, čo je pri osobných skladbách absolutne normálne a úprimné. Slashová práca na gitarových aranžmánoch tu nadobúda ten najfenomenálnejší charakter, z ktorého bude ešte mnoho rokov žiť. Plačúce sólo v dynamickom videoklipe vyrážalo dych. Zrazu bola gitara opäť v kurze (keďže na prvých priečkach MTV Charts valcovali Erasure, DM, Madonna). Z euforickej baladky nás kruto prebrala divočinka "Perfect Crime" - Perfect Style of Rock n Roll. Takto nejako má vyzerať rock n roll tej danej doby! Obohatený samplami, nápadmi na umocnenie atmosféry.

Opäť sa vracia do hry Stradlin s jeho stounovskou bluesovačkou "You ain´t the first". Priznám sa, prehliadal som ju nejakú dobu - predsa v konkurencii najsilnejších rockových skladieb všetkých čias sa to stať môže. Práve bootlegový Unplugged mi tento song v živom prevedení neskutočne priblížil. Taktiež úprimný text, ktorý na rozdiel od presladených bon joviovských balád má skutočný bluesový smrádeček. Okolo bluesových koreňov sa točí aj "Bad obsession" s harmonikou Teddyho "Zig Ziga" zachádzajúci až do incestu v texte, čím sa preslávil najmä Jim Morrison (práve v danej veci doorsovské blues trochu cítiť). Skladba Back of Bitch siaha ešte do čias vzniku GnR (rok 1986), ale vďaka Mattovi Sorumovi dostala našupovaný nábeh podobný úvodom Led Zeppelinov, z ktorých aj Slash určite silne vychádzal. Opäť cítiť atmosféru divokého západu, a ten úvod, ako stvorený do scény, kde sa rozletia dobrým kopancom dvere Saloonu pri vstupe nejakého Buffala Billa. Odpadlík Adler síce vytvoril krásne rytmické griffy na legendami opradenom Appetite, ale Matt Sorum ich doslova zatraktívnil. I keď bicie nie sú mojou silnou stránkou tento rytmus som sa jednoducho musel naučiť. Klasický rock n roll killer drums. Autor opäť Izzy Stradlin, ktorého odchod bol určite nemalou stratou pri všetkej slashovskej počestnosti.

Čo z Axla vytvorilo legendu okrem kontroverzie, dokonalého image a chrapľáku, bolo autorstvo piesní ako November Rain a Estranged. Prvá menovaná sa zapísala do histórie rockovej dokonca aj popovej hudby ako jedna z najsilnejších a najprepracovanejších skladieb smerujúca k úrovni "Bohemian Rhapsody" či "Stairway to Heaven". Nikto mu neodoprie ten nádherný autentický text. Práve aj ten je silným elementom diela. Slashové gitary, orchester M. Kamena (známy už spoluprácou s Pink Floyd a Metallicou). Nejedna žena dodnes nemôže rozdýchať tento Opus Magnum Mr. Rosea. Axl s jeho rockerskými kamarátmi (dnes už nežijúcim West Arkeenom a Del Jamesom) zložil epickú operu "The Garden" s hosťujúcim Princom Temnôt Alice Cooperom. Presne na môj vkus. Nemohli spraviť lepšiu voľbu. Milujem Coopera a takto som dostal dva v jednom. Axl sa touto epickou hard rockovou operou vracia symbolický do mladosti, do záhrady pokušenia a poznanie, kde mladí rockeri dostali šancu tancovať a spievať a spoznali skazenosť sveta. "Prišiel som o panictvo s cigánkou odfarbenou na blond," vraví Axl v piesni. Pripúšťam,že sa môžem mýliť,ale tu sa Axl pokúšal o nemožné - dosiahnuť na Morrisonov mýtus. Pre mňa Top 5 od GNR.

Divočinky musia byť: "Garden of Eden" - dokonca aj táto superdivočina ma oslovila a ten vtipný klip s rýchlo bežiacimi titulkami. Ľudovo povedané - Axlovi tu ide papaľu ako samopal. Preparadený riff "Don´t damn me" musel nadobro odohnať smútok a letargiu po epickejších baladických kompozíciách. Song jednoducho šľape. Spomalenie je ešte lepšie, miestami mi pripomenie Led Zeppelin a Planta, preženiem viac dokonca "Out of the blue" od Roxy Music, najmä tie ťahavé gitarky od Slasha. Vraví sa, že reťaz je silný tak, ako je najslabšie jeho koliečko. Presne!Tu niet slabocha v kapele. Nespomenul som Duffa, ale jeho zvuk basy a jeho dynamická hra toto celé ako celok aj s "cultovským" Sorumom drží v pružnom mechanizme. Rolling Stones evokujúca "Bad Apples" nie je nič viac, nič menej ako poctivý rock and roll. Vyzdvihnem tu energickú súhru hlasov v refréne. Možno by som urazil, ale podobnú harmóniu som počul u našich elánistov (v tom čase aj hlasy Ráža/Baláža mali skutočnú rockovú energiu), ktorí sa určite netajili kopírováním Stones v nápadoch. Apatický úvod "Dead horse" ma ale trošku odpudil. Nakoniec, nie je to vôbec zlá vec. Ak by mala byť táto vec najslabšiu, tak sme sa práve stretli s dokonalým albumom.

Najlepšie prichádza nakoniec. Temné rockové skladby zavalili svet s príchodom vlny grunge. Tento fakt je spomenutý už desiatkach recenzii. Ak Guns zašli do jadra temnoty, tak jedine v piesni "Coma". Axl dokonale spracoval Slashové predávkovanie heroínom z čias, keď s Nikki Sixxom vymetali bary a obidvaja v kratkom čase skončili v klinickej smrti. Slash sa reálne ocitol v kóme a priznal to v nejednom rozhovore. Táto pieseň je možno jeho osobný Opus Magnum. Takmer jedenáctiminútová hard rocková kompozícia vychádzajúca z klasickým art-rockových postupov či heavy metalových kreacií ala Helloween. Stále sme v rock n rolle telom aj duchom. V utlmenej časti pripomínajúcej trochu pink floyd sa prelomí vedomie pacienta, ktorý sa ocitol na pomedzí života a smrti. Tento moment mi zevokoval niečo nové, niečo, s čím som sa stretol opäť až u Mansona na prvom albume. Pravdepodobne tá surová temnota, ktorú začnú ešte umocňovať defibrilácie, tlkot srdca a pískanie EKG prístroja. Do toho všetkého vpáli maestro Slash a vytre temnotu s jedným z jeho najlepších rock n rollových sól. Skladba sa opäť vráti k hlavnému,ale stále gradujúcemu sa spevu, ktoré neúnavne valí emóciu za emóciu, kde Axl opäť autentický podáva správa predávkovaného rockera bojujúceho o život. Keby túto skladbu zložila Metalinda či Elán, možno by sme žasli nad ich fantáziou. Keď ju zložili GnR dokonali spracovali stav, ktorý si vyskúšala nejedna rock star a nejedna na to doplatila životom. I keď výkon tu podalo celé rock n rollové mužstvo. Excelujúci Axl a Slash tomu nasadili korunu nových kráľov rock n rollu. To be continued ...Use your Illusion 2.

» ostatní recenze alba Guns N’ Roses - Use Your Illusion I
» popis a diskografie skupiny Guns N’ Roses

---

Prince / Purple Rain

Keď sa povie roky osemdesiaté, nahrnie sa mi niekolko predstáv. Prvé budú na naše československé všadeznejúce Elány, Žbirkov, Nagyov, Citrónov, Turbov, Dubasové, Gombitové a Kájové. Filmy s Vaculikom, Tofim a Diskopríbeh. Ďalšou predstavou budú anglo-americké hitovky, ale i Just called to say..., Wonderful Life či legendárny Thriller od Michaela Jacksona, ktorého protipólom bol malý gašparko s nadpozemským talentom menom Prince. Keď si spomeniem na obľúbený seriál 21 Jump Street či Top Gun a podobné, mám kompletný soundtrack najmä k US osemdesátým. Jacksona bolo všade plno. Všetkým deckám sa páčila jeho hudba a klipy, preto mi dnes nie je ani po smrti vzácny,i keď jeho prínos bol nepopierateľný. Opačne na Princea, Gabriela, Bowieho som mal značnú alergiu. To sa po roku 2000 zmenilo. Až ma mrzí, že som v šestdesiatých nebol prvý z tých, čo počuli Sgt. Peppera lebo Velvetov, v sedemdesiatých Sabbath, Bowieho a Floydov a v osemdesiatých GnR a taktiež Princea. Ako som spomenul Diskopříběh, práve tam večne odutá zamilovaná Blanka ponúkala najmladšiemu Hrušinskému (aby ho zaujala) nového Princea. To sa písal rok 1986, čo bolo 2 roky po vydanie tohto nadpozemskeho diela.

Čím začať. Celý progboard je silne postavený na hodnotení originality a progresu, čo ma pritiahlo k tejto fantastickej stránke. Priatelia a spolurecenzisti, povedzme si to priamo. Môžeme donekonečna ospevovať len Crimsonov, Purplov, Floydov, či zas mnoho menej významných, ale stále originálnych umelcov? Nech pozerám ako pozerám, nad Princom tu veru ovácie moc nie sú. Obrovská škoda. Ok, beriem, možno ja som prespal dobu. Možno ho bolo dosť v osemdiesatých, to žiaľ už posúdiť neviem - ale čo viem je, že jeho originalita zašla neskutočne ďaleko.

Purple Rain som počul pred XY rokmi na prvých "nekvalitných" mp3. Pár týždňov dozadu som si kúpil v známom obchode s knihami túto už remastrovanú LP (nevravím ako dlho som zháňal prvé originál LP). Nastalo čosi nezvyčajné. Zrazu ten dynamický zvuk sa na mňa vyrútil z LP a už nepustil. Optimizmus a rotujúca energia prišla po prvým sekundách "Let´s go crazy" a už nepustila do poslednej klapky záveru "Purple Rain". Zrazu po divokej "Poďme sa blázniť" mi cinklo v hlave. Tu stačí desiat sekund z gitarového solo-výpadu a bolo mi jasné, že tu je Pán Virtuos! Poviem to priamo. Nebaví ma čítať recenzie o nekončiacej virtuozite všetkých tých guitar heroes. OK sú to frajeri! Beriem, ale!

Začala pecka č. 2 "Take me with U". Po gitarách ani stopa, do popredia ide synthetiserova melódia, ktorá doslova pýta zvresknúť do rytmu. Štýl speváckej interpretácie je total nóvum. Pred rokom 1984 som nepočul ani u Earth, Wind & Fire takú hravosť. V trojke "Beautifull Ones" máme sythesatorovy soul nadýchaný ľahký plný dravosti s všadeprítomným erotickým podtónom. Moja srdcovka zo strany A. Svoj divoký temperament a multiinštrumentálny talent dal Prince poznať v maximalne originálnej kompozícii "Computer blue", kde počujem až pavlíčkovsko-zappovské disharmónie v čelnej zrážke s divokým elektrom tanečným.

Prince podobne ako Miles Davis, Bowie lebo Hendrix mal a bude určite mať vplyv aj na žánre ako R´n´B a Hip Hop. Toto presne cítim s "Darling Nikki". Tu už jemne erotický podtón zašiel až do sexuálnej provokácie, čo nehovorím o jej dobovom prezente už len v samotnom filme "Purple rain". Tu je nádhernej skĺbené umenie takmer až s extravagantným gýčom, ktorý môže pôsobiť odpudivo, ale asi som fakt z inej galaxie, lebo mne sa to jednoznačne páči a nenudí ma to otravnými refrénmi do osprostenie. Hit, ktorý spolu s "purpurovým dažďom" definovali Princa ako absolútnu špičku bol "When Doves Cry" - tanečná, nadčasová, moderná záležitosť. Poznám minimálne 3 jej covery, ktoré ani z 1/3 jej nie sú hodné.

Silné slová síce patrili k najmä k tvrdým pop-rockerom, ale v Princovej "I would die 4 u" cítim neskutočný nadhľad a zároveň skutočnú umeleckú úprimnosť. Jedným z elementov, ktorým obohatil rapovú a aj popovú hudbu, bolo používanie čísiel a samostatných písmen namiesto zámena, predložky a možno aj podstatných mien. V piesni "Baby I´m Star" Roger Nelson flusol do ksichtu celému svetu svoj fenomén. A fenoménom sa skutočne stal zároveň aj s fénom nafúkaným páčom, aj s neprestrelným menom Prince. Baby I´m a Star je v tvorivosti podobná Computer Blue. Keď som vyťahoval s nádherného farbami žiariaceho strieborného obalu túto LP, niekde v duchu som sa tešil najmä na megahit všetkých čias "Purple Rain". Tam neni treba žiadny komentár. Zaslúžený vrchol skvelého albumu, pravdepodobne samotným umelcom neprekonateľný.

Vraví sa známa veta: "Ak si chcete navodiť atmosféru 60tých, pustite si LPs Beatles" -to bol výrok legendy hudobné kritiky Lestara Bangsa. Ja vravím: "ak chcete navodiť atmošku osemdesiatých rokov, pustite si okrem všetkých typických klasík aj LP Purple Rain". Spojenie popu, rocku, tanečnej hudby, elektra, funku, soulu, a všestrannej neskutočnej praktickej virtuozity nájdete na danej LP. Osobitejšou záležitosťou je Princov absolútne originálny spevácky prejav s rozsahom a nekonečným hlasovým registrom. Pozor! Tento album nie je pre žiadneho obmedzenca. Je to hudba s absolútne iného sveta než čokoľvek pred ňou. Prince priam s bazukou rozbil hranice niekoľkých štýlov a vytvoril kompaktne niečo, z čoho ťažili a budú ťažiť generácie umelcov.

» ostatní recenze alba Prince - Purple Rain
» popis a diskografie skupiny Prince

---

Queen / The Works

Král je mŕtvy, Nech žije Kráľovná. Moje detstvo je úzko späté práve s albumom The Works. Hrávalo sa to u babky na gramofóne, u druhej babky v činžiaku býval sused posadnutý Queenom a aj fúzy mal v štýle Freddieho, presnejšie podobal sa skôr na Jima Huttona (Freddieho priateľa). O Freddieho homosexualite sa v Československu ešte nejako nehovorilo (myslím, že vôbec táto téma asi nebola v našej republike "v kurze" :) ).

Radio Gaga poznal fakt takmer každý a ako Rogera Taylora inšpiroval jeho štyrročný syn, tak aj u nás detí, vtedy bola hitom. Takisto "Aj Wont tu Mekvín" som spieval ako päťročný chlapec na Mikuláša susedovi- čertovi queeňakovi z babkinho činžiaku. Samozrejme v detstve som nevedel posúdiť ich tvorbu, kde bol vrchol, kde pokles. Prišli devadesáté, prišli roky dospelosti a láska ku Queenu vydržala a ešte sa stupňovala. V čase mánie rocku v štýle G´n´R išla tvorba Queen bokom, až keď som platňu Works požičal kamarátovi spoluhráčovi z kapely. Jeho intenzívnejšie vnímanie hudby mi vytvorilo nový pohľad aj na tento album. Vravím mu "toto je slabý album" a on na to "naopak, toto je vynikajúci album".

Nedalo mi to a podrobne som ho začal počúvať. Jasné, že kompozícia megahitu "Radio Gaga" už nie je Bohemian Rhapsody či ani cabaret rock ala Killer Queen, ale čo si treba uvedomiť, sedemdesáté roky skončili a Queen sa už od čias Flasha Gordona prestali pýšiť, že nepoužívajú synťáky. Vrhli sa do nich priam po hlave a prežili! Rovnako to bolo zčasti u Yes, u Pink Floyd, ani nevravím o Jefferson Airplane/Starship. V skratke osemdesáté roky už hrali iný prim. A Queen dokázali nádherne zabodovať aj v nich.

Osobne milujem harmóniu Radio Gaga, netreba za každú cenu trepať všade dvochminutové gitarové sóla a nesmrteľné riffy ala Purple (v podstate aj tí museli prejsť na konzumnejší hard rock aby s jazvami prežili). Keď je reč o riffe, tak štadionovka "Tear it up" má riadne gule v štýle štadión rocku, čo určite neni tejto platni na škodu. Nádherná kompozícia v štýle divadelného rocku je "It´s hard life", jedna vôbec z nich najsilnejších skladieb a nevravím o nádhernom bizarnom klipe. Klipy Queenu v osemdesátých boli špičkou na MTV a do devadesátých rokov frčali aj na prvých satelitoch v ČSSR/ČSFR.

Ak by niekto chcel vyčítať machrom z Queenu, že zradili zdravé jadro rock n rollu, tak mu vrhnem do ksichtu Mercuryho svižný rock n roll, takmer rockabilly "Man on the prowl". Muž na love je text tejto piesne a je aj na vysoké percento odpoveďou na Mercuryho život v prvej polovici osemdesátých rokov a jeho Tour de NY Gay Bars. Nie zbytočne sa v názve textu oprel o Al Pacinov zakázaný film "Na Love" (Skutočne pre silné žalúdky!). Hudobne spolu s "Crazy little thing called love" myslel na svoj veľký vzor - na mŕtveho kráľa rock'n'rollu Elvisa. Milujem tento song. Nechápem ako som ho roky mohol chladne prehliadať. Podobne ako v klipe "Radio Gaga" je cítiť silný vplyv futurizmu (v osemdesatých veľmi dobre fungujúci vďaka Bowieho post-ziggysmu!) aj v skladbe "Machines - Back to humans". Späť k ľudom, tak vraví pieseň spomenutého titulu.

John Deacon bol nenápadný skromný člen z tak silne extrovertnej bandy. Kto by povedal, že jeho song a najmä jeho klip rozprúdi ešte väčšiu kontroverziu akú kedy Queen rozprúdili. Hit č.1 v európskych rádiách "I want to break free" pozná dnes už asi od adolescenta po bezdomovca takmer každý. Netvrdím, že táto vec je nejaké super kompozičné dielo. Nazval by som ju elektronický "Killer Queen". Je to kvalitný pop rock. Sám Mercury, Taylor, Deacon aj May chápali,že v osemedsatých by s "Brighton Rock" a asi ani s mnohými skladbami z ich prvej éry už neuspeli. Keby sa Beatles nerozpadli (a John by žil) myslím,že ich cesta by bola veľmi podobná, veď sám pán Harrison bodoval s modernou "I got my mind set on you". Z LP Works ma asi najmenej zaujala "Keep passing the open windows" - tam nenachádzam ani umenie, ani zábavu, ani nářez. Keďže sa jedná o jediný slabší song z kvalitného LP, nie je to žiadna tragédia.

Queen mali jeden veľký dar. Uzavreli koncerty a albumy silnými číslami. Silné číslo je "Hammer to fall", skutočne skvostný hard rock v duchu osemdesatých. Mercuryho spev je tam excelentný. Záver albumu je trošku akoby v pietnom duchu. Akustická nádhera po textovo tak silnej stránke, ukazuje silnú stránku ľudskosti v samotných členoch zoskupenia. Dovolím si povedať, že po "Love of my life" najsilnejšia akustická balada nielen od Queenu, ale v histórii rocku. Samozrejme nezabudol som na perly ako "Dust in the wind", "Babe, I´m gonna leave you", "Wicked Game", "Yesterday" atď.

Chápem všetkých tvrdých ortodoxných rockerov, že u mnohých Queen už predošlým LP Hot Space skončili, ale na umení je najzaujímavejší vývoj. Queen v sedemdesatých svoju vokálno-inštrumentálnu stránku rozbalili naplno. Myslím, že posledné albumy Led Zeppelinu nespravili dieru do sveta a ich nádherná cesta progrocku a hard rocku bola na konci. Queen to pochopili. Na dôvažok. Album Works je hlavne o dobrej nálade a poslucháčsky dobrých pesničkách. Innuendo prinieslo opäť trochu progresu.

» ostatní recenze alba Queen - The Works
» popis a diskografie skupiny Queen

---

Black Sabbath / Vol.4

Prvé Albumy black Sabbath. Slabé miesto je veru veľmi náročné nájsť. Dokonca aj experimenty ako FX sú v istom momente zaujímavé z pohľadu na rok vzniku. Pohrebný smútok evokujúci úvod ma dostal v sekunde do kolien, až mi bolo ľúto, že trval len dve otočky. Možno je "Wheels of confusion" experiment v ohľade ranej tvorby sabbathovcov, u mňa to nie je žiadny strašný experiment, stále je to plnokrvná hard rocková vec. Sabbath prišli so super temným štýlom, kde si sami nadhadzujú latku. Album po albume sa museli prekonávať aby neklesli pod status najtvrdšej rockovej bandy na svete. Milujem ich ďaleko viac ako Purple, dokonca aj Led Zeppelin s božským Plantom ma občas pekne znudili, i keď Led Zeppelin prinášajú aj trochu viac slnka ako Sabbath, tam je na 80% poriadne mračno.

Album obsahuje už klasické čísla ako "Tomorrow´s dream" či "St.Vitus Dance", ako bolo spomenuté jeden z najlepších riffov v skladbe "Supernaut", silný "Snowblind" (kde si okrem Ozzyho neviem a ani nikdy nechcem predstaviť iný hlas!) a Iommiho sólo to isté. Prvá klavírovka la Sabbatha "Changes" super, dokonca aj v Ozzyho duete s čím ďalej lepšie vyzerajúcou dcérou Kelly, ktorá v čase vzniku nebola ešte na svete. Keďže počúvanie albumov sa snažím striedať, tak nejako mi nehrozilo opočúvanie. Síce poriadne neviem, čo to je tá "Cornocupia", ale opäť dôkaz o know how Mr. Iommiho and band na temnotu.

Čo riff, to je jak sprievod do pekla. Sabbath je "Prvá Rocková Firma" na strach či temnotu. Nedá sa im odoprieť ani silná melodika, naprieklad atmosférickej nádhere "Laguna sunrise", to je jedno slniečko počas búrok. Nie je vec, čo by som im aj z toho kvázi slabšieho diela uprel. Mne sa ako celok Vol.4 páči a som rád, že ju mám na LP. Prvých pať albumov Sabbathu sa hrubo zapísalo do dejín rock'n' rollu. Pre mňa žiaľ bol len Sabbath s Ozzym, tým najlepšiem sabbathom. Po roku 1978 albumy s excelentným Diom akosi mojej síce zvedavej, ale asi aj náročnej duši nič nedali. Motorový zvuk prvej polovice sedemdesátých je to, čo má vzrušivý efekt. Vol.4 nemôže lepšie končiť ako hustým "Under the sun". Ako to tuším Watters povedal, že by si želal byť človekom, čo prvýkrát počuje "Dark side of the moon" ja by som chcel byť ten, čo v roku 1970 počul prvý Sabbath, či White Heat White Light od Velvet Underground a jednotku Stooges.

» ostatní recenze alba Black Sabbath - Vol.4
» popis a diskografie skupiny Black Sabbath

---

Bowie, David / David Bowie

Prorok a vizionár s dokonale premyslenými krokmi a s obrovskou dávkou odvahy. Po skupine Beatles asi najvplyvnejší umelec s presahom do prvej polovice 21. stoletie, keďže jeho albumy dostávajú lesk a nové čaro ešte v tomto čase a myslím, že s albumom Blackstar nasadil latku na maximum. Môj prvý kontakt s Bowieho hudbou nebol pozitívny. bol som dieťa desaťročné, ktorému nič nevravel klip chlapíka skákajúceho zo strechy. Prišiel rok 1999, Marilyn Manson, a začalo sa hovoriť o silnej spojitosti s Bowiem. V našom meste fungovala prvá I-net Cafe, kde som si dal za 250sk stiahnuť na prvých mp3 čo to len dá od Bowieho. Stiahlo mi cca 13 vecí z celej jeho produkcie do roku 2000. Po "Life on Mars" ma zaujala éterický línuca sa pieseň silne podobná Mansonovej "Speed of pain" - dlho hádať netreba. Bola to skvostná "Space Oddity". O ďalších skladbách v iných kapitolách a v iných albumoch. Moja fascinácia Bowiem sa začala a dodnes pokračuje viac, viac a viac.

Dnes ráno som si pustil k tomuto nádhernému jesennému rannému počasiu LP Space Oddity. Ani po osemnácti rokov nestratila žiadne čaro titulná pieseň, respektice stratila - a to, že nepočujem ju prvýkrát s očakávaním, ako sa vyvinie. Touto piesňou sa rockový chameleon zapísal prvýkrát do hudobného povedomia, a to hneď s veľmi silnou kvalitnou skladbou. Prvý dojem, keď som počul tento song, bol ten, že počujem kosmický Hollies, najmä v refréne - ten je neskutočný. Záver piesne je ako do filmov Ikarie XB1 či k hlavnej inšpirácii Davida - a to filmu Vesmírna Odysea.

Po tak silnom úvode je na albume veľmi ťažké udržať krok s kvalitou. Folkovo rezký znejúca "Unwashed and somewhat slightly Dazed" je trošku mimo space folk z LP, ale Davidov energický prejav ju celkom dobre udržal na úrovni kvality. List pre Hermione Farthingale Davidovú chvíľkovú múzu pred excentrickou Angelou Barnett (ktorej pre zmenu Mick Jagger zložil Angie) znie silne autentický a možno som fakt šialený bowiesta, ale páči sa mi!

Keď som ešte z mp3 počul kompletný album, silne ma zaujala vec "Cygnet Comittee", ten názov mi prišiel absolútne z iného sveta, keď som si spojil dokopy, čo všetko povedali o Davidovi v dokumente na ČT2. Ak niekto začal kozmický rock a jeho éru, boli to Barrett s Bowiem. Mimochodom Barrettov floyd tu cítiť na hony a tiež zde počuju epického Donovana. V Labuťom výbore (Cygnet committee) sa udiali zvláštne kozmické strety melódia ako od Petra Jandu mi tiež celkom sadla.

Éterický folk, ktorý ma hneď inšpiroval k tvorivým hudobno-aranžerským nápadom bol silne atmosférický song "An Occasional Dream" (Príležitostný sen), každý z nás ho raz za čas máva. Už v tejto piesni bolo cítiť, ako David dokáže pracovať s atmosférou, hlasom, ako ho dokáže využiť už len popri akustickom doprovode. Rozprávačský, presnejšie až rozprávkový talent nám Bowie ukázal najlepšie ako hneď mohol v jeho "Wild Eyed Boy from Freecloud". Trošku mi v nej chýba to, čo bolo v živej verzii z vystúpenia v Hammersmith Odeon k turné Ziggy Stardust- to napätie, práca so svetlom i kostými tomu dali druhý rozmer. Hlavne aj hra Mike Garsona na klavír. Samozrejme som vďačný, že taká nádherná vec vznikla. Koľko umelcov v začiatkoch buď vybalí to najlepšie a potom nič, alebo opačne. David mal minimum vaty, minimum odpadu. Aj nariekavý vokál , ktorý u Ferryho ma občas irituje mi naprieklad v piesni "God knows I´m good" úplne sedí. Opäť folkovica jak vyšitá.

Už medzi recenziami bolo spomenuté spojenie pompézny folk. Výstižné! S pompou sa k nám pomaličky do sluchu dostáva "Memory of free festival", akoby sa ponúkala priam na v tom čase prebiehajúci či doznievajúci Woodstock. Môj osobný popis by bol asi space hippie hit znejúci niekde na makovom poli vedľa houstonského kosmodromu, odkiaľ štartovalo Apollo 11. Veľmi pekná vec, kde opäť som sa masívne pustil do prekladu textu, žiaľ nejako mi to nešlo. o pár rokov neskôr by nádherne vyznela so syntetickými plochami ako znie naprieklad Žbirková "Balada o poľných vtákoch" a som si istý, že Meky veľmi pozorne sledoval britskú scénu a obzvlášť Lennona a Bowieho. Na plnú hubu povedané Žbirka je u mňa jeden z mála spevákov v československu, ktorý by Bowieho piesne dokázali veľmi kvalitne odspievať, najmä v dobe ích vzniku. Dokonca aj ich životný príbeh bol v počiatkoch podobný, čo sa týka osudov bratov oboch umelcov.

Späť k albumu. Záver spomienok na Festival Slobody, alebo na "Voľný Festival" nám krásne ukončil psychedelické 60té roky. Zaujímavé by bolo znať, či sa k nám do vtedajšieho ČSSR dostala začiatkom 1970 titulná pieseň a nedajbože LP dostaly - o tom by viac Jirka Černý vedel povedať. Určite by som nepodcenil silu tohto albumu. Niektorí píšu , že Bowie tu nebol sám sebou. Omyl! Tu začal byť sám sebou. Je jasné, že cítiť tu dobové vplyvy, zvuk je podobný aj nášmu Neckařovi (nie náhodou práve ten prespieval Starmana) a podobné aj Olympicu. Aj podobnosť s Marsyasom je trefná. Sú "bowiesti", ktorí práve Space Oddity vidia ako to najlepšie, čo kedy vytvoril. Už to je dôkaz, že máme v rukách dielo, nie popevky ako na predošlom debute. Stručne povedané sa tu zrodil skutočný DAVID BOWIE, David Jones dodýchal na predošlom albume. Od tohto albumu začala séria nadčasových diel až po umelecký stagnujúci Let´s Dance a Tonight. Každému, kto chce prejsť prieskumom Bowieho umeleckých artefaktov, tak táto LP je číslo 1. Dávam 4 hviezdičky, lebo nukleárne bomby ešte len prídu.

Príjemné počúvanie praje Egon :)

» ostatní recenze alba Bowie, David - David Bowie
» popis a diskografie skupiny Bowie, David

---

John, Elton / Goodbye Yellow Brick Road

Sir Elton John, ten čo hral na pohrebe celebrite všetkých celebrít Lady Diane. Áno, ten je v rock'n'rollovej kultúre silne na vážkach. Na jednej strane zložil neskutočné veci, ktoré ovplyvnili Guns n Roses, Alice Coopera, či dokonca nášho Maťa Ďurindu, ktorý sám priznal, že pri skladaní "Dnes" fičal na Eltonovi (predsa aj on má svoju "Tonight"). Elton patril v 70. rokoch, najmä v rokoch 1972-73 k najvyhľadávanejším glam rockovým umelcom. Podobne ako Reed sa ku glamu nejako hrdo nehlásil. Priateľstvá s Bolanom, Bowiem, Iggym (ktorý vonkoncom o spojenie s glamom nestál) a samozrejme Cooperom tvorili americko-britské spojenie glam rockovej nadvlády.

Goodbye Yellow Brick Road nepatrí isto k triviálnym glam rock skákaniciam ala Sweet, Slade, Quatro. Je to hodnotné poprockové dielo, ktoré nenesie stopy žiadnej lacnej hudby. Už v úvode ukázali silu pompéznosti ako samotný autor, tak muzikanti a v neposlednom rade pán textár Taupin.

"Funeral for friend" je strop úvodu popovo ladeného albumu! Upozorňujem, lebo uriaší, parplisti lebo pinklflojďáci sa ľahko môžu chytiť a porovnávať. Nie je čo porovnávať. Elton nikdy nebol žiadny silný progres. Našťastie. Dokázať pestrosť a rozmanitosť v jednoduchších pesničkách, to je pre mňa občas väčšie umenie ako v náročných kompozíciách. S pohrebom priateľa štartuje tvrdšia rocková záležitosť "Love lies bleeding" naživo znela dokonale s veľmi dynamickým sólom. Balady, gro Eltonovej tvorby a žiaľ aj pomník jeho rozvoja. To však neplatí ani o jednej balade z tejto LP. Candle in the wind - presne tá z Dianinho pohrebu bola fenomenálnou ódou pre Marilyn Monroe mladého (v tom čase ešte) heterosexuála (už silne bojujúceho so svojou sexualitou ako kamoš Freddie)a so silným textom pána Taupina.

Bennie and The Jets vraj pojednáva o Suzi Quatro a jej kapele. Jej príbeh v jeho vlastnej verzii. Goodbye Yellow Brick Road je skvost. Pieseň "bez názvu", žiaľ asi názov by aj potrebovala, lebo neviem si na ňu spomenúť. Aby sme nezaspali nám Sir Elton pripravil vypalovák na rok 1973 v dosť modernom aranžmáne "Grey Seal", tento šedý plameniak akoby už podvedome ohlasoval prílet na Jamajku (Jamaica jerk off). "I´ve seen movie too" je celkom príjemná ešte stále nie moc monotónna balada. Odbočka k francúzskej šansónovej muzike je jedna z najkrajších piesní albumu a to je "Sweet painted lady". Smutne vyznievajúca a smutne končiaca "Ballad of Danny Bailey (1909 -1934)" je ukážkou textárskej dokonalosti Taupina.

"Dirty little girl" je menej významnejšie pomalé rockové číslo. Kontroverzia a dvojzmyselnosť v časoch sexuálnej revolúcie v tej najhorúcejšej, aká len mohla byť v časoch glitter rocku, sadla do bodky do kontextu tej doby (samozrejme u nás v ČSSR boli glam rockové pesničky brané ako šlágriky typu "Vonia Kakao" a "Volám ťa Džejn"). K veci: Dvojzmyselnosť pesničky "All the girls love Alice" vyznievala silne lesbický ak sa teda skutočne jednalo o Alicu, ktorá pobalamútila hlavu všetkým dievčatám v okolí. Verzia č.2 je tá, ktorú v dokumente "Super Duper Alice Cooper" sám Elton načrtol, že to bola davová psychóza mladých dievčat na po koncerte Alice Coopera, ktorého bol Elton s Berniem v roku 1973 pozrieť. Rock'n'roll stále žije, tvrdil roku 1973 Elton - s kapelou to dokázal hneď dvoma parádnymi číslami.

Prvým trochu beach boysovským "Your little sister can´t twist (but she can rock'n'roll)" a stonesovská "Saturday Night all right for fighting" , kde si splnil sen znieť ako Stones aspoň v jednej kvalitne údernej veci. Keď som videl na CD "Use Your Illusion II" pod "You could be mine" napísané: venované Eltonovi Johnovi a Bernie Taupinovi, časom mi bola jasné prečo. Práve "Saturday Night allright for fighting" má ráz živelného rock'n'rollu a silnej melódie, ku ktorým najmä Axl Rose silne inklinoval. Protipól Axla Rosa a obrovský miláčik žien Jon Bon Jovi si zobral to svoje z nasledujúcej veci. Myslím, že asi poslednej silnej skladbe albumu. Roy Rodgers akoby vystrihnutý do neskorších Mladých Pušiek 2, kde sa dokonca na Joviho Blaze of Glory podieľal aj sám Sir Elton. Žiaľ, moc syrovo neznejú posledné dve skladby možno trochu moc dlhého albumu. Znejú fajn jalovo ako pozadie pri práci niekde v laboratóriu, kde ani nedokážú vyrušiť pri nejakom významnom výskume.

V zhrnutí a v skratke. Goodbye Yellow Brick Road je určite jeden z najlepších albumov dvojice John/Taupin. Určite by som ho dal aj k albumom roku 1973. Vytknúť mu možno len dĺžku. Ako 1LP by to bol veľmi silný album. Či sa to niekomu páči či nie, Bowie ho jednoznačne schoval skladateľský do vačku. Vydal silný album po albume. Skladby pretriedil. Nemohlo sa stať, že nadobudneme pocit, že ani neviem, ktorá pieseň je ktorá. To sa mi v jednom momente stalo na tomto kvalitnom pop-rockovom diele.

» ostatní recenze alba John, Elton - Goodbye Yellow Brick Road
» popis a diskografie skupiny John, Elton

---

Reed, Lou / New Sensations

V knihe Waiting for the man o Lou Reedovi je tento album zhodnotený ako slabučký, postavený skôr na gitarových efektoch a aranžmánoch. Môj názor je úplne iný. Práve aranžmán postavený na využití synťákov, elektronických bicich sem tam a gitorových efektoch len dokazuje, že Lou s kapelou perfektne nabehli na zvuk 80. rokov. Miestami tá bezpražcová basa mi znie ako z nejakých Neckařových či Prokopových albumov, konkrétne titulná "New Sensation". Cítiť z toho príjemnú atmošku najmä prvej dekády 80. rokov. Aspoň teda dnes, keďže v čase vzniku som mal tri roky.

Lou je vo svojom jadre stále hlavne rock´n´rollový básnik, čo dokazuje hneď v úvodnej rock´n´rollovej lebo rockabilly piesni "I love you Suzane". Dynamické elektro-bicie štartujú príjemnú "Endlessly Jealous". Zmysel pre dvojzmysly a svoju humornú stránka Lou ukázal v "My red joystick", s ktorým je v štýle adolescenta odfotený na obale platne. Pieseň "Turn to me" mi trochu povypadla.

Najlepšiou skladbou albumu je maximálne pohodová nostalgia "New Sensation" s krásnym úprimným textom bez náznaku dekadentnej minulosti. Tu vyzdvihne Saundersovú hru na bezpražcovú basu, ktorú milujem, dokonca aj nášho chrapláka Jandu a jeho Prototype. Práve niečo z "Kolej Yesterday" od Prokopa mi pripomína "New Sensation", dokonca rok vzniku je rovnaký. Zaujímavo rytmický mi znie "Doin' the Things that We Want To". Top skladba č. 2 z toho albumu je "What Becomes a Legend Most". Veľmi dobré gradovanie, príjemné akordy, zvuk, a taktiež text. S pozitívnou energiou sa presunie k ďalším dvom veľmi príjemným kompozíciam a menovite "Fly Into the Sun", "My Friend George", a aj v Cockerovská "High in the City". Záver albumu má podobne rytmický vystavanú kompozíciu ako titulná pieseň, len atmosferický náboj pre mňa žiaľ nemala.

Nevravím, že tento album je nejaký megaskvost či comeback legendy. Je to len poctivá muzika a hodnotný album, a odvážne poviem, že patrí k trom najlepším albumom od Loua z osemdesátých. Osobne u mňa patrí k mojej petke jeho najlepších albumov. Ešte raz a poriadne musim vyzdvihnúť veľmi kvalitnú aranž tohto albumu. Nový zvuk mu pridal. Ďaleko záživnejšie mi znie ako "Legendary Hearts", "Mistrial", "Growing up on public" a zvukovo aj než "New York" (nevravím o koncepte a textoch, tam je New York špička tvorby s Berlinom). Tak ak má niekto chuť na príjemnú atmošku prvej polovice osemdesátých, nech sa páči. Na to, že Lou neni žiadný Bowie, dokonca ani Ferry, je album záživný a plnohodnotný.

» ostatní recenze alba Reed, Lou - New Sensations
» popis a diskografie skupiny Reed, Lou

---

Bowie, David / Lodger

Dnes som si pustil posledný album z berlínskej trilógie. Počasie mi sedelo na trošku závažnejšiu hudbu, než napr. Aerosmith. Album poznám už XY rokov a žiaľ jeho čaro je najslabšie z trilógie. A žiaľ oprávnene (určite sa nájdu notorický nesúhlasiči).

Lodger mi prišiel akoby ho David doslova doklepával, je možné že v hlave mal nejaký koncept, ktorý ho už začal väzniť. K veci. Na platni sú stále silné veci (jednoducho v 70tých David Bowie bol TOP of TOPs zo sólo-umelcov bez debaty). Silné veci sú aj vďaka vynikajúcim muzikantom v podobe mladého dobre spievajúceho gitarového experimentátora Adriana Belewa (ešte si pamätám ako o ňom v populáre bol článok a spomenuli tam aj Lodger komančovci). Murray, Davis a Alomar už boli perfektne fungujúcim invertárom, Eno - o tom ani nevravím (i keď vraj tu už jeho práca je na minime) a Tony Visconti - tomu by Davidové deti maly ruky i nohy bozkávať za prácu na najlepších albumoch.

K silným miestam patrí jednoznačne berlínsky znejúca "Boys keep swingin" (btw. s parádne dekadentným klipom). New Yorkom (kde začal v 79 roku David žiť) inšpirovaný "D.J." veľmi originálny kúsok vízionárský prezrádzajúci novu dobu D.Jov, samplov, skrečov a mixáži divokých. Vrcholom albumu je určite "Look back in anger" s neskutočným textom, až drum'n'bassovo znejúcou rytmikou mierne šmajznutou Imigrant songem od Led Zeppelin a beatlesovské vokály a atmoška z "Tomorow never knows", prípadne nejakých iných Lennonových vecí. Tak hlavne ide aj tak o originálne Davidové dielo vysoko dominujúce nad jeho asi najslabším albumom zo 70tých rokov v kontexte jeho umeleckého vrcholu. Odporúčam pozrieť si "My deti zo stanice ZOO" - nádherné sa tam nesie legendárnym berlínskym klubom SOUND. Dáva to skladbe opäť iný rozmer ako jej nádherné video.

Príjemne pôsobí "Fantastic Voyage", ktorú David v posledných rokoch hrával live. Posledným zaujímavým kúskom je určite skladba "Red Sials" z A strany LP. Opačne "Red money" je opakovanie štartu berlínskej dekády ešte s Iggy Popom, ktorý na melódiu "Red Money" spravil vynikajúcu "Sister Midnight". Chápem to ako mierne logické ukončenie jednej silnej éry pána Bowieho. Každopádne u mňa "Red Money" patrí spolu s Yassasinom k najhorším kúskom tejto LP, ak preženiem aj vôbec celej jeho tvorby. Ostatné mi už po vyše hodine aj z hlavy vypadli, čo znamená (keďže album už poznám dobrých 13rokov), že sú tak nevýrazné, že ani hodnotiť sa nedajú.

Albumy "Low" a "Heroes" ma dokážu vtiahnuť do úplne iného sveta než ten, čo teraz poznáme. Sú silné, prvýkrát rockový umelec vytvoril inštrumentálnu vec bez gitár. Opravím, bez klasickej hry na gitare. Nejaké dynamické tóńy od Frippa atmoške len pridávajú. Berlínska dekáda Bowieho musela nevyhnutne prísť a Lodger je síce trošku slabším miestom, je to ale stále inovatívna záležitosť, keď sa obzriem za už vtedy zas stagnujúcimi hard rock bandami. Podobnú atmosféru ako trilógia majú u mňa albumy Iggyho Popa (Idiot, Lust for Life, dokonca trochu aj Soldier), Ena (Another Green World, veci s kapelou Cluster) a Gabrielové prvé tri albumy, ktoré sú tiež akoby trilógiou. Táto HUDBA posunula moderný Rock a Pop do novej dimenzie a pripravila ho na elektro masaker v podobe Visage, Depeche Mode, Ultravox až po NIN a EBM štýl. Som veľmi vďačný aj za tento album.

Dávam 4 hviezdičky, lebo stále nejde o priemer, dokonca ani v kontexte Bowieho hudby v rokoch 70tých a vôbec.

» ostatní recenze alba Bowie, David - Lodger
» popis a diskografie skupiny Bowie, David

---

Cult, The / Love

Kde pozerám, tam pozerám, žiadna recenzia na kultový album od The Cult. Nevadí. Skúsim vyjadriť pocity, ktoré vo mne táto LP nechala a naďalej zanecháva. Na stránke Crazy Diamond bolo uvedené: LOVE je album s nočnou atmosférou. Geniálne vystihnuté. Atmosféra tohto albumu určite nie je na krásne slnečné letné odpoludnie. Jemne skreslený gitarový efekt chorus dodáva skladbám mierne snivú atmošku.

V kuloároch sa vravelo, že týmto albumom Astbury/Duffy prvýkrát upozornili, že treba s nimi počítať na regulérnej svetovej rock scene. Celé roky som bol v tom, že Kalti sú americkou kapelou, zrazu (pár rokov späť) čítam o nich ako o britskej gotickej rockovej kapele. Podobnosť zvuku tam trošku je s prvými albumami U2, ale Astburyho hlas je klasický rockový hlas, niekde až mercuryovsky znejúci, čo skladbám ako ´´Nirvana´´ ,´´She sells Sanctuary´´ a nesmrteľnému ´´Dážďu´´ dodáva údernú energiu a zároveň miernu melanchóliu. Pri troche snahy či dobrej znalosti anglického jazyka nájdeme aj nádherné texty ´´Brother Wolf, Sister Moon´´ s nádhernou atmosférou. Rovnako ´´Revolution´´ nenásilne spieva o revolúcii.

Dalo by sa rad radom brať skladbu za skladbou, čím by som vlastne dospel k výsledku, že sa jedná o prvotriedny rockový album, možno aj trochu nedocenený. Beriem na vedomie, že to neni U2, Guns n Roses, ktorí mali v talóne obrovské svetové hity, ale neni to ani intošská záležitosť ala Joy Division. Čítal som o Astburyho fascinácii pôvodnou americkou kultúrou, indiánmi, južanskou gotikou, severskými príbehmi ako z kníh Jacka Londona. To by som vyzdvihol ako The Cult know how. Už pri prvom počutí ma plynule ubiehajúce piesne preniesli do mystickej krajiny, do ktorej sa vždy pri každom posluchu chcem na chvíľu vrátiť. Čaro prvého momentu mi to nechce dovoliť, zažiť tento zážitok opäť, opäť a opäť, ale minimálne mi navodí niečo podobné.

Ak niekto očakáva nejaké búrlivé sóla, divoké rytmy, neustále zmeny, bude sklamaný - progresivita tohto diela spočíva v novom duchu, v novej forme gotiky, aká do roku 1984 (do čias ich debutu) neexistovala. Nájdeme tu rockovú tradíciu s novým zvukom, s novým duchom.

» ostatní recenze alba Cult, The - Love
» popis a diskografie skupiny Cult, The

---

Alice Cooper / School's Out

Ako to už bolo povedané, táto platňa je preceňovaný album. Mám zmapovanú celú Aliceho tvorbu. Album Love it to death je fakt majštryk, ako to uvádzajú recenzie, Killer slušne pokračoval v načatom hororovom štýle, i keď možno výraznejšie hity tam nie sú - čo tam po hitoch keď album ako celok sa dobre počúva, čo o Schools Out neplati. Vypichnem lepšie stránky albumu. Menovite mega hit "Schools out" ktorý vlastne predal toto "dielo", "Gutter Cats vs. Jets", "My Stars" a mccartneyovský znejúca "Alma Mater". Zvyšok slabota.

Obal bol síce super originálny, ale aj obal na lacnú odpornú čokoládu dokáže predať, iná vec je kvalita. Alice Cooper je moja srdcovka hneď vedľa Bowieho, Iguana, Reeda, Queen atď. V roku 1972 síce mal silne rockovú Ameriku pod kontrolou, no Ziggy Stardust mu umelecký vytrel kocúra. Aj napriek nie moc pozitívnej recenzii tú LP mám taktiež v zbierke, lebo je to historický artefakt v histórii rock'n'rollu.

» ostatní recenze alba Alice Cooper - School's Out
» popis a diskografie skupiny Alice Cooper

---

starší »