Clark Hutchinson
Zabudnutá britská experimentálna rocková skupina Clark Hutchinson sa v roku 2010 dočkala skvelého pripomenutia. Esoteric Recordings vydala dvojcédéčkovú antológiu Free to be stoned obsahujúcu všetky tri oficiálne albumy, a preto je vhodné trošku si skupinu priblížiť.
Andy Clark (klávesy, spev, dychy) a Mick Hutchinson (gitara) sa prvý raz stretli vo formácii Sam Gopal’s Dream v roku 1967. Sam Gopal je inak malajský hráč na tabla. Hutchinson hral predtým v beatovej skupine Sons of Fred, ale jeho záujem o džezovú a indickú hudbu v kombinácii s jeho talentom a zručnosťou hrania na gitare ho predurčovali na kariéru experimentátora. Ako neskôr spomínal, Sam Gopal bola skupina, kde sa hralo zadara a nehrali sa skladby, iba sa určila tónina alebo rytmus a už to išlo nekoordinovane ďalej. V skupine hral aj basák Peter Sears a neskôr sa pridal aj spevák Andy Clark. V roku 1968 Gopal rozpustil Dream a pod svojim menom nahral album Escalator s istým Lemmim z Motorheadu.
Clark, Hutchinson a Sears najali bubeníka od Pretty Things, Viviana Princeho a založili skupinu Vamp, po ktorej ostal jediný singel, Floatin’/Thinking too much na značke Atlantic Records. Clark a Hutchinson preto založili skupinu Clark-Hutchinson, do ktorej prizvali Walta Monaghana (basa) a Franca Franca (bicie). Dokonca nahrali aj album v USA s názvom Blues pre značku Sire Records. Podľa Marka Powella, ktorý písal medailón pre vydanie antológie od Esoteric Recordings, album oficiálne vyšiel v USA (a totálne prepadol). Podľa všetkého však oficiálne vyšiel až v roku 1994 na platni a v roku 1997 na CD (v Nemecku na značke Little Wing of Refugees). Nech to bolo, ako chcelo, koncom 60. rokov sa veľké vydavateľstvá predháňali v zakladaní takzvaných progresívnych značiek. Vydavateľstvo Decca vytvorilo značku Nova a Sire Records im licenčne dohodilo už len dvojčlennú skupinu Clark Hutchinson.
Počas dvoch dvanásťhodinových maratónov nahrali 21. a 23. mája 1969 v štúdiách Recorded Sound v Londýne päť dlhých inštrumentálnych skladieb, ktoré tvoria ich debutový album A=mh2. Ide o zbesilú jazdu plnú dlhočizných gitarových sól prekladaných klávesmi, perkusiami a dychovými nástrojmi, inšpirované všetkým od psychedélie cez džez až po orientálne motívy. Album vyšiel v decembri 1969 (Decca Nova SDN-R 2) a stal sa najlepšie sa predávajúcim titulom značky Nova, takže nasledujúci album, Retribution, už Decca posunula na známejší label Deram. Skupinu doplnili basák Stephen Amazing (vlastným menom Steve Fields) a bubeník Del Coverley. Spolu so skupinami ako Edgar Broughton Band, Pink Fairies a Hawkwind stáli v popredí vtedajšej pódiovej improvizačnej hudby v Británii. Ako neskôr spomínal Hutchinson, radi improvizovali v rôznych rytmoch a hudobných žánroch využívajúc princíp atónie. Nič z toho nebolo možné dosť dobre zopakovať v štúdiu. Na jar roku 1970 začali nahrávať nepomerne konzistentnejšieho hard rockového (a spievaného) nasledovníka debutu, ktorý obsahuje skvelú poctu Hendrixovi v skladbe Free to be stoned, ale aj džezovú inštrumentálku After hours. Album Retribution (Deram SML 1076) vyšiel v októbri toho roku, predával sa dobre, ale neumiestnil sa v rebríčkoch. Skupina následne úspešne koncertovala a predávala svoje dielo najmä v Nemecku a Holandsku.
V novembri 1971 vyšiel posledný album, skupiny, Gestalt (Deram SML 1090), nahratý v triu bez Stephena Amazinga. Obsahuje jedenásť kratších skladieb, ktoré sa príjemne počúvajú, zaujímavá je flamengom šmrncnutá skladba Man’ best friend. Krátko po jeho vydaní sa skupina rozpadla. Andy Clark a Stephen Amazing založili skupinu Upp, ktorá pre Epic Records nahrala dva albumy, Upp (1973) a This way (1976). Mick Hutchison sa stal uznávaným učiteľom hry na gitaru.
hejkal 06/2011... (celý článek)
