Reakce na recenzi:

hejkal - @ 06.11.2011

S Bonamassom som sa zoznámil v roku 2004, kedy sa ku mne dostal tento album. Vcelku ma zaujal, nuž som popátral v minulosti a dostal sa k ďalším kúskom vrátane jeho mladíckej superskupiny Bloodline (inak skupina synáčikov známych hudobníkov, schválne si to zistite na webe). Ale všetko z toho ma vcelku sklamalo, nuž som sa týmto gitaristom prestal zaoberať. Neskoršie albumy som preletel jedným uchom dnu, druhým von, keď mi nesadne emocionalita, môže byť gitarista macher aký chce, nemá u mňa šancu. Navyše, hoci je hudba podstatná a imidž nie, vzbudzuje vo mne chudší Kittner (Nepoznáte spievajúceho kaderníka z východu našej republiky? Šťastní to ľudia!) so slnečnými okuliarmi rozpaky, čo je toto za bluesmana? Je tiež pravda, že Black Country Communion nie je zlý projekt, hoci už druhý album stratil všetky náznaky poriadneho nápadu a iba mohutne duní, aby to zakryl. Z Bonamassu tak ani po takmer dvoch dekádach nemám jasno, čo má vlastne za hudobný ksicht.

Dosť bolo ohovárania interpreta, hajde ohovárať muziku.

Úvodná svižná blues rocková vec Never make your move too soon zbytočne funkuje, ale je vcelku šťavnatá. To brutálne rozbehnutá boogie slajdka Travellin' south nemá chybu. A nasleduje stereotypná klasika každého správneho bluesmana, pomalý blues Reconsider baby (Junction 61 nepočítam), kláves v pozadí podmazáva, rytmika je tiež namazaná a hlavný protagonista si vylieva romantické cnenia, či už spevom alebo gitarou. Južanskú náladu v sebe nesie krásna akustická skladba Around the bend. Mám rád, keď si bubeník zmetie prach z rytmičáku i priľahlých prechodov, čo je presne tento prípad. Ďalšie svižné country-boogie Revenge of the 10 gallon hat ma baví, navyše sa zaobíde bez spevu, čo kvitujem. Claptonovská balada When she dances sa snaží pôsobiť krehko, asi aby vynikla titulná skladba. „Blindfaithovka“ Had to cry today jede. Akokoľvek je napumpovaná moderným soundom a krv potiacim sólistom, akokoľvek je hlavnou hviezdou basák, aj tak na atmosférický originál nemá. Aby sa zaistila takzvaná pestrofarebnosť dosky, zjavuje sa v choreografii akustická gitara a bahnom obhádzaná skladba River, z ktorej sa vylúpne mohutné elektrifikované blues podporované fúkacou harmonikou. Skvelé, mimochodom. Podobne ako slajdový akustický dupák When the Sun goes down, kde opäť nechýba harmonika a plynulo prechádza do Faux martini, čo je obyčajná (skôr neobyčajná) gitarová machrovačka, Bonamassa má rýchle prsty, keby ste náhodou nevedeli.

Oproti totálnym zúfalstvám typu Bloodline, či nemastno-neslanom So it’s like that (hoci priložené koncertné DVD nebolo úplne márne) ide na gitaristovom štvrtom sólovom diele predsa len o niečo iné. Keď som si pri sťahovaní s bratom delil zbierku, pokojne som Bonamassu obetoval a nechal si napálený iba album Had to cry today. Nie je to zlý muzikantský kúsok moderne poňatého blues rocku. Rozhodne ho považujem za jeho najlepší počin a občas padne vynikajúco.