Reakce na recenzi:

Mayak - @ 13.04.2013

Nórska rocková scéna je dlhodobo v tieni oveľa bohatšej a rozmanitejšiej scény švédskej, ktorá v Škandinávii celkom jasne dominuje. Nórsko je známe skôr plejádou svojich jazzových inštrumentalistov, resp. na druhej strane pomerne bohatou metalovou scénou, najmä jej extrémnejšími formami. Z času na čas sa tu objavia aj zaujímavé zoskupenia progrockového charakteru, ako napr. inštrumentálny big band Jaga Jazzist, progfolkovo orientovaný a momentálne najviac produktívny (tým pádom aj relatívne známy) White Willow, psychedelický Kvazar (obe kapely s dominantným ženským vokálom), pinkfloydovsko ladený Retroheads a pre náročnejších maškrtníkov hlavne postcrimsonovský Wobbler a vandergraafovský Gargamel. Už pred istým časom som chcel upriamiť pozornosť na skrytú perlu - prvotinu kapely Gargamel - Watch For The Umbles (2006), ale keďže progrockové internetové servery avízovali celkom nenápadne vydanie ich druhého albumu, počkal som si radšej trpezlivo naňho. Myslím, že sa to vyplatilo...

Gargamel celkom jasne čerpajú z odkazu tvorby Van der Graaf Generator, ako aj vokálneho prejavu samotného Petera Hammilla. Medzi ďalšie (okrajovejšie) ingrediencie ich celkového soundu patria aj atmosféra ranných albumov King Crimson, trochu škandinávskej melanchólie a pochmúrnosti a undergroundové zappovské a beefheartovské hudobné štruktúry s využitím saxofónu, trúbky, či flauty. Celkove pôsobí hudba Gargamel skôr ako progresívny underground, ako nejaká forma progresívneho rocku. Silový, naliehavý spev gitaristu Toma Uglebakkena je často zdvojovaný ešte hlbším hlasom bubeníka Mortena Tornesa. Výsledok takto pripomína, ako keby Peter Hammill nahral dramatické pasáže spevu v dvoch rôznych oktávach na dvoch paralelných stopách. Inštrumentálne je sound Gargamel akousi dramatickejšou a silovou formou hudby VDGG (samozrejme s jacksonovskými vstupmi saxofónu). Zo svetovej art/progrockovej scény sa k odkazu VDGG, ako hlavnému inšpiračnému zdroju hlásia významné, resp. kultové (hlavne však funkčné, resp. obnovené) kapely, ako sú americký Discipline Matthewa Parmentera, taliansky Areknamés Michelle Epifaniho, resp. v psychedelicko - elektronickej podobe Parallel or 90 Degrees Andy Tillisona (známeho aj ako bossa Tangent). Nikto z nich sa však VDGG tak dôverne a detailne nepriblížil atmosférou, spevom, štruktúrou skladieb, kompozičným arzenálom a hlavne uveriteľnosťou, ako práve nórsky Gargamel. Na druhej strane z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že produkcia Gargamel a najmä album Descending má veľkú šancu aj u tých poslucháčov domácej scény, ktorí obľubujú náročnejšie kúsky klasických The Plastic People of the Universe, alebo Pocoloco z relatívne novších, súdobých súborov.

Descending má v podstate klasickú - vinylovú minutáž (album vychádza pre staromilcov aj na tomto nosiči) a obsahuje štyri rôzne dlhé kompozície.

Úvodná, titulná Descending dosahuje takmer desať minút a je to v podstate najpokojnejšia skladba (čo sa týka intenzity zvuku, dramatickej štruktúry a spôsobu spevu), aj keď hovoriť o nejakom "pokoji - kľude" je v prípade Gargamel celkom ošemetné. Mellotronový podklad, hutná rytmika, pomerne intenzívna hra na piano a nevzrušený spev Toma Uglebakkena.

Prevail začína ťažkým zvukom altsaxofónu, hustými klávesami a intenzívnym, zdupľovaným vokálom oboch spievajúcich inštrumentalistov kapely. Hlavný motív sa mení v jej prostrednej časti, kde dominuje flauta obklopená celou nástrojovou paletou a zvuk rôznych registrov Hammond organu a trúbky v dueli s vypjatými vokálmi vygraduje tento epos do finále. Proste náter.

Trap je najkratšia skladba tejto dosky, na ploche necelých šiestich minút sa vystrieda niekoľko motívov, včetne akejsi paródie na pochodový rytmus, ale celková gradácia, atmosféra a napätie na albume neklesá a v podstate sa nemení ani tu.

Labyrinth je epická skladba, v tradícii opusov z klenotnice artrocku 70. rokov, typu A Plague of Lighthouse Keepers od VDGG, či Starless od King Crimson. Plný nástrojový zvuk opäť prechádza v prostrednej pasáži do pokojnejšej psychedelicko - experimentálnej polohy, kde dominujú zvuky gitarových akordov, deformovaných rôznymi krabičkami a celej škály perkusných nástrojov, klávesových efektov; dôjde aj na saxofónové sólo a vsuvku s trúbkou.

Gradácia a napätie skladby aj celej dosky sú vybičované k vrcholu a otrlejší poslucháč má ihneď po jeho skončení nutkanie pustiť si ho zase. Takéto albumy sa hodnotia dvoma spôsobmi: buď vás ich účinok minie, lebo ste hudobne orientovaní niekde inde, alebo dostanete zásah rovno medzi oči a dáte mu to najvyššie ocenenie...

Pozn.: Nemôžem si pomôcť, ale v teoretickom porovnaní s inak dobrým a kvalitným, novým albumom VDGG Trisector mi vychádza novinka Gargamel ako celkom jasný víťaz...

14. 4. 2009