Reakce na recenzi:

hejkal - @ 22.03.2013

O After Tea som sa dosť napočúval, akáže je to skvelá zabudnutá kapela, nie je to tak dávno, čo som sa konečne dostal k zakúpeniu albumu Jointhouse blues ktorý vyšiel v roku 1970 a to evokuje kvalitu.

Klasické blues s harmonikou, Jointhouse blues, je síce autorskou záležitosťou, ale ruku na srdce (iný orgán), takýchto kúskov má každý bluesman v talóne aspoň stovku. Presne preto je to fajn. Nasekaný úvod skladby You’ve got to move me evokuje hard rock á la Warhorse, v pozadí znie organ, nastúpi gitarový rif, melodicky vypätý spev, čo viac si od rockovej hudby priať? To je vrchol, dať hneď skraja vrchol albumu. Podmanivá baladička I’m here sa počúva akoby znela z úst skúseného lichotníka, Someday sa nevie rozhodnúť, či má byť jemnejšia alebo drsnejšia, takéto kontrasty rocku svedčia. Keby som nevedel, že je to holandská kapela, už by som ukazoval prstom za Atlantik kamsi k formáciám typu Josefus. Súčasťou diela je aj podivná dohra, ktorého súčasťou je niekoľkokrát opakovaný ťažkopádny bubebnícky prechod a následné zbesilé hard rockové inštrumentálovanie (bŕŕ, to je slovo). Let’s come all together opäť znie ako niečo, čo človek počul tisíckrát, ale je to spevná bluesovka s kvákadlovou gitarou, tak čo.

Záverečné tri skladby sú na CD vydaní od Axis (čert vie, z ktorého roku) spojené do jednej bezmála polhodinovej šou. Trial – Punishment – The end začína ambiciózne, akési výkriky davu v pozadí dotvárajú ťažkotonážny rif s bubeníkom urvaným z reťaze, postupne sa z toho stane priam tenyearsafterovský temný bluesový rock. Na koncerte musela byť táto improvizačná stoptimeovka bohovská (nie, že by na albume nebola). Prirovnanie k Alvinovi Leemu sedí aj potom, čo nastúpi rýchla pasáž s frenetickým gitarovým sólom. Striedanie týchto dvoch polôh sa tiahne tak dlho, až má človek pocit, že to nikdy neskončí (prípadne podozrieva kapelu, že nemala čo nahrať na druhú stranu platne, a tak si schuti zadžemovala). Ale nebojte sa, ešte nejaké ďalšie témy sa postupom času zjavia, aby sa navodilo zdanie, že sóla majú za sebou aj nejaký vývin. Napokon to tak dajako nijako skončí, akoby došla páska.

Nie je to práve závratne invenčná doska (o inštrumentálnej zručnosti nevraviac), ale je to dobovka a také ja milujem.