Reakce na recenzi:

alienshore - @ 10.05.2014

Kazachstán síce ešte nemá nejakú siahodlhú diskografiu za sebou, ale ich tvorba je hneď od začiatku na svoje pomery veľmi vyzretá. Nehanbia sa sami nazvať svoju hudbu ako art-rock či progresívny rock, čo si na nich veľmi cením. Ich prvý mini-album "Bojím se bát" musí naplniť nadšením tých, čo so slzou v oku spomínajú na kapely ako Blue Effect či Pink Floyd. Líder a hlavný skladateľ Robert Hejduk má príťažlivý autorský rukopis a ako gitarista je značne ovplyvnený českou gitarovou legendou Radimem Hladíkem. So cťou vzývajú minulosť a rovnako vkladajú do hudby aj svoj tvorivý potenciál, ktorý nie je vôbec zanedbateľný. Naopak si myslím, že v budúcnosti môžu prekvapiť skutočnými skvostami na českej progresívnej scéne. Zaujímavou persónou je taktiež spevák a výtvarník v jednej osobe Alan Grezl. Na to, že sám seba nazýva introvertom je jeho vokál expresívnym prvkom v skupine Kazachstán. Dokáže príjemne pohladiť, ale aj podráždiť a to je (podľa mňa) aj pravým poslaním skutočného frontmana.

Nerád by som prirovnával kapelu k známym progresívnym formáciám, ktoré spájali husle a progresívny rock, no myslím si že v tomto prípade budú niektorí fanúšikovia nepochybne nadšení. Tento nástroj dáva hudbe väčšiu pestrosť, vyváženosť a hlavne dušu. Ďalším zaujímavým faktorom pre mňa je striedanie akustických a elektrických zvukov, ktoré znejú dokopy harmonicky a precítene. Samostatnou kapitolou sú určite texty Jaroslava Žilu. Nesnažím sa ich pochopiť, ale majú celkom dômyselnú stavbu a používajú inteligentné slovné obraty. V spojení so šikovne naaranžovanou hudbou tvoria kompaktný a hlavne pôsobivý celok.

"Introdukce" je klasická ouvertúra obalená do klávesových zvukov. Hneď na to nadväzuje "Hadí mléko" s výborným textom a rovnako ohnivo je podoprená prog/jazzovou hudbou v strednom tempe a husľovými vyhrávkami. Pocta ich rodnému mestu mohla dostať len jeden názov a to "Ostrava". Tu je podobnosť ku gitarovej hre Radima Hladíka až kontaktne blízko. Imponuje mi prelínanie blues-rockových verzií s vyložene melodickými plochami. Je to krásne spojenie a ešte krajšie vyznanie nielen svojmu mestu, ale aj významnej českej skupine Blue Effect. Titulná skladba "Bojím se bát" začína jazz-rockovo a Grezl využíva aj jazzový spôsob spevu tzv. sketovanie. Prekvapivo sa to pomaly presúva do pochmúrnych nálad a celkom osviežujúco padne flauta (kaval) alebo aj akustická gitara. Za ďalší sedem-minútový (a posledný) song "Za čtyři rohy" by sa naozaj nemusel hanbiť ani sám veľký Radim Hladík. Harmonicky dokonale zvládnuté pasáže sú jednoducho nádherné a je to taká prog-rocková perla, ktorá sa na konci tohto diela náramne hodí.

Album má jednu chybu a to takú, že trvá len pol hodinu. Za ten čas však stihli chlapci z Kazachstánu povedať svojou hudbou to podstatné. Emócie počujem hádam z každej noty, ktorú vykúzlili páni muzikanti zo svojich nástrojov. Hudba aj zvuk pôsobia veľmi profesionálne a oceňujem ich prístup, ktorým sa snažia zaujať prog-rockové publikum. Kazachstán je vyrovnaná a silná kapela, a aj tento debut je odrazom ich vnútornej pohody a harmónie. Cítiť to aj z aranžmánov, ktoré majú ten správny súzvuk a ladnosť tónov. Je to znamenitý začiatok v kariére tejto skupiny a Kazaši potvrdili svoju vysokú úroveň hneď nasledujúcim albumom V hrudi pták.