Reakce na recenzi:

alienshore - @ 30.05.2013

Po výbornom štarte v podobe albumu Kinesis sa títo muzikanti rozhodli stvoriť trochu odlišného nasledovníka. Kým Kinesis bol dielom predovšetkým klávesáka Giovanni Parmeggianiho, tak v prípade Kublai to vyzerá viac na skupinové dielo z hľadiska aranžmánov. Rozdiel je hlavne v tom, že avantgardné plochy sú potlačené viac do úzadia a dopredu sa tlačí jazz-rock/fusion s canterbury príchuťou. O kompaktnosti a ucelenosti celej dosky niet najmenších pochýb a ich inštrumentálne schopnosti slúžia na vyjadrenie konkrétnych hudobných ideí bez nejakých samoľúbych manierov. Nechýbajú ani improvizačné úseky, ktoré patria do ich hudobného konceptu rovnako ako riadne zložené nápady a motívy. Ako hosť sa tu objavil Richard Sinclair, ktorý pôsobil v kapelách Caravan, Hatfield And The North a Camel.

Prvý inštrumentálny song G.B. Evidence ide v pomerne ráznejšom tempe, pričom gitara hrá spoločne s klávesmi takmer tie isté linky. Naživo sa táto vec určite nehrá ľahko a netypickým spôsobom preberá myšlienku klasickej skladby Evidence od Theloniousa Monka. Najdlhší kus Arabesque je silne inšpirovaný východom. Po exotickom akustickom úvode prichádza na rad energický canterbury fusion a celá kompozícia plynie veľmi voľne a nenútene. Dark Magus si prebíja cestu ráznym orgánom a klávesmi s prispením kreatívnej rytmickej sekcie. Improvizačné sóla majú výborný ťah a zároveň expresivitu. Celý tento nepokojný a temnejší útvar znie veľmi dobre. Richard Sinclair si hneď na začiatku vypýta slovo v L'ombra di un Sogno a jeho spev je charakteristický pre canterburskú scénu. Dynamická a pritom jemnejšia fusion muzika skvelo ladí s jeho jazzovými frázami. O čosi ostrejšia je pre zmenu Più Limpida e Chiara di Ogni Impressione Vissuta, part I s výborným orgánom a členitou štruktúrou. Nachádza sa tu viacero nepravidelných temp a disharmonických tónov. Klavírom začína Battery Park a tento nástroj vedie celú túto skladbu. Nepokojné bicie spolu s basou vytvárajú razantný spodok a ozve sa na moment aj gitara so svojim sólom.

Kompozície Giovanni Parmeggianiho majú temnejší charakter, no ich hlavným rysom je taká zvláštna nehmatateľná rovnováha. Prirodzene tu na seba nadväzujú dané témy a improvizácie bez nejakých neuvážených a strmhlavých inštrumentálnych výplodov. Je škoda, že táto doska musela vyjsť na vlastné náklady a nenašlo sa vydavateľstvo, ktoré by to vydalo. Pozitívum však je, že táto hudba je absolútne slobodomyseľná a očistená od kadejakých postranných vplyvov. Accordo Dei Contrari znamená v preklade “Dohoda Protikladov“ a táto kapela tak aj naozaj znie. Album Kublai má o čosi lepší zvuk ako Kinesis, ale s kvalitou je na tom zhruba rovnako. Reálne hodnotenie 4,5 hviezdičiek.