Reakce na recenzi:

Ján Molnár - @ 13.07.2015

............. A to mi povedali, že sa v trojakordovom boogie už nedá vymyslieť nič nové. Tak takým zabednencom by som pustil túto vysoko oktánovú, zmes, ktorá je síce jednoduchá (a to je len dobre) ale tak chytľavá a úderná, že osobne nepotrebujem k môjmu hudobnému šťastiu nič viac.

Je to presne taký ten komplexný album, kde mi naozaj nič nechýba. Ako väčšina skladieb ŽBB, je to viac menej jam poskladaný na chudobnej kostre niekoľkých viet a refrénov, ale tých pár viet a refrénov, veru stojí za vypočutie a majú v sebe nejedno posolstvo. Je pravda, že niektoré sú viac než len kresťanského charakteru, a ja teda osobne nepatrím k tým, ktorý by verili, že ich Kristus spasí, ale beztak, počúvať to, je jedna radosť. Texty skladieb ako: Na rade som ja, Stratený, Cesta či titulná Som, kto som sú lyrickoepické zákusky poliate polevou života, ktoré si treba vypočuť viac krát aby sa do nervového systému dostala podstata a posolstvo. V niektorých skladbách sa vidím sám a spoznávam svoje životné situácie, akoby tie skladby boli písané o mne, možno to niekomu príde smiešne ale je to tak.

Čo sa týka hudobnej zložky, tak sú tu už, ako som spomínal, čisto blues-boogie rockové veci ako Boogie nám treba či Som, kto som alebo prosté vybrnkávačky ako napríklad skladba stratený ale je tu jedna, jediná autorská skladba po anglicky, There are so many ways, ktorá sa úplne vymyká všetkému čo som od ŽBB zatiaľ počul, je to taká skoro, Gallagherovská, vyhrávková veselica s jemne melancholickými motívmi, že keď ju hrali naživo a spevák a gitarista Maťo Výboch predtým totálne spi, že nevedel stáť ani na nohách a spieval absolútne falošne, mojej kamarátke sa to aj tak páčilo, a to som sám trhal za pačesy, čo to k*rva robí? lebo to bolo naozaj zlé.

Ale táto nahrávka zlá určite nieje. JE SKVELÁ.