Reakce na recenzi:

hejkal - @ 24.02.2023

Predposledný album amerického bluesového gitaristu Waltera Trouta nesie názov Ordinary Madness a dnes sa mu pozrieme na zúbok.

Trout je stálica bluesovej scény, či už hral so svojím Bandom, sólovo alebo s Mayallom, vždy patril k tým najpresvedčivejším bluesovým gitaristom svojej generácie. Keďže hral s Mayallom i v Bratislave počas slávneho turné „spoza Železnej opony“, mal u nás vždy dvere otvorené. Potom, čo Borek vo svojom prehľade na Rockovici spomenul album Ordinary Madness, zaradil som si ho do zoznamu a napokon i zadovážil. Aký je?
https://youtu.be/lGCItezxZkU
Nečakajte divočinu. Toto je pokojné blues, hoci si užijete i niekoľko exponovaných full forte pasáží (sólo v Ordinary Madness). Pokiaľ sa rockovo pritvrdí (Wanna Dance), tak len tak troška, s citom. Miestami je to až popová záležitosť (My Foolish Pride). Mne najviac sedia jemne naliehavé skoro baladické ciťáky ako Heartland alebo temné pomalé bačoriny typu The Sun Is Going Down. O tradičných lepákových blues (All Of Our Tears) asi ani hovoriť nemusím, to sú štandardne podané kúsky. Neprekvapia, neurazia. Samozrejme, najväčší zážitok núkajú vždy gitarové sóla. Preto túto muziku vyhľadávam, preto sa na ne teším. Trout to vie (beťar jeden!) a hrá s prehľadom, citlivo a pritom (c)hutne. No a nemôžem nespomenúť najdivokejšiu skladbu na albume, svižnú a hlučnú OK Boomer.
https://youtu.be/4iBjirpzqP0
Mám vydanie v škatuli, v ktorej je niekoľko brnkátok, dve korkové podložky pod pivo, samolepka i pohľadnica. Nič z toho neupotrebujem, ale však dobre. Ordinary Madness je nenápadný album. Silný na miestach, kde sa zdanlivo nič nedeje. Príjemná kulisa, ale keď sa do nej opakovane započúvate, zrazu objavíte veľkú dávku pohody, ktorá je v týchto frustrujúcich časoch hádam žiaducejšia ako márna túžba po rozume vo verejnom priestore.