Reakce na recenzi:

hejkal - @ 17.07.2023

Whitesnake vydali v roku 1981 ďalší z radu albumov, ktoré mali jediný účel, predaje. Skrátka – Poď a ber ma!

Určite ste sa už stretli s reprodukciou slávneho umeleckého diela od niekoho, kto sa snaží napodobovať majstrov, ale veľa úsilia nevyvinul a aj zručnosti a talentu nepobral. Ako keď Rubensovo Vztýčenie kríža naskicuje noname grafiťák, čo sa vie akurát podpísať sprejom. A to je v kocke Whitesnake zoči-voči hardrockovej elite z prvej polovice 70. rokov. Nápady nulové, snaha znieť ako Párpli istá, ale len do miery, aby to neznelo príliš dobre. Predaje nepustia, ľudia chcú jednoduché popevky a ataky na prvú signálnu. Chalani chcú byť tí, čo balia baby, no a baby chcú mať pocit, že ich Coverdale „sundá“. Tomu zodpovedajú texty, jeden ako druhý.

Jasné, že to nie je otázka hráčskych schopností. Ian Paice, Jon Lord, Micky Moody i Neil Murray sú veličiny svojich nástrojov. Ale evidentná snaha nezapotiť sa a pokiaľ možno, nič nekomplikovať, vedie v tomto prípade k popretiu tézy, že vynikajúci hráč musí vždy hrať vynikajúcu muziku. Come An' Get It je toho najlepším dôkazom.

Vždy, keď hrozí, že sa čosi v skladbe udeje, je nemilosrdne stopnutá, buď refrénom alebo fadeoutom. A tak napríklad Hot Stuff kamsi uháňa, ale zároveň má čas predstaviť bubeníka i klávesáka. Je to taká variácia na Deep Purple, len z nej necítim to, čo by mi táto muzika mala dávať. Nefalšovanú hru na doraz. Tu cítim rezervy, za aké by sa nehanbili dve kolá mobilizácie v ruských väzeniach. Pokiaľ máte radi jednoduchú melodickú muziku cielenú na masy, určite vás nesklame Don’t Break My Heart Again. No a nikdy som netušil, že boogie môže znieť aj zúfalo (Wine, Women & Song). Pokiaľ by som chcel definovať generickú rockovú pesničku, mám tu hneď niekoľko príkladov, jeden za všetky – Hit An’ Run. Symfonické akustické bluesové intro Till The Day I Die podľa mňa poslúžilo Bon Jovimu ako vzor.

Nie, že by tu neboli aj celkom dobré jednohubky. Úvodná Come An’ Get It príjemne plynie, posadená Lonely Days, Lonely Nights ma celkom baví, no a „youreallygotme“ Would I Like To You má lepšiu slohu ako refrén, čo sa často nepočuje. Ešte aj Girl sa snaží byť sexy a výnimočne tak aj pôsobí. Najlepšia skladba je však Child Of Babylon. Nikam sa neponáhľa, nič nesilí a ešte aj text znie, akoby ho Coverdale nevypľul rovno do mikrofónu.

Celkovo na mňa album pôsobí priemerne, spotrebne, nevzrušivo. Na občasné vypočutie stačí, ale akoby bol zvláštne unavený. Aspoň sa tak tvári.