Reakce na recenzi:

alienshore - @ 27.04.2014

Pre kapelu Whitesnake som mal vždy slabosť predovšetkým kvôli Davidovi Coverdaleovi. Jeho hlas, hudobný talent a charizma učarovala nielen mne, ale aj ďalším miliónom poslucháčov na celom svete. Ich kariéra sa postupne vyvíjala a išla viac menej s dobou. Časy klasického hard-rocku a blues-rocku boli v 80-tých rokoch dávno preč a do popredia nastúpil image kapely. Whitesnake ho mali celkom dobrý a Coverdale bol osobnosťou nielen na pódiu, ale aj mimo neho. Natupírované dlhé vlasy a zasnený David vo videoklipoch urobili svoje a minimálne na ženskú časť publika to urobilo vždy dojem. Albumy Saints & Sinners alebo Slide It In naznačovali príklon ku komerčnejšiemu zvuku. Napriek tomu Whitesnake nikdy nezapreli svoju profesionalitu a oddanosť kvalitnej hudbe. Najviac však zasiahol do povedomia práve bezmenný album Whitesnake z roku 1987 a úspech bol podľa mňa logickým vyústením ich snaženia. Ako sa vraví – v pravý čas na pravom mieste a táto doska je dokonalým dobovým dokumentom éry 80-tých rokov, kde práve rock nemal až tak na ružiach ustlané.

Are You Ready To Rock? Children Of The Night! Tak toto sú slová skvelej vypaľovačky Children Of The Night, ktorá ako keby vystihovala neviazanosť a živelnosť tohto počinu. John Sykes prispel výraznou mierou k tomu, že skladby znejú tak ostro a pomohol Coverdaleovi zložiť väčšinu materiálu. Prvý song Crying In The Rain majú fanúšikovia predošlej tvorby radšej v podaní skvelého gitaristu Bernieho Marsdena (album Saints & Sinners). Priznám sa, že mám rád obe verzie. John Sykes však viac pritvrdil a zároveň prispôsobil sólo svojej vymakanej technickej hre. David Coverdale v úvode skladby Bad Boys zaujúka spôsobom, ktorým dokáže asi len on. Nádherne ju na konci ozdobí dvojkopákom úžasný to bubeník Aynsley Dunbar. Still Of The Night je najlepšia tvrdá vec na albume, asi aj vďaka tomu že pripomína v mnohom Led Zeppelin a aj Coverdale sa viac vžil do tzv. "plantovského" prejavu. Pomalá časť je absolútne úchvatná kvôli klávesovo-orchestrálnym plochám a následným Sykesovým gitarovým nástupom, práve tento moment je veľmi silný a podobné pocity mám aj z fantastického zakončenia. Here I Go Again dostala nový a hitovejší kabát ako na albume Saints & Sinners, tentoraz gitarové sólo odohral Adrian Vanderberg. Give Me All Your Love je suverénna nakladačka, ktorá mne osobne dokáže až zlepšiť náladu, tzv. rušivým elementom môže byť snáď len Sykesove schizofrénne (ale vynikajúce) sólo. Balada Is This Love je baladou za milión, viacero kapiel by si kvôli takejto piesni dolámalo nohy. Už spomenutá Children Of The Night rozpaľuje nielen Coverdaleove hlasivky, ale aj Dunbarove monštruózne bicie. Premostenie medzi hlavným refrénom a verziami je takmer až geniálne. Koniec zaobstaráva hitovo ladená Straight For The Heart a power-balada Don't Turn Away. Žije to tu od prvej až do poslednej skladby a momentov, pri ktorých sa pozastavím je tu na rozdávanie ako snáď pri každom albume, ktorý v diskografii interpreta niečo znamená.

David Coverdale má dar od toho hore a nadelil mu ešte aj niečo naviac. Taký hlas nemožno prehliadnuť v histórii rockovej hudby a myslím si, že úspech albumu Whitesnake 1987 je absolútne zaslúžený po všetkých tých rokoch driny a úsilia. V podstate sa jedná o takmer dokonalé dielo hard-rocku 80-tých rokov. Znie to na svoju dobu ako typický hair-metal, no je za tým niečo viac. Veľa fanúšikov tento album odsúdilo a niektorí mu stále nevedia prísť na chuť, no je veľa takých ktorí práve vďaka nemu objavili kapelu Whitesnake. Napriek kontroverznosti ho ja osobne považujem za najlepší album Whitesnake. Stačí sa napr. započúvať do fenomenálnych gitár Johna Sykesa a myslím, že je to úplne jasné. Je to zároveň aj vrcholná ukážka jeho gitarového umenia (spolu s albumom Blue Murder z roku 1989). Coverdale z nepochopiteľných dôvodov rozpustil kapelu a zároveň vyhodil aj Sykesa, ktorý bol v tej dobe na vrchole svojich hráčskych a skladateľských schopností. Do Whitesnake nastúpili noví spoluhráči a stvorili neskôr nesúrodý zlepenec Slip Of The Tongue, ktorý sa nemohol rovnať kvalite albumu Whitesnake 1987. To už je ale minulosť, o ktorej by mohli možno viac rozprávať dotyční aktéri. Hodnotím to samozrejme bez nejakých výrazných pripomienok a dodám už len, že viac preferujem americkú verziu s deviatimi piesňami, no aj európska verzia s ďalšími dvoma skladbami Looking For Love a You're Gonna Break My Heart Again (opäť famózny Sykes!) má niečo do seba.