Reakce na recenzi:

hejkal - @ 15.07.2023

Pred rokmi sme tu s bývalým návštevníkom týchto stránok Apacheom viedli zanietené diskusie o svetovosti Aerosmith. Priznávam, že dodnes nie som presvedčený, že je to skupina, ktorá by ma hudobne presvedčila o svojej genialite. Neznamená to však, že by som ju nemal rád. Hrá jednoduchý (hard) rock, priam rokenrol, ktorý síce neohuruje po skladateľskej stránke, ale má to, čo podobná hudba nevyhnutne potrebuje. Zanietenosť a energiu. A kde sa tieto vlastnosti dajú najlepšie odsledovať? Správne, na koncerte. A preto mám v zbierke aj dvojalbum Live! Bootleg z roka 1978.

Kapela v tom čase nechcela vydávať koncertný album, lebo dvojalbumy tohto typu vtedy vydávali všetci, zvukovo špičkové, hudobne dohrávané v štúdiu, nech je výsledok čo najlepší. Aerosmith chceli skutočný živý album, špinavý a znejúci realisticky, tak, ako to dali z pódia. A tak si presadili „bootleg“.

Pätici hudobníkov vypomáha na klávesoch Mark Radice a v skladbe Mother Popcorn hrá na saxofóne David Woodford. Album je kompiláciou nahrávok z rokov 1977 a 1978, len skladby I Ain’t Got You a Mother Popcorn sú z roka 1973, pričom k druhej menovanej je na tajňáša prilepená skladba Draw The Line nahraná v roku 1977. A ku Train Kept-A-Rollin’ je prifarená nepriznaná sinatrovka Strangers In The Night.

Hudba je to, ako som už spomínal, priamočiara, na prvú signálnu. Tradične sa tu nachádza niekoľko jedinečných coverov (napr. Come Together), ktoré na štúdiovkách nenájdete. Ale to nie je podstatné. Podstatné je, že je to nekompromisná tvrdá jazda. Back In The Saddle znie konečne ako riadna vypaľovačka, nie ako na štúdiovom albume. A to platí aj o ďalších skladbách. Miestami sú surové až tak, že by ma neprekvapilo, že jemnejšie povahy by z toho mohli mať nočné mory (Sweet Emotion).

Osobne sa mi najviac páčia brutálne hardrockové smršte typu Toys In The Attic alebo Train Kept-A-Rollin’. Trošku je škoda, že v závere sa album preklopí skôr k tomu rokenrolu, čím stratí na drsnosti, hoci svižné to je dosť. Ale to je len taký pocit, neprekvapí ma, ak by bol neprenosný.

Šestnásť skladieb (plus dve nepriznané) ukazuje Aerosmith v tom najlepšom svetle. Live! Bootleg sa na nič nehrá a to mi veľmi sedí, nuž tento vynikajúci živák počúvam častejšie ako štúdiové albumy skupiny. A zvukovo je dosť dobrý, k bootlegovej „kvalite“ má ďaleko.