KRAUTROCK / Music for your brain Vol. 3 (2008)

Keďže aj o treťom (a aj štvrtom) diele nedostižnej antológie Krautrock – Music for your brain platí to, čo o predchádzajúcich dvoch, nemám veľmi o čom písať, a tak to vezmem skladbu po skladbe. Ponorenie sa do nemeckých rockových vôd 70. rokov má zmysel aj v prípade, že človek vlastní takmer všetko, čo tu odznie (čo je vcelku nepravdepodobné, nachádzajú sa tu aj veci, čo vyšli len nedávno, záznamy zo SFW Sessions a pod.).

Prvý disk otvára hard rockovo orientovaná skupina Dschinn so spevnou rata-tata skladbou Rock’n’roll Dschinny. Po nej nastúpi sfetovaný hard rock Hairy Chapter, burácajúca skladba It must be an officer’s daughter má v sebe čosi psychotické. Psychedelická šupa na tvrdej rockovej dužine sa predstaví v skladbe The executioner od skvelej skupiny My Solid Ground. Odin prináša koncertný popevok Make up my mind, ktorý časom značne potemnie, ako pri zatmení slnka, že by z toho Inkovia ihneď ďakovali Gibsonovi, že môžu v priamom prenose obetovať pár chudákov. A meditačné nekonečné sólovania zhltnú viac, než len obligátnych pár taktov. Hard rock opantáva väčšinu prvého disku, ikonická nemecká kapela Birth Control prispela typickou skladbou jej produkcie, a síce Just before the sun will rise. Virus patrí k uznávaným obskuritám, z druhého albumu sa sem prihnala drogová melodika King heroine. Nastal čas narušiť hard rockové hody, Floh De Cologne je skôr schizofrenický folk rock, skladba Die oberen Zehntausend pôsobí ako z dedinskej zábavy. Jedna z uznávanejších nemeckých kapiel tej doby bola Sahara. Vlastním eponymný debut a s jeho následníkom som nemal toľko šťastia, nuž ma teší, že je tu prítomná rozsiahla kompozícia The mountain king part I & part II. Jethro Tull stretáva Cantenburskú scénu na tripe v space rocku, kde nachádza knihu stvorenia. Čo si viac priať? Frank K je taký podivný a svojský pokus o hard rock s presahmi k psychedélii nemeckého ochutenia, Bock auf Rock má naozaj blbučký refrén, vôbec je to jednoduchá skladbička určená pre rádiá. To Subject Esq. prináša v skladbe Mammon nefalšovaný džez rock „Colosseumovského“ odlesku, mňam. A je tu aj nečakaný bonus, sólo na fúkacej harmonike. Záverečná skladba Brainstorming od Fashion Pink pokračuje v džezovom rockovaní, čo mi veľmi dobre padne a považujem to aj za dobrý ťah zostavovateľa. Hard rocker sa najprv nasýti a potom sa mu nenápadne predostrie niečo rovnako drsné, ale plné dychov a meditácií.

Čas od času sa na tejto kompilácii zjavia aj hudobníci z iných kútov sveta, ktorí však v Nemecku pôsobili. Ako napríklad Nektar a ich hard rocková melodika v Do you believe in magic?. Witthuser & Westrupp prináša uspávankovú recitáciu za sprievodu akustiky a nejakých iných šumov. Das Märchen vom Konigssohn je jednoducho veľmi pekná folková záležitosť. Et Cetera v Lady Blue prináša typickú „krautrockovú“ psychedelickú zmesku, na to veľmi nie som, ale podobná kompilácia by bez nej bola nezmyselná. A keď už sa to tejto sféry zabŕdlo, niet cesty späť. Kommunikation od podobne postihnutej skupiny Gila sa počúva relatívne ľahko, na to, že je to meditácia. Ale nebojte sa, Coupla Prog to v Goodbye guns be by gones napraví, gniaviaca hudba pripomína zosuv brala, ktoré sa rozhodlo, že z okoloidúcich ukuchtí placky. Ťažká hudba, len čo je pravda. Zaujímavá je mierne keltská dumka Let it die od Apocalypse. Wallenstein je klasická nemecká kapela, skladba Golden antenna robí hard rocku dobré meno a Wolfgang Dauner Quintet sa so skladbou Take off your clothes to feel the setting sun evidentne vzhliadol vo world music, ale je to zaujímavá skladba. Rázne zaobalený džez rock Jo Joe od Thrice Mice mi reže, vrcholom blaha je však príspevok švajčiarskej skupiny McChurch Soundroom. Black Sabbath by nezneli bubáckejšie! Starí známi z prvého disku, Floh De Cologne, uzatvárajú pestrú mozaiku uletenou skladbou Ford Capri.

Tretí disk otvára jemná balada Frame of mind od kapelky Frame, má v sebe niečo spevné. Teší aj krásny organ v kombinácii so zdvojenými spevmi ako od CSN a rázne gitarové sólo. Neskorí, vlastne v podstate ejtýsový art rockeri Anyone’s Daughter prinášajú rovnomennú skladbu, ktorá poteší predovšetkým klávesových mäkkýšov a v závere aj genesisovských gitaristov. Bez škrupúľ sa vzápätí producíruje skladba Analogy od rovnomennej skupiny. Tá fungovala v Taliansku (dokonca mala jedného domorodého člena) a uvedená meditatívna skladba rozhodne každý motív prežúva s rýchlosťou ochrnutého leňochoda. Elektronika ma neberie, Nemci sa v nej už v 70. rokoch borili ako skúsení čističi septiku, nuž sa s tým treba zmieriť a vypočuť aj PPG od Toto Blanke (to je interpret, ale divne sa skloňuje). Vlastne je to vcelku fajn, keď sa pridá rytmika a sólová gitara, také fusion s pazvukmi v pozadí. O dosť horšie je na tom psychedelická zvuková koláž Trip od Dies Irae, to naozaj nemusím. Švajčiarska popredná psychedelická kapela Krokodil prináša pokojnú bluesovo zafarbenú skladbu And I know. Dobre padne. Jedna zo skupín, ktoré v dobe svojej pôsobnosti n ič nenahrala a až teraz sa na svetlo dostávajú nejaké nahrávky, je skvelá Jud’s Gallery. V inštrumentálke Follow me sa rozbehne jeden parádny hard rockový kúsok, tempo síce priveľmi neuháňa, ale o to je to silnejšie! A sólo v podaní huslí to celé ešte znásobí. Nemecky spievaný Jethro Tull, to je hard rocková skladba Harry Chanceless od Mythos. Asi vrchol tohto cédéčka. Spolu s Jerusalem – Moon’s new way, čo je ďalšia posmrtne vydaná melodramatická rocková pecka. Záver patrí melodickej hard rockovej skladbe Mammut opera od skupiny Mammut a neostáva iné ako uznanlivo pokývať hlavou (na základe tejto skladby som si zohnal celý album) a pokračovať ďalším diskom.

A ten začína zhurta. Bodaj by nie, keď sa tu rozbehne Braintrain od Wallenstein. Kto o túto skupinu ešte nezavadil, mal by sa vykašľať na nezávadnosť a zavadiť čím skôr. Dokonca som sa stretol už aj s prirovnaním k Uriah Heep. Komentovať to nebudem. Cenená vykopávka Message prináša Heaven knows z debutového albumu. Dychberúca atmosféra ma opantáva, to sa ešte rockeri snažili aj o niečo viac ako len o zárobky. Guru Guru leží na mojom rebríčku popularity hlboko pod prvými priečkami odspodu, na to sú títo nemčúri priveľmi haluzní, ale konkrétne „hitovka“ Der LSD-Marsch sa miestami dá počúvať. Tiger B. Smith bola klasická hard rocková kapela, jej skladba Help for a blind man je skôr rádiová, ale po predchádzajúcom kúsku poteší. Walpurgis to pravidelne schytáva za najnemeckejší prízvuk, aký kedy angličtina poznala, ale inak je to fajn rocková záležitosť, čoho dôkazom je aj klavírna citovka Disappointment. Dychy stonajú a to je asi tak všetko, čo možno počuť v Troblush el e isch od Annexus Quam. V tomto okamihu sa to na disku štylizuje o sto šesť, Broselmaschine akusticky zafolkuje v Gedanken, Nosferatu nedostojí svojmu menu v bubáckej, ale pomerne tupej (asi sa bála osikových kolov) skladbe No.4 (ešte j ten názov je taký neostrý), zaujímavé, že psychedélia očarila toľkých umelcov, akurát tu do nej začali pchať aj nejaké džezové prvky. World tiky v dosť free haluzení Back to where we come from pomerne presne vystihujú, o čom bolo tých niekoľko albumov skupiny Dzyan, nuž som rád, že si slabú štvrťhodinku uzurpovala záverečná skladba Peterlied od Franz K. To je aspoň aký-taký gitarový blues rock s ultra rozsiahlym basovým sólom.

Nemecká odpoveď na prvé albumy Jethro Tull sa nemôže volať inak ako Rufus Zuphall, upišťaný blues rock sa prelína celou skladbou Freitag. Keď sa k tomu pridá hrdzavá gitara, je to bomba, na aké spomínajú Hirošima a Nagasaki. Už druhýkrát sa zjavuje švajčiarska banda Krokodil, tentoraz so skladbou Marzipan, ktorá pokračuje v šťavnatom blues rocku, tentoraz podporovanom harmonikou. A ďalší blues rock ponúkne Epsilon v kompozícii 2-four-4. Hádam nemusím hovoriť, že tento disk konkuruje prvému o najlepší kus z celej tejto šesťdiskovej série. A monotematická jazda pokračuje. Švajčiari Pacific Sound ponúknu organové peklo s priliehavým názvom Gates of Hell. Pell Mell a ich Friend vybočí na cestu klávesového hard rocku, čo rozhodne nie je na škodu. Že je v strede lalákavá pasáž uvedená flautou, na ktorú nadviaže bľabotavá medzihra striedaná bicími výpadmi, na veci nič nemení. Violence Fog, ďalšia z posmrtne odhalených skupín, prináša plnokrvný blues-hard rock a človek sa nestačí čudovať, koľko skvelých kapiel v tej požehnanej dobe 70. rokov zmizlo bez jediného albumu. Pri počúvaní Rolli Zink sa cítim úplne ako Indiana Jones zatvárajúci oči pred otvorenou archou, slasť i túžba prežiť ten historický moment sa miesia v jedno, čo dodať... Azda iba toľko, že dochované SFW sejšny nevystačili ani na celý album, a tak vyšla na CD spolu s kapelou Jerusalem, ktorá sa predstavila na disku č.3. Jedna pecka strieda druhú, Haze ponúka Fast career, zmes ráznosti i meditatívnych plôch. A to všetko riadne nabrúsené. Chvíľka oddychu sa premietne v akusticky opradenej meditácii Mellodrama nr.2 A od Et Cetera. Z posmrtnej lajvky pochádza rocková smršť Black clouds od Thirsty Moon, čo je inak skupina, ktorá v 70. rokoch nahrala až päť albumov. Nine Days Wonder je priveľmi monumentálna skupina, aby ju dnes poznalo len pár staromilcov, takže jej Drag dilemma poskytuje všetko, čo má dobrý džez rock krížený so Zappom ponúkať a je to paráda. Bernd Witthuser je už iba akýmsi krátkym záverečným zatiahnutím opony. Wenn ich ein wenig frohlicher wär má až uletenú dychovkovú náladu, rýchlo však končí a ostáva mi už len posledný disk.

A poslednú časť tejto antológie načne pomerne úspešná nemecká kapela Eloy. Jej kontribúcia sa volá Future city a má vcelku tajuplnú atmosféru. Dvakrát ju nasleduje Eulenspygel, čo je to, čo je. Kúsky Die Wunde bleibt a Staub auf deinem Haar ukážu najprv krátku akustickú a následne rozkošatenú rockovejšiu polohu. Že aj v 70. rokoch vznikali debiliny, naznačuje potrafená záležitosť The sad skinhead. Áno, je to veličina nepočúvateľnosti Faust a táto skladba akoby predznamenala celú tú avantgardnú novú vlnu. A to je to ešte jedna z počúvateľnejších skladieb tejto kapely. Náladu mi našťastie napraví romantická skladba Nurnberg od Hoelderlin. Peter Baumann nemôže ponúknuť nič viac, než elektroniku. Bicentennial present je však slušný kúsok, to sa musí nechať, aj keď by som si bez neho život predstaviť dokázal. Ako studená sprcha pôsobí zaradenie americkej skupiny Sweet Smoke, hoci v Nemecku pôsobila. Skladba Kundalini je asi jej najhoršou, ale čo už. Orientálna nahulená hippiesácka muzika si však určite nájde svojich fanúšikov. A Baumann sa pre veľký úspech vracia. Pravda, v zoskupení Tangerine Dream. Koncertná sedemnásť a pol minútová kulisová hudba nazvaná Coldwater canyon je dosť zaujímavá, hoci ide o elektroniku. Kto by povedal, že sa z takto kvalitnej veci raz stane techno. Birth Control som už na začiatku chválil, skladba Trial trip je však z obdobia, kedy sa kapela vzdialila svojim hard rockovým koreňom a snažila sa tváriť umelecky, a teda nudnejšie, ničmenej, táto skladba je dostatočne drsná a vydarená. Udo Lindenberg je pomerne uznávaný nemecký bubeník, ako sólista však núka prevažne pokojnú prériovú skladbu Cowboy rocker. A ako člen skupiny sa predstaví v hitovke Uranus v rámci džez rockového úspešného zoskupenia Passport. A tým ukončí ďalší neopakovateľný trip po nemeckej rockovej hudbe z čias, kedy ešte stálo za to sledovať hudobný biznis bez pocitu márnosti. Iste, nie všetko mi sadlo, ale každá jedna pieseň tu má svoje miesto a dotvára jedinečnú scenériu Krautrocku.

Hm, ešte, že som nemal veľmi o čom písať.

» ostatní recenze alba KRAUTROCK - Music for your brain Vol. 3
» popis a diskografie skupiny KRAUTROCK