Jazzrock alebo, ako sa mu vzletne začalo vravieť, fusion, má svoje veličiny prevažne z USA. Ale existovali aj britské kvalitné súbory, Brand X, Isotope alebo Colosseum II. A práve o tejto výnimočnej skupine, v ktorej hral Gary Moore, si dnes niečo povieme. Jej kapelníkom bol, samozrejme, fenomenálny bubeník Jon Hiseman. Po rozpade pôvodného Colossea (v októbri 1971), založil skupinu Tempest, ale aj tá sa rýchlo rozpadla (i keď stihla vydať dva albumy). To bolo v roku 1974, kedy zasiahol osud. Tempest vystupovali v londýnskom Marquee a v publiku bol aj mladý gitarista Gary Moore. Ten mal za sebou niekoľko vynikajúcich a komerčne neúspešných albumov s kapelami Skid Row a Thin Lizzy, nuž hľadal nové výzvy. Po koncerte vbehol do zákulisia a oslovil Hisemana, že spolu musia hrať. Hiseman kývol a po rozpade Tempestu sa tak aj stalo. Gary Moore sa neskôr vyjadril, že Hiseman hneď na prvej skúške naplnil a prekonal všetky jeho očakávania, čo a ako má bubeník hrať do muziky. Dvojica okamžite zavolala basgitaristu Marka Clarkea, ktorý hral už v Colosseu, aby sformovali kapelu. Nevyšlo to, lebo Clarke o chvíľu odišiel na turné do USA s Uriah Heep. Rovnako nevyšli ani nádeje vkladané do speváka Grahama Bella. Ale aspoň si zvolili názov kapely – Ghost. Ba čo viac, získali aj manažéra Alana Hewitta. Ani počiatkom roka 1975 sa nikam neposunuli. Občas si spolu zadžemovali a Hiseman platil Mooreovi 10 libier týždenne. Naveľa sa im podarilo vytvoriť trio so skúseným basákom Andya Pyleom. Ten hral v Blodwyn Pig, Juicy Lucy i v Savoy Brown. Kapele ponúkli slušný honorár, aby sa podieľali na filme, z ktorého sa vykľulo porno, a tak túto príležitosť radšej odmietla. Pyle bol frustrovaný, že sa nikam neposunuli a odišiel. Napriek tomu to Hiseman s Mooreom nezabalili. Začali hľadať basáka a aj klávesáka. Tých druhých vyskúšali asi päťdesiat, až sa prihlásil Don Airey, toho času hrajúci v Hammer Cozyho Powella. Z rovnakej kapely prišiel aj basák Neil Murray. Obidvaja sa okamžite stali členmi Ghost. Manažér Hewitt dokonca našiel aj vhodného speváka. Škót Mike Stars mal síce v hudobnej brandži niečo za sebou, ale v podstate bol neznámy. V plnej zostave sa konečne upísali značke Bronze, akurát nastal problém s názvom kapely. Zakladateľovi značky, Gerrymu Bronovi, sa zdal príliš obmedzujúci z pohľadu marketingovej stratégie. Navrhol, aby sa oprášil názov Colosseum. Hiseman sa najprv zdráhal, ale napokon privolil, najmä, keď niekdajší členovia formácie nemali námietky. A môžeme začať písať históriu kapely Colosseum II. Debutový album Strange New Flesh sa na pulty dostal v marci 1976 a išlo o úžasný moderný jazzrockový mix, odlišný od amerických veličín, a predsa rovnako vzrušujúci. Turné po Škandinávii a Veľkej Británii ukázalo, že kapelu fanúšikovia prijali a aj kritici jej priali. Napriek tomu sa Lilian Bron, manželke zakladateľa Bronze, ktorá prevzala kapelu pod svoje krídla, nepáčilo, ako sa na pódiu prezentuje spevák Starrs, nuž prinútila kapelu, aby ho vyhodila. Netrvalo dlho a už bol členom Lucifer’s Friend. Kapela zanevrela na spev a preorientovala sa na inštrumentálnu muziku. Lenže, následne sa rozhodol odísť Murray. Nahradil ho John Mole. V polovici roka 1976 začali nahrávať druhý album, avšak, hudobný biznis sa menil. Nastupoval punk, ktorý celú tú progresívnu muziku odsúdil do roly dinosaurov. Bronze preto kapelu vyviazal zo zmluvy, veď bez spevu sa už takmer nič nedalo predať masám. Osud kapely nevyzeral vábne, ale šťastie občas sadne aj na kvalitu. Producent Monty Babson, ktorý založil slávne štúdio Morgan Studios, sa kapely ujal a umožnil jej nahrať album. Na konci roka 1976, hneď po návrate z turné, sa preto Colosseum II zatvorili v štúdiu a prakticky naživo nahrali materiál na album Electric Savage. Bolo to tesne pred Vianocami, nuž sa nečudujme, že sa ponáhľali. Výsledok bol omračujúci. Babson predal práva MCA, ktoré ho v júni 1977 vydalo. A aj keď sa na obale zjavila fotka nahej ženy zabalenej v neónoch, komerčný úspech sa nedostavil. Keďže jazzoví kritici boli z produktu nadšení, MCA nahnalo kapelu napäť do štúdia už na konci leta a ešte v roku 1977 vyšiel aj posledný album skupiny – War Dance. Hudobne opäť úžasný, komerčne, pochopiteľne, zabudnutý. Kapela sa však napriek tomu podieľala na nahrávaní diela Variations Andrewa Lloyda Webbera. V apríli 1978 sa Gary Moore rozhodol, že sa vráti k Thin Lizzy. Rozchod prebehol v priateľskej atmosfére, Moore považoval Hisemana za úžasného hudobníka a spriaznenú dušu, ktorá mu ukázala, ako to funguje v profesionálnom šoubiznise. Navyše, neoceniteľnou skúsenosťou bolo aj koncertovanie. Hrať taký náročný materiál si vyžadovalo nesmiernu koncentráciu a nadobudnuté skúsenosti pomohli Mooreovi v neskoršej suverénnej pódiovej prezentácii. Nahradil ho Aireyho mladší brat Keith. Kapela naďalej koncertovala, ale keď sa Don Airey rozhodol pridať k Rainbow, bolo jasné že je koniec. V roku 1979 kapela zanikla. Jej členovia pokračovali v úspešných muzikantských kariérach, o ktorých sa dočítate inde. Na záver uvediem niekoľko smutných informácií. John Mole prehral svoj dlhoročný boj s rakovinou 1. augusta 2006. Gary Moore dostal infarkt 6. februára 2011 a Jon Hiseman zomrel počas operácie mozgového tumoru 12. júna 2018. Hudba, ktorú po sebe zanechali, je však večná. (hejkal 09/2022) Diskografia: 01. Strange New Flesh (1976) 02. Electric Savage (1977) 03. War Dance (1977) Recenzie k albumom - pozri: Colosseum
... (celý článek)