Naposledy přidané recenze
Emergency / Emergency (1971)
| 06.11.2025 | Emigranti z Československa to možno nemali ľahké, ale zoči-voči komunistickému raju obohnanému ostnatým drôtom a pohraničníkmi strieľajúcimi po vlastných občanoch si rozhodne polepšili. Berka, Bezloja, Kirken a Matoušek sa usadili v Západnom Nemecku a rozbehli kapelu Emergency. V roku 1971 vydali debutový album, a dnes si o ňom čosi povieme.
Začnime od zostavy. Okrem spomínaných emigrantov kapelu doplnil anglický gitarista Barrie Newby a za bicie si sadol legendárny Udo Lindenberg. Šesť skladieb má v sebe čosi z americkej brassrockovej školy, čím sa hudba stáva pomerne poslucháčsky vďačnou. Spevák Miloš Reddy Kirken dodáva muzike na šťavnatosti. S trúbkou vypomohol i hosť Dusko Goykovic.
Hudba je to vynikajúca. Má v sebe nadostač rockového pnutia (Springtime, Jump Into Your Grave), takže sa cítim lepšie ako pavúk v neobývanom byte. Zároveň jej nechýba kúštik estrádnej nálady (Times Passed By), to aby sa dychoví nadšenci cítili ako doma. Po rozkývanej Love Is Here To Stay si kapela strihla dve prevzaté skladby. Ako náladová dumka od Gerschwina My Woman’s Gone Now, tak Gimme Some Lovin’ od Spencer Davis Group priroddzene zapadajú do celkového soundu na albume. Toto sa nie vždy podarí, akokoľvek sa kapely snažia nalákať publikum na niečo známe, nikde nie je napísané, že to zaberie. V prípade Emergency možno nezvýšili predaje, ale rozhodne nerušia, čo je tiež problém mnohých takýchto rozhodnutí.
Spievaný jazz rock s dominantným saxofónom, to je v skratke debutový album Emergency od rovnomennej skupiny. Výborný, keď mám na podobnú muziku náladu, skvelý, keď naň náladu nemám. Ešte sa mi nestalo, že by som sa pri počúvaní albumu nenadchol. A vy?
» ostatní recenze alba Emergency - Emergency
» popis a diskografie skupiny Emergency
Trower, Robin / Come And Find Me (2025)
Ako nám postupne odchádza zlatá rocková generácia, človek si čoraz viac uvedomuje, že prichádza o čosi osobné, neopakovateľné. Preto ma teší, že sa ešte stále nájde pár starcov, ktorí sa tvrdošijne držia svojho nástroja a hrajú muziku, z ktorej prúdi čosi hrejivé. Robin Trower sa aj v roku 2025 prihlásil s novým albumom nazvaným Come And Find Me.
Nikomu už nič nemusí dokazovať, nikoho nemusí presviedčať, že je borec. Iste, má osemdesiat rokov, a tak už jeho prejav znie inak ako zamladi. Napriek tomu si jeho hra uchovala neroztrasený rukopis, na kvákadlo nesadá prach a hoci nahral väčšinu basových partov (iba v I Fly Straight To You zaskočil na basu Glenn Letsch), má pri sebe spoľahlivého bubeníka Christa Taggarta, a tak znie rytmika solídne. Ba čo viac, Richard Watts spieva zachrípnuto, dáva spomenúť na časy s Dewarom za mikrofónom, čo je super. Aj preto je jedenásť skladieb akoby organicky včlenených k tomu naj, čo Trower nahral v 70. rokoch. Pritom sa v nich síce nestriedmo sóluje, ale Trower nikdy neskĺzne do samoúčelných polôh. Aj preto má album „iba“ čosi cez štyridsať minút. Trvá jedným slovom – akurát.
Ako celok ma toto dielo baví viac ako jeho predchádzajúce albumy, je to vynikajúca muzika, má v sebe „to“, čo ma baví. Mohol by som vypichnúť skladby ako A Little Bit Of Freedom, One Go Round, I Would Lose My Mind, Without The Trace, Time Stood Still, ale načo. Titulná skladba má baladický úvod, ale jej gro tvorí vcelku rozkokošený víchor, podobný pred vyše dvadsiatimi rokmi odlesnil Tatry. Tangled Love odspievala bluesová speváčka Jess Hayes, nálade dodala povestnú čerešničku na torte.
Come And Find Me je vynikajúci album, najlepší, aký Trower vyprodukoval za posledné štyri dekády. Pokiaľ máte radi blues-hard rock, nemali by ste sa mu vyhýbať.
» ostatní recenze alba Trower, Robin - Come And Find Me
» popis a diskografie skupiny Trower, Robin
Humble Pie / Smokin’ (1972)
| 24.10.2025 | Blues-hard rock mal vo Veľkej Británii v 70. rokoch zelenú. Okrem notoricky známych veličín stáli v popredí aj ďalšie vynikajúce formácie (a teraz sa nebavím o zabudnutých perlách, mám na mysli mainstream), z ktorých nepochybne vyčnieva kapela Humble Pie. S gitaristom Petrom Framptonom vydala päť albumov, ktoré ju vyniesli na výslnie, nuž, keď tento talentovaný gitarista s imidžom najkrajšieho chalana v šoubiznise kapelu opustil, nahradiť ho určite nebolo ľahké. Clem Clempson z Colossea mohol vyvolávať otázniky. Ako zmení doterajší zemitý sound kapely? Odpoveďou bol album Smokin’.
Rovno si povedzme, že na jazzové prvky zabudnite. Clempson nadviazal na hutnú rockovú zemitosť badateľnú na albumoch Rock On a Performance Rockin’ The Fillmore, akoby bol členom formácie odnepamäti.
Rázna vypaľovačka Hot ’n’ Nasty sa právom dostala i na singel, obsahuje všetko, čo od podobnej muziky človek vyžaduje. Je svieža, spevná, pritom burácajúca. A pomalšia posadená záležitosť The Fixer by mohla vyučovať, ako sa robí hardrockový sound. Akustická balada You’re So Good For Me príjemne ozvláštni plynutie albumu, obzvlášť, keď je vyčačkaná aj ženskými vokálmi. Spieva a mandolínuje na nej sám Alexis Korner. Nasrdené rockabilly C’mon Everybody sa s tým nemaže, hardrockový šat tejto „cochranovke“ pristane. Old Time Feelin’ si pohodovo prefrčí po bluesovej akustickej ceste, ktorá je černejšia než smola.
Album sa láme s neskutočnou hardrockovou nádielkou 30 Days In The Hole. Nie, že by mal doteraz slabé miesto, ale nastupujú vrcholy. Zmienená pecka je ťažšia ako zájazdový autobus plný amerických burgerových turistov. Pritom začína nevinne, zborom. „Džemová“ bluesová variácia na skladbu Road Runner sa počúva sama, za organ zaskočil Stephen Stills. Zimomriavky mi však naskakujú z dlhočizného blues I Wonder. Tempo ochrnutého leňochoda sa na nekončené gitarové sólové orgie skvelo hodí a ani harmonika sa v tomto formáte nestratí. A máme tu záver. Hardrocková paráda Sweet Peace And Time je pravdepodobne najostrejšia skladba z repertoáru kapely. Zdvojené vyšívajúce gitary maškrtne dopĺňajú hustú atmosféru a ja môžem povedať len jediné – škoda, že cédečko dohralo.
Kapela vyprodukovala nepochybne svoju najhardrockovejšiu nahrávku vôbec. Bez snahy o znižovanie dôležitosti ostatných členov bol jej najväčšou devízou neskutočný spevák Steve Marriott. Takto má znieť chripľavý spev na doraz! Smokin’ je album, ktorý by som odporučil hardrockovým nadšencom, spolu s albumom Humble Pie (1970) patrí k mojim najobľúbenejším štúdiovým dielam kapely. Ak ste sa s ním náhodou ešte nestretli, neváhajte!
P.S. Jediný mínus albumu prestavuje odpudivý obal.
» ostatní recenze alba Humble Pie - Smokin’
» popis a diskografie skupiny Humble Pie
Mutzie / The Light Of Your Shadow (1970)
Zo záplavy jednoalbumových amerických skupín som dnes vylovil Mutzie a jej album The Light Of Your Shadow (1970), nuž si ho troška pripomeňme.
Hudba na albume je presne podľa môjho gusta. Gitara reže priestor ako riaditeľ SIS zákruty, demoluje všetko, čo jej stojí v ceste. Spevák škrípe ako storočná kovová brána na cintoríne, do toho duní rytmika, ktorá si za vzor vzala snehovú lavínu. Klávesy ktosi silno škrtí, nuž viac chrčia ako hrajú. Od prvých tónov nekompromisnej jazdy Highway som doma, americký hrubozrnný hard rock ma baví. Titulná desaťminútová skladba vykorčuľovala do progresívnych vôd, jazzový úvod sa pretaví do rezkého jazz rocku, flauta navodzuje náladu akejsi akademickosti, pričom nemá problém tresnúť okoloidúceho po kotrbe. A za priehrštie dychov pôsobí ako pľúcna ventilácia pri ťaživej psychedelickej zástave. Cocaine Blues má v sebe viac kokaínu ako všetci vládni predstavitelia dokopy, Jessie Fly sa vracia k úvodnému rachotu, akoby si obesenec pri výkone spravodlivosti nezlomil väz a niekoľko minút sa dusil a metal. Možno sa z Because Of You mohla stať citlivá skladba, ale Mutzie sa očividne zamerali na pitvu krásy vyvrhnutím vnútorností, nuž tu máme parádnu naliehavú prehliadku márnice. A podobne je ta tom aj krátka pecka The Game, ktorá si to namierila do krematória a popol napokon rozptýlil záverečná nádielka Daily Cycle.
Album je pestrý, trvá čosi vyše pol hodiny, čím nedáva nikomu šancu, aby sa začal nudiť. Ja som nadšený!
» ostatní recenze alba Mutzie - The Light Of Your Shadow
» popis a diskografie skupiny Mutzie
Edgar Broughton Band / Wasa Wasa (1969)
Spomedzi undergroundových skupín, ktoré koncom 60. rokov dopĺňali pestrú mozaiku psychedelickej rockovej muziky, mám Edgar Broughton Band najradšej. Poďme sa pozrieť na jej debutový album Wasa Wasa z roka 1969.
Trio v najzákladnejšej zostave (gitara, basa, bicie) hralo ťažký psychedelický blues rock, pričom Edgar Broughton má za mikrofónom veľmi podobný prejav ako Captain Beefheart. Miestami hudba vykazuje až zappovskú iróniu, pritom si uchováva akýsi britský punkový nádych. Na debute však kraľuje blues. Pokrivené, zdeformované, zmučené a vyrevané do nehostinného sveta nekompromisnými muzikantami, ktorí majú akékoľvek nuansy tak veľmi v paži, až ich nemajú na dosah rúk. Zato si na nástroje vyliali kýbeľ kyseliny, aby to správne hrdzavo škrípalo. A ako sa prežierajú jednotlivými skladbami, korodujú do priam nepočúvateľnej podoby. A to už v úvodnej Death Of An Electric Citizen im polovica hmatníkov odpadla a zo strún majú len útržky. Spevák si navyše vykloktal hrdlo lúhom, a tak vydáva zvuky na hranici ľudskej predstavivosti. Asi aj preto väčšinu času recituje (čítaj – čosi ziape do mikrofónu), aby mu bolo aspoň trocha rozumieť.
Najlepšia skladba na albume je podľa mňa Love In The Rain, má melódiu a troška predznamenáva, kam sa bude neskôr uberať tvorba skupiny. Ale to je výnimka potvrdzujúca pravidlo.
V niektorých momentoch si nie som istý, do akej miery je miestny matroš iróniou, paródiou alebo sebapoškodzovaním (opitá balada American Boy Soldier) a či sa niekedy nejedná o čisté pomätenie zmyslov (Why Can't Somebody Love Me?). V niektorých momentoch sa cítim akoby ma pohltil hororový soundtrack (Neptune), nočná mora, pekelné muky, v ktorých sa voľajaký čert snaží vykresať pod kotlom oheň a „spieva“ si pri tom. Inak, kto presadil skladbu Evil ako singel, ten pravdepodobne netúžil zbohatnúť. Ide o učebnicu toho, ako vydesiť poslucháčov. Márne pátram v pamäti, či niekto vyjadril bruchabôľ presvedčivejšie ako skladba Crying. Ono je vlastne jedno, ako sa skladby nazývajú. Kapela skrátka zapchala vymedzený priestor LP, pričom na druhú stranu platne nahrala štrnásťminútovú šialenosť Dawn Crept Away (Into Finale), pravdepodobne jej došla chuť členiť toto celonočné vytie na mesiac na nejaké kratšie útvary. Nikdy som si nevedel predstaviť, ako by mohol znieť zápal slepého čreva, ale Edgar Broughton Band mi to tu ukázali, vlastne prehrali väčšinu bolestivých diagnóz.
Album Wasa Wasa nahrali v Abbey Road za jediný deň 21. januára 1969 a je jasné, že sa s ním nepárali. Toto je nekompromisná muzika s blues v krvi, ale s diablom v duši, hnevom v srdci a s výsmechom v tvári. Je to skrátka vynikajúca haluz, počúvam ju zriedka, ale vždy si ju užijem.
P.S. Štyri bonusové skladby núkajú harmonikové blues, keďže v skupine bol prítomný Victor Unitt (gitara, harmonika). Inak je to opäť dávka ironického sarkazmu (Messin’ With The Kid, Waterloo Man, Jacqueline), ale prekvapí aj akustický bluesový kúsok Tellin’ Something, ktorý si viem predstaviť aj v mainstreame. Skoro... Piata bonusová skladba Untitled Freak Out pochádza z prelomu rokov 1965 a 1966, keď sa skupina nazývala Edgar Broughton Blues Band a je to v podstate nekonečné sólové bluesové jam session.
» ostatní recenze alba Edgar Broughton Band - Wasa Wasa
» popis a diskografie skupiny Edgar Broughton Band
Atila / Intencion (1976)
Nejakú dobu som krúžil ako sup nad cédečkom španielskej kapely Atila, ktoré obsahuje druhý a tretí album skupiny – Intención a Reviure « Revivir ». Nechal som ho, ako sa vraví, dozrieť, a napokon som si ho kúpil. Nebudem vás napínať, dobre som urobil. Dnes si spolu vypočujme dielo Intención z roka 1976.
Teatrálnosť talianskych kapiel kombinovaná s organovým ochotníctvom francúzskych Ange doplnená o španielsky temperament, to je v skratke hudba prezentovaná na albume Intención.
Už úvodná a titulná skladba v jednom ma prenáša kamsi na renesančný vidiek gniavený barokovými chrličmi. Štyri kompozície si hovejú v artrockových plocách, kde nie je núdza o sóla, ale najmä o koláž klasických motívov kombinovaných tu s rockovou gitarou, tam s náladovými plochami vytvárajúcimi atmosféru čohosi vznešeného. Prím hrajú klávesy, organ v chrámovej hudbe vyznieva, akoby sa ulieval v porovnaní s touto muzikou. Miestami sa klávesista vydá d oblastí čistého psychedelického kopenia zvukov i pazvukov, pričom vie presne odhadnúť, koľko toho znesiem. Spev je nežný, texty sú španielske, a tak z nich nič nemám. Neprekáža mi to. Pri niektorých skladbách mám pocit, akoby som počúval Collegium Musicum (Cucutila), dokonca sa tu mihne aj ženský spevácky zbor v zložení Carmen Ros, Gloria De Miguel, Monserrat Ros a Nieves De Miguel. Vlastne je jedno, či počúvate Dia Perfecto alebo El Principio Del Fin, neustále sa na vás vrhajú nové a nové motívy, dynamika by mohla stáť modelom aj pre King Crimson, skrátka, táto muzika je ako lavína. Vrhne sa na vás, zavalí a nepustí. Akurát po nej netreba vyhľadať pomoc a ani súdok s rumom na krku bernardína. Inak, v poslednej menovanej štvrťhodinovej kompozícii si prídu na svoje aj priaznivci Bacha a pokiaľ máte radi bubenícke sóla, ste na správnej adrese.
Inteción nemá chybu, spĺňa moje prísne kritéria na zaradenie do kategórie krásna muzika. Zaujímavé je, že na Rockboarde máme profil, úplne som na to zabudol. Je to super, hudba á la Atila spĺňa všetky vysoké nároky kladené na artrockovú hudbu vrátane originality v prejave. Zdá sa mi, že by som sa mal na španielsku scénu pozrieť bližšie...
» ostatní recenze alba Atila - Intencion
» popis a diskografie skupiny Atila
Ginger Baker's Air Force / What A Day - Beatclub 1970 (2024)
Môj prvý kontakt so skupinou Ginger Baker’s Air Force sa odohral prostredníctvom VHS pásky, otec mal nahranú skladbu Early In The Morning z Beat Clubu. Okamžite som si ju zamiloval. A hoci sa nachádzala na debutovom koncertnom albume, verzia z Beat Clubu je stokrát lepšia. Preto som neváhal ani sekundu, keď sa v roku 2024 zjavil na pultoch set CD a DVD nazvaný What A Day – Beat Club 1970.
Kapela nahrala pre nemeckú televíziu päť skladieb, jednu lepšiu ako druhú. Mala dva pokusy, a tak CD obsahuje celý set dvakrát. Ako som už spomínal, Early In The Morning dozrela, pomohla tomu aj pozmenená zostava a duo vokalistiek Dianne Stewart a Aliki Ashman. Z debutu tu hrá vlastne iba Graham Bond a Bud Beadle. Inak, táto skladba sa s Bakerom i Bondom ťahá už od albumu The Sound Of 65 kapely Graham Bond Organisation. A že krásne dospela! Takmer plynulo prejde do ďalšej nabúchanej pecky Sunshine Of Your Love. Vokalistky, dychy a africké perkusie prekvapivo sedia do tejto hardrockovej psychedélie. Som rád, že mám túto verziu doma. Toady je podmanivá skladba s perfektne sediacim bubeníckym sólom. Baker mal cit na kompozičnú výstavbu svojich sól. Nemuseli byť ultra rýchle, ale vždy mali hlavu a pätu. Graham Bond ponúkol aj svoju šamanskú blízkovýchodnú skladbu 12 Gates Of The City z albumu Holy Magick. Je parádna, dlhšia minutáž jej prospieva.
Veľkou vzácnosťou je prítomnosť skladby Kena Craddocka What A Day. Hoci ju nahrali, nikdy nebola odvysielaná. Kapela ju plánovala zaradiť na svoj druhý album, čo sa však nestalo, a tak zmizla v archívoch až do tohto odhalenia. Dobre, že ju tu máme, krásna potemnená melodická vec s neuveriteľným pnutím, cítim sa pri nej ako preživší človek po strašnej vojne. Som rád, že je to za mnou, ale zároveň sa už nedokážem tešiť bez zármutku.
Nájsť päť rozdielov medzi dvomi setmi ma nijako zvlášť nezaujíma, a tak si celú šou užívam dvakrát. Sú predelené dva a pol minútami štúdiovej atmosféry (Studio Atmos). Je to zbytočnosť, ale svojim spôsobom to človeka pripraví na opakovačku bez pocitu, že ide o redundantnú záležitosť. A ak sa na hudbu radi pozeráte, je tu úplne skvelé DVD.
Toto je dokonalý archívny záznam, povinnosť. Milujem túto hudbu!
» ostatní recenze alba Ginger Baker's Air Force - What A Day - Beatclub 1970
» popis a diskografie skupiny Ginger Baker's Air Force
CCS / The best band in the land (1973)
| 13.10.2025 | Tvorbu CSS (Collective Consciousness Society) som si zadovážil v dvojdiskovom komplete Tap Turns On The Water: The CCS Story od Esoteric Recordings z roka 2013, okrem všetkých troch albumov obsahuje aj nealbumové single. Dnes si niečo povieme o treťom albume The Best Band In The Land, ktorý vyšiel v roku 1973.
Alexis Korner založil toto košaté bigbandové kombo s úmyslom prerábať klasické rockové hity do brass rockových podôb. Využíval k tomu dánskeho speváka a gitaristu Petra Thorupa a veľké množstvo saxofonistov, trubkárov, skrátka, dychárov. Najznámejšia je ich inštrumentálna verzia skladby Whole Lotta Love, ktorá sa stala znelkou relácie BBC Top of the Pops.
Tretí album obsahuje desať skladieb, ktoré sa počúvajú ľahko. Energicky mi prídu usadené, ku coverom sa pridalo pár vlastných kompozícií, ale tie nie sú ktovieako zaujímavé. Azda len náladová Hundred Highways ma oslovuje. Najlepšia vlastná skladba je rozhodne Cannibal Sheep, akoby vypadla z močaristého vúdú bahna . A preto ma najviac baví Donovanova Wild Witch Lady, fascinujúca je Lola od The Kinks. Jedno sa CCS musí nechať, dokázali z minima vyťažiť preprodukovanú estrádu, pričom si uchovali rockový prejav. Krásne to počuť vo vydarenej variácii na hit Johnnyho Kidda & The Pirates zvaný Shakin’ All Over. Spraviť z neho perkusijnú dychavičnú exhibíciu, tomu vravím výzva! Zato Sunshine Of Your Love je síce parádne temne zafarbená, ale paradoxne pomerne introvertná a umravnená, čo sa mi ku skladbe veľmi nehodí.
Pokiaľ máte radi dychy, prídete si na svoje. Celkovo je The Best Band In The Land dobrý album, hoci predchádzajúce počiny kapely boli lepšie. Asi aj preto sa kapela vzápätí rozpadla. V apríli 1974 vyšiel ešte vynikajúci singel Hurricane Coming/Dragster, ktorý pomohol naštartovať vysielanie nezávislého rádia Piccadilly Radio (Greatest Hits Radio Manchester & The North West). Ten je k albumu pridaný ako bonus, spolu s béčkom singla The Band Played The Boogie – Hang It On Me. To je rovnako skvelá našliapnutá vec, čudujem sa, že ju nezaradili na album.
» ostatní recenze alba CCS - The best band in the land
» popis a diskografie skupiny CCS
Proto-Kaw / The Wait Of Glory (2006)
Prešli dva roky od neopakovateľného debutu kapely Proto-Kaw a na pultoch sa objavil ďalší album – The Wait Of Glory.
Kapela okolo Kerryho Livgrena ostala pokope, akurát za biciu súpravu si sadol nový hráč Mike Patrum. Dvanásť skladieb pokračuje tam, kde debut skončil. Aj tu je najsilnejším prvkom atmosféra. Aj tu je cit viac ako hudobná zručnosť, hoci aj tá je vysoká. Kým sa k nej dostanem bližšie, spomeniem ešte obal, bizónia kresba na jaskynnej stene je opäť zaujímavá a páči sa mi.
Temnota, ktorá opantáva väčšinu skladieb na albume, načne Nevermore a ja som v siedmom nebi. Proto-Kaw má pomerne jedinečný sound, čím sa vymyká zo záplavy neoprogovej šedi. Tento album má v sebe troška viac orientálnej nálady (Relics Of The Tempest), ale nevadí mi to. Nechýbajú aj najazzlé inštrumentálne hody mixované priam metalovým soundom (When The Rains Come), je zaujímavé, ako sa veteráni dokážu prirodzene vysporiadať s novodobými trendami a ešte znieť sviežo (Picture This). Samozrejme, prakticky všetky skladby sa lenivo sunú dopredu, na všetko je čas, nikto sa nikam nenaháňa. Snaha zadefinovať krásu je tu s nami od praveku, v krehkej nádhere At Morning’s Gate sa to hádam podarilo priam ukážkovo. Svižnejších temp je minimum, najbližšie k nim má tvrdá Melicious Gladiator.
Oproti debutu sú tu však aj drobné nedostatky. V niektorých baladách akoby sa vytratila iskra (On The Eve Of The Great Decline). Niektoré tvrdšie skladby ma zbavujú pozornosti, hoci by nemali (Physic). Album je tiež pridlhý. Niekde pri The Vigil sa mi stáva, že sa moja myseľ vydá na bočné chodníčky a z pozorného počúvania sa stáva kulisová záležitosť. Pripisujem to nedostatočnému zovretiu ohniska albumu. Menej je niekedy viac. A možno by sme sa vyhli funkoidnej hrôze Old Number 63, ktorá ma vyslovene irituje a rozbíja náladu celého diela. O Osvaldo’s Groceries ani nehovorím. To je taká Zappovina krížená so ska. Akurát bez Zappu.
Dvanásta skladba je uvádzaná ako bonus, čo je čudné, keďže bez nej album nikdy nevyšiel. One Fine Day je nudná záležitosť, tuctový bluesový popík, chápem, že ju nechceli zaradiť do playlistu albumu, nemuseli ju tam pchať vôbec.
Môj celkový dojem z The Wait Of Glory je však pozitívny. Ide o výborný album, ak máte radi náladovú inteligentnú hudbu, rozhodne sa mu nevyhýbajte!
» ostatní recenze alba Proto-Kaw - The Wait Of Glory
» popis a diskografie skupiny Proto-Kaw
Prokop, Michal / Ostraka (2025)
Na Michalu Prokopovi mi vždy imponovala jeho mnohovrstevnost: hudebník, politik, moderátor… Nakolik této zemi prospěl jako politik si netroufám ani odhadovat, ale talk show, již moderoval, byla alespoň pro mě jednou ze dvou nejinteligentnějších, jaké kdy na českých obrazovkách běžely (není bez zajímavosti, že tu druhou také moderoval a snad stále ještě moderuje muzikant), a jeho stopu v historii naší populární hudby (populární v nejobecnějším, tedy vůči klasice vymezujícím slova smyslu) už nezavane žádná kulturní vichřice. O to větší bývá zvědavost, když taková legenda přijde s novým počinem ve věku, v němž její vrstevníci zpravidla už jen recyklují vlastní minulost.
Album Ostraka nabízí na třech stranách vinylového dvojalba (či jednom cédéčku, případně v datové složce o 13 souborech) celkem 53 minut a 26 vteřin hudby. Vyjma finálního coveru tento čas notami naplnili vesměs současní členové kapely: kromě tří zpěvákových počinů jsou to kytarista Pavel Marcel (2 kousky), klávesista Andy Čermák (3) a pro mě možná překvapivě nejvíc basák Zdeněk Wimpy Tichota (4), který v jednom případě (V NÁKUPÁKU) přispěl i textem. O písmenka se dále postarali Martin Němec, Michal Bulíř, Jan Lacina, Tomáš Roreček a Marian Zima, tedy autoři, kteří své kvality většinou osvědčili již na předchozím albu, a i tady svoji práci odvedli dobře: jejich texty Prokopovi sednou, a to i když stejně jako já máte pořád pod kůží Pavla Šruta či Jiřího Žáčka.
Materiál alba je vyrovnaný a prostý jakýchkoli nástrah – skoro se chce napsat standardní Prokop, což desce z důvodů, jež ozřejmím níže, přičítám k dobru. Co mi na ní chybí, je alespoň jedna „zásadní“ píseň, nějaká ta „Kolej Yesterday“, které se na Prokopových albech většinou vyskytují (například na tom předchozím Má vlast a Hoří Notre Dame); snad jí měla být titulní OSTRAKA, mě ale svojí prvoplánovostí nepřesvědčila. I tentokrát album uzavírá cover z odkazu tuzemské klasiky – Šlitrova/Suchého NA SHLEDANOU, kterou si Prokop sám upravil a zaranžoval. Cover je vždy tak trochu hrou o posluchačovu dobrou vůli slyšet již slyšené novýma ušima, a tento hned na startu znevýhodňuje fakt, že originál má řada Prokopových příznivců (mě nevyjímaje) až příliš dobře naposlouchaný z doby, kdy frčel takříkajíc v reálném čase. Tudíž tenhle pokus vnímám s určitými rozpaky – Michal Prokop jako by tu do puntíku ilustroval to, co řekl v rozhovoru s Michalem Bystrovem v knize Ztráty a návraty, totiž že jeho projev zůstává muzikantský – tohle je totiž opravdu hlavně muzikantská záležitost, suverénní zpěv, který ale nijak neilustruje text, ta tam je Suchého nostalgie z loučení.
Co se kapely týče, vedle léty společného hraní prověřených opor (Hrubý, Tichota, Razím) byl pro mě největším – a nutno dodat, že velice příjemným – překvapením kytarista Pavel Marcel. Hrál sice už na předchozím albu, tam ale přece jen víc respektoval styl v té době již nemocného Luboše Andršta. Tady je už plně za sebe, a přesto se mu podařilo být svým a přitom zachovat ducha starého dobrého Framusu.
Co napsat závěrem? Snad že se občas neubráním srovnávání Michala Prokopa s jeho vrstevníkem Vladimírem Mišíkem. Oba mám rád. Oba na scéně působí zhruba stejně dlouho, oba měli k dobré hudbě i kvalitní texty od (leckdy stejných) autorů, často básníků, oběma rotovali v kapelách stejní muzikanti. Oba působili v politice. Oba ve svém věku dokáží jít dál. Jen Mišík časem dospěl ke spíše písničkářskému projevu, zatímco ten Prokopův je stále – jak už napsáno výše – svrchovaně muzikantský. Hlavně ale Prokop zůstal svůj: Mišík „na stará kolena“ změnil tým a výsledkem jsou tři alba, z nichž to první mi přijde skvělé, druhému jsem na chuť nikdy nepřišel, pročež tím třetím jsem se – dost možná ke své škodě – už neobtěžoval. Prokop si ale – bez jakékoli pejorativní konotace – pořád hraje to svoje, skoro jako by Marian Zima v textu písně VYROVNÁNÍ vyjádřil jeho krédo:
„Před sebou snad ještě pár písní.
Jsem známá firma. Člověk v tísni.
Později s časem bude nouze.
Je lepší předem dohodnout se.“
Zkrátka pokud jste Michala Prokopa měli rádi před touto deskou, budete ho mít rádi i po ní. I proto jsem rád, že na konci setlistu stojí právě „Na shledanou“ a ne – třeba – „Sbohem lásko“.
V kontextu Prokopovy diskografie to slyším na 3 hvězdy.
» ostatní recenze alba Prokop, Michal - Ostraka
» popis a diskografie skupiny Prokop, Michal
Ginger Baker's Air Force / Ginger Baker's Air Force 2 (1970)
Ginger Baker je legenda. Ako bubeník pomohol vytvoriť a nastaviť štýl hrania pre rockovú muziku, ako kapelník dokázal prichádzať s natoľko progresívnymi hudobnými fúziami, že ho drvivá väčšina progrockových fanúšikov dodnes ani len nedokázala objaviť.
Druhý album skupiny Ginger Baker’s Air Force s jednoduchým názvom 2 nadviazal na debutový koncertný dvojalbum, ktorý si osobne radím k tomu najlepšiemu, čo vôbec v populárnej hudbe 20. storočia vzniklo. Kombinácia jazzu, rocku a afrických kmeňových rytmov a nástrojov ostáva dodnes osamotenou ukážkou toho, že world music môže byť aj vynikajúca. V súbore hrali niekoľkí velikáni, za všetkých spomeniem aspoň Stevea Winwwoda, Rica Grecha a Grahama Bonda.
Kým debut bol nahraný v januári 1970 a vyšiel na konci marca, druhý album sa nahrával v máji a v októbri, pričom na pulty sa dostal v decembri 1970. V zostave nastalo viacero zmien, odišiel Grech (hoci na albume sa ešte sem-tam vyskytol) i Steve Winwood. Prišli nové vokalistky, gitarista i basák. Výsledkom je sedem skladieb, ktoré majú ledva 35 minút. Teda, v Austrálii, na Novom Zélande a v Nemecku vyšiel album vo výrazne pozmenej podobe. Mal osem skladieb, z toho štyri boli úplne nové. Najzaujímavejšia bola verzia Sunshine Of Your Love, aspoň, čo si pamätám, otec mal na kazete nahranú nemeckú verziu albumu. Na CD sa mi podarilo získať britské vydanie, nuž budem hodnotiť verziu z CD od Big Pink Music z roka 2022. Mimochodom, je to prvé oficiálne vydanie tohto albumu na CD vôbec.
Album je nevyrovnaný. Sú tu krásne veci, ako napríklad úvodná Let Me Ride, ktorá štýl kapely definuje priam ukážkovo. Cover od Cream Sweet Wine je zaujímavý tým, že je vokálne rozkokošený a sedí mu to. Ani veselá Do U No Hu Yor Phrenz R? nie je zlá, ale nie je to práve muzika, ktorá by ma oslovovala. Zato We Free Kings je úžasná atmosférická pecka, v tejto polohe mám skupinu najradšej. Stará soulová balada I Don’t Want To Go On Without You ma nebaví, hoci ma ničím neuráža. Toady nie je iba variácia na bubenícke sólo, ako by sa mohlo zdať. Naopak, ide o temnejšiu náladovku, ktorá síce typické Bakerovo sólo obsahuje, každopádne však funguje aj ako skladba a to sa mi páči. 12 Gates Of The City nahral Graham Bond v tom istom roku aj na svoj vynikajúci sólový album Holy Magick v rámci celostranovej koláže, tu má väčší priestor a znie vynikajúco.
Album 2 vyzerá ako kompilát, pozliepané covery a vlastné skladby. Napriek tomu tá polhodina nejako drží pokope a vlastne ma baví. Prihodím jednu protekčnú hviezdu k trom istým, predsa len je Baker novátor, akých veľa nebolo. Navyše ma dokázal upútať africkým šamanstvom a to sa okrem neho nepodarilo nikomu. Ak si chcete vypočuť niečo netuctové, tento album je na to ako stvorený.
» ostatní recenze alba Ginger Baker's Air Force - Ginger Baker's Air Force 2
» popis a diskografie skupiny Ginger Baker's Air Force
Proto-Kaw / Before Became After (2004)
Skupinu Kansas neradím ku svojim srdcovkám, hoci niekoľko jej albumov ma baví. Keď v roku 2002 vyšli archívne nahrávky jej predchodkyne Proto-Kaw, bol som šokovaný. Bola to azda jediná americká skupina, ktorá mohla konkurovať progresívnym veličinám typu King Crimson alebo Van Der Graaf Generator. V roku 2003 ju Kenny Livgren s niekoľkými členmi Kansas a zopár novými hráčmi opätovne priviedol k životu. V roku 2004 sa na pultoch objavil debutový album Before Became After a podľa mňa riadne rozvíril neoprogovú scénu.
Šestica hráčov ponúka desať skladieb, ktorých najväčšou prednosťou je atmosféra. Mimo komerčnej produkcie Kansas sa hudobníci neviazane rozkokošili, pričom nestratili zo zreteľa, že muzika má mať dušu. Pozitívne je, že muzika znie súčasne, moderne, a predsa nie nudne. Namiesto husieľ z Kansasu tu pestrosť výrazov nahrádza flauta a saxofón. A po vzore korenia sa zjavujú iba tam, kde to naozaj treba. Nič nie je prehnané, žiadna samoúčelná onánia neruší vyznenie celku. Už úvodná skladba Alt. More Worlds Than Known krásne rozpletá motívy, nikam neuháňa, skôr mám pocit, akoby som sa plavil na člne po pokojnej hladine rozľahlého jazera. Keď mám chuť zarybárčiť si v snahe chytiť nejakú tu baladu, vzrušenie mi prinesie hneď niekoľko kúskov. Majestátna Words Of Honor, hravá Axolotl alebo hymnická Gloriana, väčšie ryby nechytil nik! Pokiaľ milujete fusion prehrávanie hromady nôt, na udicu sa chytí flexibilný kúsok Quantum Leapfrog. Ak ste si mysleli, že pitva nemôže byť estetickým zážitkom, tento úlovok vás vyvedie z omylu, baví ma nachádzať v jeho vnútri všetky skryté nuansy. A aj tvrďáci si prídu na svoje, ak sa im podarí ulapiť Greenburg, Glickstein, Charles, David, Smith and Jones, skladbu, ktorá kombinuje metal s dadaizmom. A v rovine peknej pesničky sa v jazere premávajú rybičky ako Occasion Of Your Honest Dreaming. Bývali doby, kedy by takéto popové lahôdky mohli vysielať aj v rádiách, ale dnes sa už krása nenosí, prevláda tupá produkcia prázdnych kalórií, krabích prstov bez krabieho mäsa...
Celým album prestupuje istá melanchólia, akoby sa schyľovalo k nevyhnutnému. Zároveň je v nej sem-tam ukrytý tŕň, ktorý mi rozrýva srdce i dušu. Niečo pochmúrne, ale nie beznádejné, sa derie na povrch, neviem to dosť dobre opísať, našťastie je tu skladba Leaven, vypočujte si ju a pochopíte. Ako by sa mal hrať súdobý neoprog, najlepšie vystihuje Heavenly Man. Nie, netreba sa tváriť, že 80’s pop sound je neo, existuje aj príjemnejšia cesta k dosiahnutiu poslucháčsky vďačného, zároveň netuctového znenia. Taká skoro dvanásťminútová Theophany je krásnou ukážkou toho, že artrocková hudba má čo povedať aj v novom miléniu.
Bonusový disk núka okrem rozhovoru tri skladby, pričom koncertná skladba Belexes je cover od Kansasu, singlový edit Words Of Honor ničím neprekvapí, a tak jediná skladba, ktorá dopĺňa debut, je It Moves You. A práve tá má v sebe asi najväčšiu dávku osemdesiatkového prejavu, a teda nestojí za zmienku. Keby tento disk nebol, o nič by sme neprišli.
Proto-Kaw je podľa mňa jedna z najlepších artových novodobých skupín. Síce ju založili veteráni, ale znejú sviežejšie než zástup mlaďochov, čo si z techniky hry urobili modlu a zabudli, že hudba je o pocitoch, nie matematike. Before Became After je úžasný album, odporúčam všetkým.
P.S. Oranžovo zafarbený bizón spredu na obale je skvelý, modrý na zadnej strane ešte lepší.
» ostatní recenze alba Proto-Kaw - Before Became After
» popis a diskografie skupiny Proto-Kaw
Ramatam / In April Came the Dawning of the Red Suns (1973)
V roku 1973 sa na pultoch zjavil album In April Came The Dawning Of The Red Suns skupiny Ramatam a dnes si povieme, či stojí za pozornosť.
Už pri prvej dvojskladbe The Land/Rainy Sunday Evening je jasné, že máme čo dočinenia s úplne inou skupinou. Mäkké pradivá psychedelického popu korenené sláčikmi znejú príjemne, ale ostrosť debutu je fuč. Kapela sa scvrkla na trio. K dvojici Lawton a Sullivan sa pridal bubeník Jimmy Walker. April Lawton sa ujala aj roly hlavnej speváčky, zahrala si na basu, harmoniku a hammondky.
Čo sa týka albumu, výsledok je nesúrodý, odľahčený. Betty Lou veselo rokenroluje, okrem iného je mi jasné, že Lawton bola talentovanejšou gitaristkou než mnohí jej mužskí kolegovia. Na hudbu má nulový vplyv fakt, že sa neskôr transgenderovo „premenila“ na chlapa. Na svoje hardrockové korene si kapela spomenie v podarenej koláži I Can Only Love You, pričom na svoje si príde aj dychová sekcia. A záverečné gitarové sólo je slasť! Rovnako Downrange Party a Push A Little patria k tomu najlepšiemu a najtvrdšiemu na albume. Podľa mňa mohla byť Ramatam naozaj významná hardrocková kapela, keby sa orientovala týmto smerom a nerozotrela svoj potenciál do spotrebných sfér. Aspoň ja by som bol v siedmom nebi. A čo tam po druhých! :) Namiesto toho prevláda toto:
Celé dielo je pretkané kratšími inštrumentálnymi vsuvkami (Excerpt From Guitar Concerto #1, Free Fall) a až folkovými (Autumn Now), popovými (Rhinoceros) či country (Bounty On My Table) baladami. Tie mi veľmi nesedia, ale najpodivnejšia je aj tak pochodová estráda Stars And Stripes Forever od skladateľa Johna Philipa Sousa. Na kieho frasa tu vôbec je?
Ako celok na mňa každé počúvanie pôsobí roztrieštene, ale v jednotlivých momentoch vnímam až geniálne črty. In April Came The Dawning Of The Red Suns je preto zvláštny album. Zaujímavý, hoci nevyvoláva túžbu po častom počúvaní. Či?
» ostatní recenze alba Ramatam - In April Came the Dawning of the Red Suns
» popis a diskografie skupiny Ramatam
Ramatam / Ramatam (1972)
Keď sa v 60. rokoch na scénu vrútil Jimi Hendrix s jeho Experience, nikto netušil, že zrodí jedného z najvýznamnejších rockových bubeníkov všetkých čias – Mitcha Mitchella. Dlho sa u Hendrixa neohrial a v podstate sa vytratil z hudobnej brandže. Kým sa tak stalo, stihol ešte nahrať debutový album skupiny Ramatam, o ktorom si dnes niečo povieme.
Skupina bola vedená spevákom a gitaristom Mikeom Pinerom, jedným z pozabudnutých velikánov hardrockovej éry. Ten sa po Blues Image a Iron Butterfly odhodlal založiť Ramatam a dobre urobil. Získal aj mediálne vďačnú posilu – gitaristku (a speváčku) April Lawton. Okrem Mitchella bol v zostave aj basgitarista Russ Smith a klávesák Tommy Sullivan. Ich vzájomná chémia nám v roku 1972 dala album Ramatam, ktorý ma pri prvom počúvaní pozitívne prekvapil svojim nekompromisným prejavom a neochotou viazať sa na jeden štýl, pričom si vždy zachovával svoju tvár.
Hudba je to svieža, parádne nabudená (Whiskey Place) a znie, akoby sa na svet vrhla živelná pohroma, po ktorej zostáva množstvo úrodnej pôdy a príležitostí na rast. Pinera a Lawton žeravia gitary spôsobom, ktorý by im nejedna hutnícka pec závidela, celkový sound zakaľuje hrubizný Pinerov hlasisko. Po ostrý riff nechodí ďaleko (Ask Brother Ask), v meditatívnych chvíľkach znie presvedčivo (What I Dream I Am, Changing Days) a nechýbajú ani experimentálnejšie kúsky. Nežné flautové intro v Heart Song sa pretaví do jedného z najlepších hardrockových riffov vôbec. A tento kontrast skladbe vydrží po celý čas, sóla sú priam jazzové. Vôbec sú dychové presahy prítomné častejšie, než by sa zdalo, taká Wayso by mohla byť na hociktorom albume raných Chicago. Asi najznepokojujúcejšia skladba na albume je Strange Place, na úvod sa ocitneme revíri plnokrvnéj artovej nálady, aby nás následne rozsekali lovecké psy vtelené do ťažkotonážnych riffovacích polôh. V poslednej dobe som si máloktorú muziku takto užil. Páči sa mi jej neposednosť, každá skladba, aj tá najtvrdšia, má v sebe rôzne pradená vymykajúce sa klišé. Je jedno, či je to spevná Wild Like Wine alebo pregitarovaná Can’t Sit Still, všade je čosi, čo ma vytrhne z očakávania a vzbudzuje vo mne pozornosť.
Pokiaľ máte radi netuctovú tvrdú muziku, Ramatam je album pre vás. Nie je rádiovo sterilizovaný, producentský hrebeň zahodil mimo dosah, nuž nečudo, že toto je jedna z najleoších zabudnutých hardrockových nahrávok z amerického kontinentu. Obľúbil som si ju. A vy?
» ostatní recenze alba Ramatam - Ramatam
» popis a diskografie skupiny Ramatam
Blues Image / Red White & Blues Image (1970)
| 03.10.2025 | Po odchode Mikea Pineru do Iron Butterfly to skupina Blues Image nezabalila, ale najala speváka Dennisa Corrella a gitaristu Kenta Henryho, ktorý sa ako hosť zjavil už na albume Open. Spoločne sa im podarilo nahrať album Red, White & Blues Image, ktorý vyšiel na konci jari 1970.
Deväť skladieb sa opäť snaží pôsobiť pohodovo, ale musím povedať, že hudbe chýba iskra. Kapela sa očividne snažila dostať do rádiového éteru, a tak zjemnila svoj prejav. Výsledkom je kastrovaná muzika, vôbec sa nečudujem, že to bol koniec celej skupiny. Baladické skladby sú tuctové. Južanská It Happens All The Time by chcela byť spevná a clivá, namiesto katarzie ma však omína zúfalá snaha uhryznúť si nohu, aby som sa z jej pasce vykrútil. Taká Behind Every Man má navyše aj akýsi funkoidný tras, ktorý jej viac uškodil ako pomohol. Jediná balada, ktorá rockovo pne a funguje na mňa na jednotku, je Good Life. Škoda, že kapela nenabrúsila svoj prejav častejšie.
Ešte aj v tých svižnejších veselkách je miera gýču miestami na nevydržanie (Rise Up, Gas Lamps And Clay), nádych južariny je ubitý mäkkotou (It’s The Truth). A až vkĺznu do coutry nudy, tak Let’s Take A Ride uspí aj insomniaka.
Jediná ambicióznejšia skladba je Ain’t No Rules In California. Tvrdá rocková záležitosť akoby vypadla z minulých albumov. Počuť perkusie (ktoré sa inak z albumu vytratili), drsný spev má na svedomí bubeník, vďaka za to. Osem minút plných improvizácií uplynie rýchlejšie ako orgazmus počas noci, kedy sa posúva zimný čas na letný. Páči sa mi aj tvrdšia bluesovka Take Me Back s chripľavým spevom, aspoň troška znie ako čosi, čo má v sebe rockový náboj.
Red White & Blues Image je podpriemerná popová americká spotrebná doska. Nie, že by sa nedala vypočuť, ale načo. Pripomína mi dišputu o dvoch pohlaviach v ústave. Iste, nie je to nič objavné, ale na kieho frasa o tom viesť vážnu debatu? Inak, samostatne album nevyšiel v žiadnej reedícii a to ani na LP, nieto na CD. Ja mám spojené vydanie s debutom od Music On CD z roka 2023, pôvodne to takto vyšlo v USA v roku 2005.
» ostatní recenze alba Blues Image - Red White & Blues Image
» popis a diskografie skupiny Blues Image
Blues Image / Open (1970)
V roku 1970 vydala skupina Blues Image svoj druhý album Open, na ktorom sa ocitol jej jej najväčší hit Ride Captain Ride.
Jedenásť skladieb nepatrí k najdlhším, väčšina pesničiek nepresiahne tri minúty a niekoľko z nich nemá ani dve! O tom, že Pinera patril k najlepším hardrockovým gitaristom, ma presviedča už úvodná Love Is The Answer. Inak máme čo dočinenia s pohodovou muzikou, ktorá si nič nedokazuje a paradoxne tým dokazuje, že komplikovanie jednoduchých nálad vlastne nestojí za to.
Z albumu sa mi okrem úvodnej skladby prirodzene vyliahlo niekoľko favoritov. Sedemapolminútová bluesová dumka Clean Love ma prenáša kamsi na pomedzie Nirvány, Pay My Dues zhmotňuje pocit škriabania kovu po obnaženej kosti, no a klasika Parchman Farm je zaujímavo zaranžovaná, myslím, že podobnú verziu nenahral nik. Ak vám bude niekto tvrdiť, že hudba existuje bez hudobníka a je jedno, kto ju interpretuje, tu máte dôkaz, že na ľudskom faktore záleží. Zaujímavá je aj medzihra Wrath Of Daisey, ktorá otvára druhú sedemapolminútovú nálož na albume, a síce Take Me. V polohách nekonečného jamovania ma kapela oslovuje v miere prevyšujúcej Mount Everest.
Ak by som čosi oželel, tak rozhodne otravnú tanečnú vsuvku La Bamba. Aj keď uznávam, že Blues Image bola popri skupine Santana jedna z mála rockových kapiel, ktoré využívali mohutné perkusie, mňa tento šumivý nádych nikdy veľmi neoslovil.
Celkovo je Open prekvapivo nevtieravý album, ktorý vie v pravej chvíli pritvrdiť. Dnes sa už takéto diela veľmi nezjavujú, nuž mu protekčne nadelím štyri hviezdy z piatich.
» ostatní recenze alba Blues Image - Open
» popis a diskografie skupiny Blues Image
Bloomfield, Kooper, Stills / Super Session (1968)
Koncom 60. rokov sa rozmohol zvyk nahrávať jam sessions rôznych hudobníkov, len tak, pre radosť z hrania. Al Kooper to dotiahol do dokonalosti hneď svojim prvým takýmto počinom nazvaným Super Session.
Opustil práve Blood, Sweat & Tears, nuž brnkol Mikeovi Bloomfieldovi, reku, či sa nepridá. Obaja sa poznali už z dôb, kedy pomáhali Bobovi Dylanovi elektrifikovať folk na albume Highway 61 Revisited. Ten práve zvažoval odchod z Electric Flag, nuž súhlasil. Kooper na dva dni zabukoval štúdio v Los Angeles, najal klávesáka Barryho Goldberga, basáka Harveyho Brooksa (obaja z Electric Flag) a štúdiového bubeníka Eddieho Hoha. Prvý deň nahrávania prebehol bez problémov, ale potom sa Bloomfield zbalil, že v štúdiu nemôže spať, a odišiel. Kooper narýchlo zavolal Stephena Stillsa, ktorý sa tiež práve chystal opustiť kapelu Buffalo Springfield a nahrali spolu druhú stranu albumu. Super Session tak na obale nesie mená Bloomfield-Kooper-Stills. Počas mixovania v New Yorku Kooper doplnil do mixu nejaké dychy a album sa zjavil na pultoch 22. júla 1968.
Britskú „bielu“ bluesovú vlnu u nás pozná azda každý, o tej americkej sa tu vie menej. Super Session však patrí k nahrávkam, ktoré generácia môjho otca milovala. Pritom nešlo o kapelu, bol to štúdiový projekt založený na improvizácii.
Päť skladieb s Bloomfieldom je progresívnejších. Iste, základ je blues (Albert’s Shuffle, Really), ale hudobníci nenápadne votkali do pradiva prevažne inštrumentálných skladieb niekoľko zaujímavých postupov. Najvypuklejšie je to v skladbe His Holy Modal Majesty, pocte Johnovi Coltraneovi, ktorý rok predtým skonal. Zároveň skladba vychádza z kompozície East-West od Butterfield Blues Bandu. Je to právom najvýraznejšia vec na albume. Osobne sa mi páči skladba Stop, i keď verzia od James Gangu je neprekonateľná. Čo mi nie vždy sedí, je zapojenie dychov, v takej Man’s Temptation je ich naozaj hromada.
Stills priniesol do soundu trocha prériovej atmosféry, prerobená Dylanovka It Takes A Lot To Laugh, It Takes A Train To Cry by urobila radosť každému hippiesákovi. V 60. rokoch azda neexistovala coverovanejšia skladba ako Season Of The Witch, aj tu znie fajn. Stills nie je virtuózny gitarista, ale jeho pohoda celkom dobre vyvažuje Bloomfieldovo majstrovstvo. Najlepšia skladba tohto setu je však ostrejšia You Don’t Love Me. Má správny riff, aké počúvam veľmi rád. Záverečná ospalá Harvey’s Tune akoby vypadla z romantického gýča 80. rokov. Nebaví ma. S dychmi je to vždy riziko, tenká hranica medzi počúvateľným a otravným sa prekračuje ľahšie ako svedomie katolíckeho poslanca.
Mám aj štyri bonusy, zaujímavé sú však len záverečné dva bluesové zárezy – nevydaná skladba Blues For Nothing a koncertná Fat Grey Cloud.
Super Session je výborný „džemovací“ album, ale k dokonalosti mu čosi, ani nie, že chýba, ale skôr má pár momentov nazvyš, ktoré ma vyrušujú. Celok to však neovplyvnilo, pokiaľ máte radi bluesovú muziku, stojí za pozornosť.
» ostatní recenze alba Bloomfield, Kooper, Stills - Super Session
» popis a diskografie skupiny Bloomfield, Kooper, Stills
Buchanan, Roy / Live In Japan (1978)
Koncerty v Japonsku patrili v 70. rokoch k legendárnym. Mnohé kapely tam zažiarili, čo nebol až taký problém, keďže ich vždy vítali nadšené davy. Deep Purple, Scorpions, Cheap Trick, Judas Priest, vlastne každý rocker to tam mal ľahké. A bokom neostal ani bluesman Roy Buchanan. V roku 1978 vydal koncertný album Live In Japan z turné realizovaného v roku 1977. Aký je?
Jedným slovom – brilantný. Osem skladieb extrahuje to najlepšie z hry Roya Buchanana. Už úvodná exhibícia Soul Dressing ma vynáša zo stoličky, a to nás tu čakajú iné vrcholy. V centre diania je blues a najmä gitarové sóla. Nekonečné, búrlivé, plačúce i monumentálne. Buchanan mal úplne jedinečnú farbu tónu, druhý taký gitarista po svete nechodil. Ešte aj v tých o chlp „horších“ kúskoch typu Sweet Honeydew, Lonely Days Lonely Nights alebo Sweet Dreams sa týči nad väčšinou buesmanov ako naša bývalá prezidentka nad aktuálnymi ministrami z konšpiračných webov.
A vo vrcholoch pokoruje Mount Everest. Tunajšia verzia Hey Joe je čosi, čo by mal počuť každý, kto má uši a vášeň pre dokonalú citlivú muziku. Aj s Foxy Lady čoby dovetkom. Slow Down je parádny rokec, Blues Otani zasa vyučuje všetkých tých „slowhandov“, ako sa má hrať pomalé blues. Najtvrdšia pecka je však My Baby Says She's Gonna Leave Me. Namiesto fňukania tu ohrdnutý chlapík očividne berie do ruky zbraň a chystá sa na krvavú odplatu.
Live In Japan je podľa mňa najlepší album Roya Buchanana. A podľa vás?
» ostatní recenze alba Buchanan, Roy - Live In Japan
» popis a diskografie skupiny Buchanan, Roy
Kaipa / Inget nytt under solen (1976)
Gitarista Roine Stolt sa nepochybne zapísal do dejín progresívneho rocku ako jeden z jeho najvýznamnejších predstaviteľov. A hoci sa mi do širšieho povedomia dostal až svojimi neskoršími projektmi typu Flower Kings alebo Transatlantic, fakt, že ide o muzikanta aktívneho už v 70. rokoch minulého storočia, ma priviedol aj ku skupine Kaipa. Tá sa síce tiež etablovala aj v „novoveku“, aktívna však bola aj v spomínanej dekáde. Do zbierky sa mi podarilo zaradiť jej druhý album Inget nytt under solen z roka 1976 a neľutujem.
Prečo? Politicky korektný opis vzývajúci ľudskú nemohúcnosť, ako sa to bežne deje v internetovom prostredí, by ponúkol asi takúto odpoveď: „Album obsahuje dlhé i krátke skladby, hudobníci hrajú na svoje nástroje a mne sa to páči. Je to klenot!“
Takto si mnohí predstavujú to správne písanie o muzike. Nikoho neurazí, nikoho nenadchne a vlastne ani nič nepovie, však? O nejakom duševnom nasýtení a priestore pre premýšľanie ani nehovoriac. Čo mám teda dodať a nikoho sa nedotknúť? Ako pokračovať? Azda zvolím buď východný celistvý opis albumu alebo západný analytický prístup zameraný na detail skladby po skladbe. Oboje má svojich priaznivcov i odporcov, nie je skvelé, že im internet umožnil rozčuľovať sa takpovediac konštantne?
Nuž, k ničomu som nedospel, a tak sa vykašlem na verejnú mienku a urobím to po svojom. Viem, nie je to NIČ NOVÉ POD SLNKOM.
A práve to v preklade znamená názov tohto albumu. Skenet Bedrar je dvadsaťminútová náladovka, nikam sa neponáhľa, tóny sa lenivo rozlievajú do éteru a zároveň pôsobia troška znepokojujúco. Akoby sme mali nacistov v parlamente, ale však čo! Určite to dobre dopadne... Našťastie, hudba nekandiduje, ale teší. Ja mám rád, keď hudobníci dokážu zložiť melódiu. Tu sme uprostred melodických hodov prakticky od začiatku. Nie, že by bol každý motív silný ako Herkules, ale nikdy sa nestratí ako nádej zoči-voči realite. Spevu je pomenej, zato gitara a klávesy si v nej vytvorili výnosný sólový biznis.
Na druhej strane platne sa nachádzalo päť kratších hudobných útvarov. Náladou sa nevymykajú úvodnému opusu, Ömson sken dumá o nesmrteľnosti chrústa, Korståg velebí krížové výpravy, akoby to boli nejaké vznešené podujatia, ktoré treba ospevovať, Stengrodornas parad má hravú, ba až rozprávkovú atmosféru. Je fajn počuť, že sa hudobníci nebrali iba vážne. Hoci ani to nie je na škodu, ako dokazuje selanka Dagens port. Titulná skladba Inget nytt under solen je asi najmelodramatickejšia vec na albume. Nedokáže však udržať fazónu a rýchlo skĺzne do letargie. Asi ako keď sa mileniál tvári, že hrozne trpí, keď vypadne internet v mobile.
Štyri bonusové skladby v angličtine s hosťujúcim spevákom ponúkajú pohľad na to, ako by album mohol znieť, keby vyšiel v medzinárodnom (čítaj anglickom) prostredí. Nestalo sa. Aj tak som spokojný, že ich nemecké vydavateľstvo Tempus Fugit v roku 2015 na svoje CD vydanie zaradilo.
Inget nytt under solen je výborný album plný podmanivej melodickej muziky. A to je veru črta, ktorú dokážem oceniť. A vy?
» ostatní recenze alba Kaipa - Inget nytt under solen
» popis a diskografie skupiny Kaipa
Guess Who, The / American Woman (1970)
The Guess Who bola úspešná rocková skupina, pravda, najmä v Kanade a v USA. V Európe si ju pamätáme ako kapelu jedného hitu, a síce American Woman. Pochádza rovnomenného albumu z roka 1970, nuž si o ňom niečo povedzme.
Vyšiel hneď v januári a šlo o posledný album, na ktorom hral gitarista Randy Bachman, ktorý vzápätí založil inú úspešnú formáciu – Bachman Turner Overdrive. Burton Cummings má skvelý osobitý hlas, nuž ho osobne považujem za najdôležitejšieho člena skupiny. Veď okrem spevu hrá na flautu, harmoniku, obsluhuje klávesy a ešte aj sem-tam brnkne do gitary.
American Woman je dnes už legendárna hardrocková hymna, hoci málokto tuší, že jej súčasťou je pomalé bluesové intro, ktoré Lenny Kravitz zabudol sprzniť, za čo mu vlastne ďakujem. Ako úvodná skladba trocha klame telom, pretože muzika The Guess Who je pomerne rôznorodá. Niekto by povedal pestrá, ja tvrdím, že je skôr nevyvážená.
Kontrast medzi sixtiesovou popovou náladou a hardrockovým pnutím sa prelína celým albumom a na mňa pôsobí rozhárane. Asi ako slovenská „zjednotená“ opozícia. Zaujímavé je, že sa to často snúbi v rámci jednej skladby, čuj When Friends Fall Out, 8:15 alebo skvelú vytvrdenú pecku No Sugar Tonight/New Mother Nature. Osobne sa mi z albumu páči najviac. A veľmi podobne na mňa zaberá spevná kráska No Time, ktorá sa nachádzala v inej verzii už na albume Canned Wheat. Psychedelická tiaž v Proper Stranger vyvoláva príjemné pocity, asi ako keď podchladený človek milostne zaspí. Avšak je to melancholická dumka Talisman, ktorá je pre baladických psychedelikov niečo ako lampáš pre nočné mory. Je nádherné nechať sa ňou spáliť. Nechýba blues, bez toho by to koncom 60. rokov naozaj nešlo. A tak sa tu svižne promenáduje 969 (The Oldest Man), inštrumentálka so zaujímavou jazzovou flautovou medzihrou. A pomalé harmonikové blues Humpty's Blues/American Woman (Epilogue) je úžasnou bodkou za celým dielom.
V Kanade bol album prvý, v americkom rebríčku sa ako jediný prebojoval do prvej desiatky, bol deviaty. Titulná skladbe sa dostala aj do britského rebríčka, kde sa usadila na 19. mieste. Za mňa je to výborný album, jeden z tých zásadných v rockovej histórii, ktorý treba počuť. Ale nepovažujem ho za najlepší album skupiny, tým je Live At The Paramount. American Woman sa vlní v trendoch svojej doby, avšak práve jeho roztrieštenosť mi niekedy troška prekáža. Ale beriem, že to môže byť mojim rozpoložením. Nič to, štyri hviezdy si zaslúži!
» ostatní recenze alba Guess Who, The - American Woman
» popis a diskografie skupiny Guess Who, The