Profil uživatele hejkal
Recenze:
Mayall, John / Crusade
| 2026-02-09 | Prvého septembra 1967 sa deti vybrali do školy a Mayall vydal album Crusade.
Opäť sa zmenila polovica osadenstva. Green zdúchol do Fleetwood Mac, Dunbar sformoval svoju kapelu Retaliation. Za bicie si sadol Keef Hartley a gitaru dostal na starosť mladý Mick Taylor. Plus zostavu doplnili dvaja saxofonisti, Chris Mercer a Rip Kant. Dvanásť skladieb nahrali za jediný deň (12. júla), čo veštilo svižnú jazdu.
A naozaj! Už Oh Pretty Woman rázne štráduje z reprákov. Ono, sedem skladieb je covermi, asi nebol čas prejavovať nejaké zložité skladateľské ambície. Ako som spomenul, celok je oveľa energickejší ako na minulom albume, čo je pre mňa osobne plus. Vypichnem sviežu inštrumentálku Snowy Wood, tá má v sebe čosi presahujúce rutinnú bluesovú formulku. A chytľavá swingujúca akustická Man Of Stone patrí k tomu naj, čo sa na albume nachádza. Do vrcholov by som ešte zaradil dvojicu Driving Sideways a The Death Of J. B. Lenoir. Prvá skladba je dravá, druhá temná.
Asi každý poslucháč si všimne, že sa tu nachádza aj blues I Can’t Quit You Baby, ktorý si rockeri tak dajako automaticky spájajú s Led Zeppelin. Willie Dixon je pravdepodobne najvýznamnejší bluesový skladateľ, aký kedy žil. Mayall zo skladby urobil šťavnatú pecku, počúva sa jedna báseň.
Mayall sa týmto albumom (a svojou prvou sólovkou Blues Alone) v podstate rozlúčil s upätým bluesovým prejavom, od albumu Bare Wires bude znieť všetko inak. Crusade je dobré dielo, miestami až výborné. Subjektívne mu prihodím jednu hviezdičku k trom istým.
» ostatní recenze alba Mayall, John - Crusade
» popis a diskografie skupiny Mayall, John
Mayall, John / A Hard Road
| 2026-01-31 | Nadviazať na úspech Blues Breakers With Eric Clapton isto nebolo ľahké. Obzvlášť, keď si Mayall z úspešnej zostavy nechal len basgitaristu. V rámci svojej liahne talentov padla voľba na gitaristu Petra Greena a za bicie si sadol dnes už legendárny Aynsley Dunbar. Výsledok ich spolupráce počuť na albume A Hard Road. Nahraný bol na jeseň 1966, ale vyšiel až v polovici februára 1967. Aký je?
Rytmika John McVie a Aynsley Dunbar nevyčnieva, časy košatých inštrumentálnych výletov na Mayalla ešte len čakali. Titulná skladba krásne ukazuje, prečo je Peter Green jedným z najvýraznejších bluesových „fílingistov“. Z tých štrnástich kúskov na albume vyžaruje pohoda. Nie je taký energeticky vybudený ako jeho predchodca, Green je oveľa meditatívnejší typ gitaristu. Vie sa aj rozpáliť (You Don’t Love Me, The Stumble), ale jeho výraz ovplyvňuje celok k citlivejšiemu vyzneniu. Občas zahosťujú dychári (Another Kinda Love, Leaping Christine, Someday After A While (You're Be Sorry)), čo sa Mayallovi zapáčilo natoľko, že na ďalšom albume už mal dvoch dychárov prakticky v zostave. Osobne neviem vypichnúť nejaké extra vrcholy, všetko sa kĺže v jednej rovine, bez pádov, ale aj bez poskočení. Nie je to na škodu, ale je toho na mňa na jeden záťah priveľa, ku koncu obvykle strácam pozornosť.
Toto je dobrý bluesový album. A Hard Road je paradoxne široká udržiavaná cesta, po ktorej poslucháč kráča bez toho, aby rozodral podrážky. A možno by sa nejaké tie hranaté kamene pod nohami občas hodili, nech človek neskĺzne do rutiny...
» ostatní recenze alba Mayall, John - A Hard Road
» popis a diskografie skupiny Mayall, John
Buchanan, Roy / Sweet Dreams: The Anthology
| 2026-01-26 | Roy Buchanan patril k najosobitejším bluesovým gitaristom 20. storočia. Dvojdisková kompilácia Sweet Dreams: The Anthology z roka 1992 krásne ukazuje, prečo.
Priznávam, záplavy výborných, ale vo svojej podstate ničím výnimočných bluesových gitaristov, ma nevzrušujú, hoci mám tento žáner veľmi rád. Na koncertoch ma vždy uspokoja, horšie je to s albumami. Osobne som si obľúbil tých, ktorí sa vymykajú, sú rozpoznateľní od prvej noty a ich tvorba sa často bráni davovej podobe. Rory Gallagher, Kim Simmonds, Johnny Winter, Robben Ford a Roy Buchanan, to sú moji bluesoví favoriti. A práve posledný menovaný ma opantal spôsobom, ktorý nemá obdoby.
Tento najlepší neznámy gitarista na svete, ako ho občas titulovali, na prvý pohľad spĺňa definíciu bluesového davu. Jeho štúdiové albumy sú oproti koncertným ledva polovičné, čo do energie, nasadenia, dravosti... Avšak! Jeho tón je absolútne jedinečný, jeho hra sa nepodobá na nikoho, koho poznám.
Táto kompilácia predstavuje Buchananovu tvorbu zo 70. rokov. Obsahuje niekoľko dovtedy nevydaných skladieb vrátane štyroch ukážok z jeho nevydaného debutu The Prophet, na ktorom s ním hral aj Charlie Daniels. O tom, aký výnimočný hráč Buchanan bol, ma paradoxne presvedčili najmä prevzaté veci. Jeho gitarová smršť v Green Onion je neuveriteľná, jeho koncertná verzia Hey Joe z albumu Live In Japan je bezkonkurenčne najlepšou, akú som kedy počul (a že som ich počul kvantá). Gitara v nej spieva, plače, clivo hrkúta, skrátka, toto treba počuť, nedá sa to opísať.
Seet Dreams predstavovala moje prvé stretnutie s týmto velikánom. Dnes už mám v zbierke viacero jeho albumov, dokonca som si kúpil DVD z Rockpalastu, ale dlhé roky som k tomuto výberu vzhliadal ako k etalónu dokonalej muziky a gitarovej hry. Ak ste sa s Buchananom náhodou nestretli, rozhodne to napravte!
» ostatní recenze alba Buchanan, Roy - Sweet Dreams: The Anthology
» popis a diskografie skupiny Buchanan, Roy
Zazu / Zazu
Ďalšia americká jednoalbumovka sa mi točí v prehrávači, nuž sa na ňu poďme spoločne pozrieť.
Zazu ponúka typickú americkú rozžiarenú produkciu. Úvodná skladba Coutry Eyes by mohla pokojne vzniknúť v San Franciscu v druhej polovici 60. rokov. Progresívne meditácie opantávajú Upon The Island Unisphere, je mi jasné, že kapela považovala jemný sound za veľmi dôležitý. Musím podotknúť, že ide o veľmi kvalitne nasnímaný zvuk, každý nástroj znie čisto a pritom isto. Miestami sa mi zdá, že kapela atakovala komerčný éter, taká Just Friends sa priam cukrovo rozteká. Midnight Train sa v tej poleve kúpe tiež, hoci rezko.
Druhá strana platne ponúkla parádnu tvrdú rockovú exhibíciu. Ittsanottasonatta, but it's close je vrcholom albumu a zároveň dôvod, prečo kapelu radia do progresívneho rocku. Takto, keby znel celý album, tak by sme tu mali ďalšiu artrockovú veličinu. A ešte je tam aj krásna klávesová exhibícia uprostred. Emerson by bol hrdý. Záverečná skladba Morning Rain sa čiastočne vráti k spevnej podobe, ale inštrumentálne je správne rozkokošená. Celkovo je druhá strana platne výrazne lepšia ako prvá.
Zazu je príjemný album. Okrem Ittsanottasonatta... ma však ničím nevytrháva z podriemkavania, a tak nemám veľmi dôvod sa k nemu často vracať. A vy?
» ostatní recenze alba Zazu - Zazu
» popis a diskografie skupiny Zazu
Mayall, John / Blues from Laurel Canyon
Rokmi som si ustálil svoje preferencie na Mayallove albumy zo 60. rokov. Tri z nich považujem za najlepšie, dva dokonca za prelomové. Na prvom mieste sa mi usadili rovno dva. Bare Wires ako jeden z dôležitých albumov predznamenávajúcich fúziu rocku a jazzu a Blues From Laurel Canyon, čoby najlepší psychedelický bluesový album tejto dekády (a asi aj vôbec). Na druhom mieste je Blues Breakers With Eric Clapton, to je skrátka klasika a pre biele blues doslova základný kameň. Inými slovami, z trojice gitaristov Clapton-Green-Taylor je to práve posledný menovaný, ktorý podľa mňa u Mayalla najviac vyčnieval. Podobne ako neskôr v Rolling Stones, ale tam to zasa nebolo práve ťažké.
Mick Taylor s Mayallom vydal tri štúdiové albumy, tým prvým bol dobrý, ale ničím extra sa nevyznačujúci Crusader. Bare Wires som už spomínal, a tak sa poďme pozrieť na Blues From Laurel Canyon.
Mayall sa vybral do Los Angeles a album vznikol ako jeho reflexia na tento trip. Pomohli mu s ňou traja muzikanti, okrem Taylora aj Steve Thompson (basa) a Collin Allen (bicie). V skladbe First Time Alone hrá na gitaru Peter Green. Dvanásť skladieb spichli za tri dni (26.-28. augusta) v Londýnskych Decca štúdiách, pričom asi netušili, že tvoria majstrovský kúsok svetovej bluesovej galérie. Netušili to ani vtedajší poslucháči, v Britskom rebríčku bol tridsiaty tretí, v americkom šesťdesiaty ôsmy.
Hudba je to pestrá, miestami až novátorská. Mayall neváhal zapojiť priam world music prvky, či už v geniálnej šamanskej skladbe Medicine Man alebo v psychedelickom vrchole Fly Tomorrow. Koketéria s jazzom, ktorej sa mal o chvíľku venovať vo väčšej miere, je tu tiež (Miss James). Osobne ma oslovujú najmä tvrdé smršte Vacation, 2401, Long Gone Midnight a finálna deväťminútová jazda Fly Tomorrow. Ale aj drsné bluesové kúsky typu Ready To Ride, Somebody Acting Like A Child alebo The Bear nemajú chybu. Paradoxne, za najsilnejší moment považujem tichú dumku First Time Alone. Hudba šepkom nikdy neznela silnejšie! Vlastne tu všetko znie správne a ja sa nemusím báť, že by ma čosi vyrušilo, prekvapilo v negatívnom zmysle slova.
Mayall sa s Blues From Laurel Canyon rozlúčil s vydavateľstvom Decca a presunul sa k Polydoru. Na rozlúčku im venoval svetové dielo, ktoré by mal poznať každý seriózny záujemca o populárnu hudbu 20. storočia (netvrdím, že sa mu musí páčiť). Ja som z neho dodnes nadšený!
P.S. Nedá mi, musím sa osobitne zmieniť o bubeníkovi Collinovi Allenovi. Je to zaujímavý týpek, hral s mnohými veličinami a dokonca písal texty (napr. pre McCartneyho skupinu Wings). Osobne si ho cením ako u Mayalla (nielen na tomto albume, ale jaj pri reunione Bluesbreakers v 80. rokoch), tak pre jeho pôsobenie v Stone The Crows. A fanúšikom progresívneho rocku isto neušlo, že hral aj v holandskej kapele Focus na albume Hamburger Concerto. Jeho štýl vychádza z poctivej jazzovej školy, nevyčnieva, ale ani sa nesnaží redukovať svoj prejav na strohý metronóm. Veď už v úvodnej skladbe Vacation môžete počuť, že sa ani na sekundu nezastaví, neskĺzne k rutine. Dnes je to pre mnohých bubeníkov neprekonateľná výzva...
» ostatní recenze alba Mayall, John - Blues from Laurel Canyon
» popis a diskografie skupiny Mayall, John
Babylon / Babylon
Že sa na Floride okrem bluesových, country a južanských veličín zrodí aj čistokrvná genesisovská artrocková skupina, by som nepovedal. A predsa! Kapela Babylon jasne odkazovala na britskú školu. Album Babylon z roka 1978 je toho dôkazom.
Štyri skladby a tridsaťpäť minút, to nie je veľa. Napriek tomu sa pätica hráčov dokázala popasovať s krásnou muzikou. V popredí je samozrejme teatrálny „gabrielovský“ spevák vystupujúci pod umeleckým pseudonymom Doroccas. Avšak aj zvyšní hudobníci sú zruční. Rytmika je správne košatá, klávesy sú doslova všade, akurát gitara sa drží v pozadí a vystrčí rožky len v tých správnych chvíľach.
Už úvodný epos The Mote In God’s Eye znie tak sviežo, že má človek chuť poskakovať po miestnosti, akurát mi je to figu platné, keďže nie som sám v kancelárii. Dramatické baladično v Before The Fall má v sebe nefalšovanú krehkosť, pričom kdesi na hranici vedomia akoby číhalo čosi, čo tú nádheru rozmliaždi na márne kúsky. Nedá sa to definovať, človek však čaká, kedy to príde. Keďže ide o najdlhšiu skladbu na albume (má kúsok cez jedenásť minút), tak sa veru načakáme! A zmení sa to na čakanie na Godota, pretože, aj keď skladba graduje, stále si uchováva akúsi éterickú formu slasti. Kataklizmický záver je o to pôsobivejší!
Ako sa pracuje s pauzami, nám názorne ukáže skladba Dreamfish. Ide o inštrumentálne najpestrejšiu vec na albume a mňa baví. Majstrovský kúsok! Záverečná staccatová Cathedral Of The Mary Ruin tiež pripomína močiaceho starca, má však v sebe aj čosi hravé, čo pri inkontinencii nebýva pravidlom. Katarzia v jemných spievaných momentoch vracia nešťastníka do detstva, keď bol svet pokojný, bezstarostný a tak dajako krásny. Behanie po lúke a mrzačenie chrobáčikov nikdy neznelo vľúdnejšie.
Babylon núka čistokrvnú melodickú krásu, takto by zneli Genesis, keby sa v tom čase nerozhodli stratiť tvár. Perla, odporúčam každému priaznivcovi artového rocku.
» ostatní recenze alba Babylon - Babylon
» popis a diskografie skupiny Babylon
Free / The Free Story
Druhá výberovka kapely Free vyšla 31. decembra 1973 a niesla názov The Free Story (tou prvou bola Best Of Free z roka 1972). Mám ju rád, a preto si o nej dnes niečo povieme.
Dvojplatňa obsahovala prierez všetkými albumami kapely a doplnili ju úspešné single a niekoľko rarít. Výber spestrujú dve skladby, ktoré nenahrala skupina Free. Od jesene 1971 do jari 1972 kapela neexistovala a všetci hudobníci sa rozutekali do svojich vlastných projektov. Čo sa týka zmienených skladieb, prvou je Just For The Box formácie Kossoff Kirke Tetsu Rabbit. Tento projekt nahral jeden album v roku 1972. Úplnou raritou je skladba Lady formácie Peace, v ktorej hral Rodgers, Stewart McDonald (basa) a Mick Underwood (bicie). Nič iné sa od kapely nezachovalo. Kto zbiera staré elpéčky, môže naďabiť na nemecké vydanie, ktoré obsahuje demo verziu skladby Travelling Man skupiny Toby, ktorú založil Andy Fraser. Pôvodne ju chceli zaradiť na výber, ale napokon sa Fraser ohradil a vydupal, že sa naň dostala verzia od Free. Napriek tomu existuje niekoľko nemeckých výliskov, ktoré ponúkajú toto demo. Na CD verziu výberu sa nikdy nedostala. Medzi rarity môžeme pokojne zaradiť aj skladbu Heartbreaker, keďže je tu živá štúdiová verzia, ktorá sa na rovnomenný album nedostala.
Dvadsať skladieb predstavuje ideálnu zmes pre úvodné nahliadnutie do kuchyne Free, kapely, ktorá dokázala hrať jednoducho, úderne a presvedčivo zmes blues a hard rocku, akú sa nikomu nepodarilo napodobiť. Sú tu všetky hitovky (I’ll Be Creepin’, All Right Now, Heavy Load, Fire And Water, Be My Friend, The Stealer, My Brother Jake, Travelling Man...) a niekoľko odvážnych kúskov, za všetky menujem moju najobľúbenejšiu skladbu od kapely, melancholickú dumku Mourning Sad Morning, ktorá sa inak výberom vyhýba. Nechýbajú koncertné verzie peciek Mr. Big a The Hunter, a tiež jediná štúdiová skladba z albumu Free Live! – Get Where I Belong.
Osemdesiat minút dokonalej rockovej muziky, to je The Free Story a ja tejto kompilácii udeľujem absolutórium. Užite si ju aj vy!
» ostatní recenze alba Free - The Free Story
» popis a diskografie skupiny Free
Hero / Hero
Na skupinu Hero som naďabil náhodou, Croce ju síce zahrnul do svojej encyklopédie, ale dajako som jej nevenoval pozornosť. Až som na ňu naďabil na nejakom internetovom fóre, nuž som si objednal CD a nedočkavo vložil do prehrávača...
Hoci je album spievaný po anglicky, spev má v sebe tú správnu teatrálnu manieru známu zo skupín ako napríklad Banco Del Mutuo Soccorso. Základ je hardockový, ale nálady sú progresívne, a tak si na svoje prídu všetci vyznávači talianskej scény. Nebuďte preto prekvapený, až sa na vás vyrúti psychedelické inferno (Crumbs Of A Day, Knock), náladová selanka (Sunday Best), košatá artová inštrumentácia (Children’s Game) alebo hoci koláž rôznorodých nálad (Clapping And Smiling, Dew Drops). Napokon, prečo album neukončiť akustickou náladovou exhibíciou Buzzard (na mojom CD od AMS dokonca dvakrát, raz ako bonus so šialeným smiechom uprostred)? Osobne sa mi najviac páči diamantovo tvrdý kúsok Seminar, ktorá mi pripomína moju obľúbenú formáciu Semiramis.
Album Hero z roka 1974 je lahôdka, o akej každý rockový archeológ sníva, že ju objaví.
» ostatní recenze alba Hero - Hero
» popis a diskografie skupiny Hero
Bloody Mary / Bloody Mary
Americký hard rock zo 70. rokov ma neustále fascinuje. Jedným z mojich posledných objavov je tajuplná formácia Bloody Mary, ktorá v roku 1974 vydala jediný rovnomenný album a zmizla do zabudnutia. Poďme si ju pripomenúť.
Album vyšiel na značke Family Productions, ktorá sa preslávila kritikou kvality zvuku a servisu od Billyho Joela, ktorý na nej vydával svoje prvé nahrávky. Bloody Mary síce vydali album, ale vydavateľ sa neunúval uviesť na obale zostavu, a tak až do roka 2024 nebolo známe, kto kapelu tvoril. Na reedícii platne od španielskej firmy Out-Sider bolo vtedy uvedených šesť členov skupiny bez nástrojového obsadenia. Nuž, aspoň to. Aká je to hudba?
Moja! Jačák, temnota, skrátka, nekompromisný tvrdý rock sa na mňa vyvalí z Dragon Lady a ja sa okamžite cítim ako doma. Deep Purple kapele nepochybne stáli vzorom, a tak sa pripravte na jazdu á la Highway. Nechýbajú nabudené balady ako Ride Of The Sea alebo I Hear The Music Playing, občas sa prifarí až záhrobná atmosféra (Free And Easy). A ani po ťažkotonážne personifikácie antických tragédií typu You Only Got Yourself netreba chodiť ďaleko. Prím, však hrajú svižné nálože ako Can You Feel It (Fire), pri ktorej mám pocit, že som sa strojom času preniesol kamsi za horizont slasti.
Inými slovami, sedem skladieb primálo, uvítal by som viac! Bloody Mary je kapela z ranku Bloodrock alebo Granicus. Americká prvotriedna hardrocková smršť ctiaca britské veličiny. A to ja môžem v akomkoľvek množstve! A vy?
» ostatní recenze alba Bloody Mary - Bloody Mary
» popis a diskografie skupiny Bloody Mary
Icecross / Icecross
Island a tvrdý rock zo 70. rokov? Sem s ním!
Po tejto nahrávke som sa obzeral dlhšie, napokon sa mi podarilo zohnať CD od Rockadrome z roka 2013. Trio Icecross sa rozbieha zľahka, rokenrolovou náladou predchnutý kúsok Wandering Around však klame telom. Už Solution naberie temný smer náladou občas zabiehajúci až ku formácii King Crimson, keby ju, pravda, Fripp pomenoval Black Sabbath. Chápem, prečo túto skupinu občas označujú za predchodkyňu doom metalu. Musím sa priznať, že ma baví, ako sa všetky tie tvrdé kapely z počiatku 70. rokov snažili tvoriť aj kratšie akustické selanky evokujúce anjelikov na obláčikoch. A Sad Man’s Story by chcela byť melancholickou, ale mne pripadá milá, akoby láskavá.
Jesus Freaks capne poslucháča po hlave, ako keď sa politik snaží chrániť menšiny tým, že vyhodí z trestného zákona prejavy extrémizmu. Znie skrátka znepokojivo. 1999 v nastolenom trende neúprosne pokračuje, akoby sa pri mne zhmotnili hororové vízie, ktoré mi v Scared názorne predvedú vivisekciu. Pitvu si prežijem počas blackmetalovej Nigtmare, to je skrátka lavína gniaviaca lyžiarove kosti. Záverečná odľahčená (ako keď vám po týždni mučenia ruzzké jednotky polejú rany benzínom a snažia sa pár minúť vydolovať plameň zo zapaľovača, nič moc, ale lepšie ako rezanie genitálií) The End podčiarkne drsnú stránku muziky, očividne vybuchla sopka a láve si to veselo šinie k rybárskej dedinke...
Celkovo ide o parádny ťaživý album, zaujímavé je, že gitarista sa v sólach miestami snaží o prekvapivo melodické vyhrávky, čo mu prepožičiava istotu poslucháčskej priazne. Aj keď dieru do sveta nespravil, rozhodne ju vo mne vyvŕtal. A je riadne temná!
» ostatní recenze alba Icecross - Icecross
» popis a diskografie skupiny Icecross
Mayall, John / The Power of the Blues
Druhý album, na ktorom sa Mayall obklopil dvojicou gitaristov Coco Montoya a Walter Trout a rytmikou Bobby Haynes (basa) a Joe Yuele (bicie), zachytáva kapelu na koncertnej šnúre koncom apríla 1987.
Pôvodný album obsahoval šesť skladieb, neskoršie vydania na CD pridali dve skladby, a síce All Your Love a I Ain’t Got You. Vôbec je zloženie skladieb akýmsi prierezovým putovaním po starších Mayallových hitoch. Zvuk nie je zlý, kapela je spočiatku prekvapivo usadená, postupne sa však rozkokoší a človeka až zamrzí, že táto zostava nahrala iba tri albumy. Zaujímavé je, že Mayall si strihne hneď tri väčšie harmonikové exhibície. Najprv čosi jemne naznačí v Racehorse Man a potom sa vyblázni v It Ain’t Right a predovšetkým v našliapnutej klasike Room To Move. Tam však v očakávanej sólovej exhibícii prekvapujúco dominujú gitary a to je veru zaujímavá zmena.
Najlepšia skladba na albume je však All Your love, gitaristi sa v nej naspídovali tak, že voči nim aj deštrukcia slovenskej demokracie pôsobí ako ochrnutý slimák. A ich vzájomný dialóg v I Ain’t Got You tiež atakuje najvyššie méty.
Šťavnatý blues rock so špičkovými gitaristami ma baví, obzvlášť, keď ukazuje kapelu vo svojom prirodzenom živle – na pódiu. The Power Of The Blues je dobrý album, rozhodne stojí za pozornosť! Iste, nepatrí k nejakým zásadným dielam, odvádza „iba“ poctivú bluesovú robotu. Hoci sa niekedy (neúprimne) vraví, že k hudbe treba pristupovať bez predsudkov a očakávaní, k tomuto albumu sa vraciam kvôli gitaristom. Neviem si pomôcť, aj v hudbe vnímam najmä človeka, nie nejakú abstraktnú neosobnú veličinu.
» ostatní recenze alba Mayall, John - The Power of the Blues
» popis a diskografie skupiny Mayall, John
Mayall, John / A Sense of Place
V košatej Mayallovej diskografii je niekoľko albumov, ktoré sa vymykajú jeho bežnej produkcii, A Sense Of Place z roka 1990 je jedným z ich. Tak si o ňom čosi povedzme.
Na prelome 90. rokov sa od Mayalla trhol Walter Trout, aby naštartoval svoju sólovú kariéru. John sa chvíľku potácal v hľadaní tých správnych hudobníkov, kým definitívne najal Buddyho Whittingtona. Na tomto albume mu hrá osvedčená rytmika Joe Yuele (bicie) a Bobby Haynes (basa). Zaujímavé je, že hlavným gitaristom sa stal Američan Sonny Landreath, hviezda slide gitary. Členom skupiny bol aj gitarista Coco Montoya, hoci hrá len v niekoľkých skladbách. Mayall samozrejme využil hromadu hostí, predovšetkým basové party v polovici skladieb nahrali hráči ako Freebo a Tim Drummond.
Čo však z tohto diela robí unikát, je jeho poloakustická poloha. Jedenásť skladieb stojí na tomto mixe, ktorý načne I Want To Go a do majstrovstva dovedie Congo Square. To je moja najobľúbenejšia skladba na albume, esenciálna mayallovka a parádna muzika! Zložil ju Landreth, pridal aj chytľavé country blues Sugarcane. Ozaj, Mayall zložil iba dve skladby, zabudnuteľné klavírne boogie Send Me Down To Vicksburg a solídne bluesrockové inferno I Can’t Complain.
Zaujala ma nádherná balada Sensitive Kid, pôvodne od J. J. Calea. Rozhodne vrchol albumu. A ani Let’s Work Together, verzia hitu Canned Heat, nie je na zahodenie. Mayall dokázal posunúť náladu oboch skladieb a pritom zachovať ich podstatu, tlieskam! A do tretice, rockovo vytvrdená paráda Jacksboro Highway, pôvodne od Garyho Nicholsona, nemá chybu. Mimochodom, ani na Black Cat Moan sa nedá nič pokaziť, a tak si aj túto „ixtú“ verziu užívam dosýta.
A Sense Of Place je výborný bluesový album, príjemne mixujúci akusticko-elektrické nástroje v pomere, aký sa často nepočuje. A ešte je to aj skvelá muzika! No a čo, že je v Mayallovej diskografii zapadnutý tak veľmi, až ho skoro nikto nepozná, resp. nepočúva. Je to škoda!
» ostatní recenze alba Mayall, John - A Sense of Place
» popis a diskografie skupiny Mayall, John
Mayall, John / Blues for the Lost Days
Pamätám si to presne. Dňa 7. novembra 1997 sa v športovej hale na Pasienkoch odohral môj prvý (a jediný) koncertný kontakt s Johnom Mayallom a jeho Bluesbreakers. Predskakovala mu skupina Electric Blues Band, v ktorej fúkal harmonikár Boboš, s ktorým v poslednej dobe hrávam často. Sám Mayall uznanlivo kukal na jeho hru.
Išlo o turné Blues For The Lost Days Europe ’97 a Mayalla sprevádzala kapela v zostave Joe Yuele (bicie), John Paulus (basa) a Buddy Whittington (gitara). Niekoľko skladieb ma uhranulo a nešlo len o povinnú pecku Room To Move. Album Blues For The Lost Days som si nahral na kazetu od strýka a bolo. Keď som po rokoch začal zháňať CD, s hrôzou som zistil, že tento album je vypredaný a nikto ho nikdy „nereedícioval“ (japonské vydanie z roka 2008 nepočítam, aj tak bolo rozchytané). Nuž, zmieril som sa s tým, že si ho do zbierky v tomto živote už asi nezaradím. Našťastie, holandská firma Music On CD, ktorá sa špecializuje na vydávanie obchodne nedostupných titulov, pričom dbá na autentický zvuk pôvodnej nahrávky, sa v roku 2017 rozhodla uviesť na trh aj tento skvelý kúsok z dielne Mayallových Bluesbreakers. Asi nemusím dodávať, že som si ho okamžite kúpil a odvtedy ho pravidelne počúvam.
Nečudujte sa preto, že mám k tým dvanástim skladbám (osem zložil sám Mayall) osobný vzťah. Mayall v tom čase disponoval stabilnou zostavou Yuele-Paulus-Whittington. Doplnil ich akurát klávesák Tommy Eyre. Na albume nájdete aj kopu hosťujúcich dychárov, perkusionistov a dokonca aj bendžistu. Zvuk je tučný, šťavnatý, cítim sa pri ňom, akoby som sa na festivale vegánskych pokrmov zrazu dostal k stolu s domácimi klobáskami, ktorý tam usporiadatelia zaradili v záujme podporovania inklúzie. Alebo omylom. O to viac ma teší.
Za najlepšie skladby považujem ráznu pecku Stone Cold Deal, titulnú bluesovku Blues For The Lost Days, parádnu atmosférickú akustickú dumku Trenches, rozkolísanú perlu One In A Million a gitarovú energetickú bombu It Ain’t Safe. Samozrejme, gitarová hravá exhibícia v inštrumentálke Sen-Say-Shun ma neomrzí. Čo sa týka najhorších momentov... priznám sa, slabé miesto na albume nepočujem, ani keď sa snažím. Moje kritické ucho sa tvári, že je hluché, hoci je nastražené a lekársky verifikované ako funkčné.
Nuž, aký je môj finálny verdikt? Jednoslovný. Srdcovka.
» ostatní recenze alba Mayall, John - Blues for the Lost Days
» popis a diskografie skupiny Mayall, John
Rush / Exit... Stage Left
Kým sa traja výnimočne nadaní muzikanti rozhodli, že zahodia všetko, čo dovtedy dokázali, len aby zarobili na dobových milostivých podtlakových synťákových signáloch, vydali v roku 1981 Exit... Stage Left, druhý koncertný dvojalbum. Stojí za to?
Stojí! V podstate mapuje albumy z rokov 1977-1981. Od A Farewell To Kings (Xanadu, Closer To The Heart), cez Hemispehes (The Trees, La Villa Strangiato), Permanent Waves (The Spirit Of Radio, Jacob’s Ladder, Freewill), až po Moving Pictures (Red Barchetta, Tom Sawyer, YYZ). Akurát A Passage To Bangkok sa sem zatúlala z 2112 a Beneath, Between & Behind pripomenula druhý album Fly By Night. Plus tu máme jedno raritné intro, Broon’s Bane, ktoré na inom albume nenájdete.
Aj keď sa určite ladilo i v štúdiu, tento album ukazuje, kde sú hranice klasického rockového tria v oblasti hrania naživo. Geddy Lee zvláda basu, klávesy i spev tak, že človek má pocit, že počúva nie trio, ale aspoň raz toľko hudobníkov. Plus je to muzika komponovaná tak zložito, ako to len v hardrockovom art rocku ide. Ide o kompilát z rôznych vystúpení, ale nemám pocit, že by som to nejako osobitne vnímal.
Čím viac klávesov, tým menej zaujímavý Rush, to je nepriama úmera, ktorá v mojom vnímaní zohráva rozhodujúcu rolu. Geddy už za mikrofónom netlačí na pílu tak ako v 70. rokoch, čo ma síce mrzí, ale tak to chodí. Aspoň neznie utrápene. Vrcholné kúsky vnímam viaceré. V prvom rade je to inštrumentálka YYZ s pridaným bubeníckym sólom. Peart ma ako hráč baví a inšpiruje, nuž som za to rád. Obe skladby z prvých albumov sú rovnako skvelé, nemôžem si pomôcť, aj tak mám Rush najradšej v jeho hardrockovej ére. Samozrejme, Closer To The Heart sa nedá pokaziť a aj publikum to vie!
V druhej polovici začnú prevládať dlhé košaté kompozície, počúvajú sa jedna báseň. Jacob’s Ladder, Xanadu a La Villa Strangiato zahrať naživo s toľkou erudíciou, energiou a chuťou, to sa často nepočuje.
Pre mňa je tento album bez poškvrny.
» ostatní recenze alba Rush - Exit... Stage Left
» popis a diskografie skupiny Rush
Humble Pie / Thunderbox
V roku 1974 vyšiel album Thunderbox britskej kapely Humble Pie združenej okolo výnimočného vokalistu Stevea Marriotta, o ktorom si dnes niečo povieme.
Aj keď to hudobníci určite netušili, kapela mala svoje vrcholy za sebou. Síce mala stabilnú zostavu a zvuk si spestrila dychmi Mela Collinsa a triom vokalistiek, hudobne akoby začala stagnovať. Už na Eat It bolo počuť, že sa vracia do rádií, tu tento trend pokračuje. Viac ako polovica skladieb nemá ani tri minúty. Ba čo viac, je to prekvapivo veselá muzika. Už úvodná skladba Thunderbox si fičí na rokenrolovej párty, pričom vokalistky z toho robia hitovku. Dobrá nálada sa síce na mňa prenáša bez akýchkoľvek strát, napriek tomu mi chýba trocha tej melanchólie z prvých albumov a nedbal by som, keby sa občas ozvala aj hardrocková nekompromisnosť z albumov z rokov 1970-1972. Navyše, sedem skladieb predstavujú cover verzie.
A tak len privriem oči a nechám sa unášať odľahčenými vecami ako Groovin' With Jesus, No Way, Every Single Day atď. Niektoré veci sú vyslovene do počtu, kraľuje im tuctová nuda Anna (Go To Him).
Za najlepšie skladby považujem tvrdšiu rozkolísanú rockovicu Rally With Ali a pravdepodobne najostrejšiu skladbu na albume – spevnú Ninety-Nine Pounds. Rovnako recitované chicagské blues No Money Down (mimochodom, ide o skladbu Chucka Berryho) radím k tomu naj, čo sa tu nachádza.
Thunderbox je príjemný, ale ničím sa nevymykajúci album so skvelým „groovom“ a parádnymi vokálmi. To nie je málo, ale mohlo by byť viac. A práve ten tušený potenciál mu uberá na sile. Občas si túto muziku vypočujem a vy?
» ostatní recenze alba Humble Pie - Thunderbox
» popis a diskografie skupiny Humble Pie
Winter, Johnny / Raisin' Cain
| 2025-12-01 | Každý jeden umelec sa skôr alebo neskôr potkne. Vyberie si slabšiu chvíľku. Alebo, čo je najhoršie, chce „ísť s dobou“. Johnny Winter si svoje zakopnutie pomenoval Raisin’ Cain.
Album vyšiel v roku 1980, a teda v čase, keď sa Johnny realizoval ako producent albumov Muddyho Watersa. Ich prvotná spolupráca na Watersovom albume Hard Again (1977) mala priaznivý ohlas, nuž si spolu zahrali aj na Winterovom albume Nothin’ But The Blues (1977). Spolupracovali aj na Muddyho albumoch I’m Ready (1978) a King Bee (1980). Asi sa cítil prebluesovaný, a tak sa na Raisin’ Cain pokúsil ponoriť do rádiovej hudby. Na albume sú samé prevzaté veci, aj to o ničom svedčí.
Johnny Winter patrí do úzkej špičky bielych bluesových gitaristov, navyše bol divoký živel, žiadny claptonovský smoothie vánok. Preto odľahčený rokenrol The Crawl pôsobí na mňa akosi nepatrične. A tento pocit sa ma drží počas celého albumu. Akoby som pozeral na zoznam pozvaných hostí do Moskvy na 9.5.2025. Chce to byť čačané a pre masy, ale je to skôr trápne a v človeku to vyvoláva hanbu, ba až znechutenie. Akoby sa Winterovi ani nechcelo, taká Dylanovka Like A Rolling Stone nemá nič navyše a veci ako New York, New York alebo Walkin’ Slowly vo mne evokujú niekoho, kto sa snaží pôsobiť odľahčene, ale k nohe má pripnuté stokilové závažie. A ešte čosi, Bon Ton Roulet by prospela absencia otravného saxofónu.
Ale nie je všetko až také zlé, ako to maľujem. Akonáhle sa Johnny chopí slajdu, ide mu to ako zamladi. Sitting In The Jaillhouse a Rollin’ And Tumblin’ nesklamú. A keď sa dostaneme k čistokrvnému blues, som v siedmom nebi. Ako svižné kúsky typu Talk Is Cheap alebo Mother-in-Law Blues, tak posadená Wolf In Sheep’s Clothing majú k dobru harmoniku a pre mňa sú to najlepšie skladby na albume. V ich čele však kráča hardrocková bomba Don’t Hide Your Love, takýchto skladieb by som privítal podstatne viac!
Netvrdím, že Raisin’ Cain je nepočúvateľný album, ale Winter nahral oveľa lepšie kúsky. Jeho gitara je stále skvelá, a tak si aj toto dielo občas vypočujem. A vy?
» ostatní recenze alba Winter, Johnny - Raisin' Cain
» popis a diskografie skupiny Winter, Johnny
Black Oak Arkansas / If An Angel Came to See You, Would You Make Her Feel at Home?
If An Angel Came To See You, Would You Make Her Feel At Home? Dlhočizný názov albumu z roka 1972 južanskej kapely Black Oak Arkansas patrí k tým pozabudnutým, nuž si ho dnes pripomenieme.
Musím hneď na úvod povedať, že má bezkonkurenčne najlepší obal z celej ich diskografie. Apokalyptická grafika Lesa Weisbricha má čosi do seba.
Deväť skladieb má v sebe správnu dávku bluesového country hard rocku, pričom im dominuje absolútne jedinečný hlas Jima Dandyho Mangruma. Inak je kapela vo svojej najslávnejšej zostave, okrem gitarovej armády (Reynolds, Jett, Knight) tu máme rytmiku Pat Daugherty (basa) a Tommy Aldridge (bicie).
Ostrá záležitosť Gravel Roads sa z albumu prebojovala na stálicu všetkých výberoviek, nečudujem sa. Najviac ma bavia také tie boogie rozkokošené kúsky ako veselá skladba Spring Vacation, bluesová Our Mid’s Eye, súmračná pecka Full Moon Ride a, samozrejme, hardrockové temnoty typu Our Eyes Eré On You alebo We Help Each Other. To je inak jasne najlepšia skladba na albume, milujem tieto tvrďácke energické kúsky! Vynikajúca je aj baladická hororovka To Make Us What We Are. Akurát tuctová country balada Fertile Woman ma troška vyvádza z pohody. Druhá skladba, ktorá sa objavuje na výberoch (ale v koncertnej verzii) je zvláštna tajomná a temná vec nazvaná Mutants Of The Monster. Vymyká sa všetkému, čo kapela kedy nahrala, čím ma zaujala a stále ma baví.
Tento album je dobrý, nemá možno taký ťah ako Keep The Faith, ale rozhodne má čo ponúknuť niekomu ako ja. Milovníci americkej južariny by sa mu nemali vyhýbať!
» ostatní recenze alba Black Oak Arkansas - If An Angel Came to See You, Would You Make Her Feel at Home?
» popis a diskografie skupiny Black Oak Arkansas
Emergency / Emergency
Emigranti z Československa to možno nemali ľahké, ale zoči-voči komunistickému raju obohnanému ostnatým drôtom a pohraničníkmi strieľajúcimi po vlastných občanoch si rozhodne polepšili. Berka, Bezloja, Kirken a Matoušek sa usadili v Západnom Nemecku a rozbehli kapelu Emergency. V roku 1971 vydali debutový album, a dnes si o ňom čosi povieme.
Začnime od zostavy. Okrem spomínaných emigrantov kapelu doplnil anglický gitarista Barrie Newby a za bicie si sadol legendárny Udo Lindenberg. Šesť skladieb má v sebe čosi z americkej brassrockovej školy, čím sa hudba stáva pomerne poslucháčsky vďačnou. Spevák Miloš Reddy Kirken dodáva muzike na šťavnatosti. S trúbkou vypomohol i hosť Dusko Goykovic.
Hudba je to vynikajúca. Má v sebe nadostač rockového pnutia (Springtime, Jump Into Your Grave), takže sa cítim lepšie ako pavúk v neobývanom byte. Zároveň jej nechýba kúštik estrádnej nálady (Times Passed By), to aby sa dychoví nadšenci cítili ako doma. Po rozkývanej Love Is Here To Stay si kapela strihla dve prevzaté skladby. Ako náladová dumka od Gerschwina My Woman’s Gone Now, tak Gimme Some Lovin’ od Spencer Davis Group priroddzene zapadajú do celkového soundu na albume. Toto sa nie vždy podarí, akokoľvek sa kapely snažia nalákať publikum na niečo známe, nikde nie je napísané, že to zaberie. V prípade Emergency možno nezvýšili predaje, ale rozhodne nerušia, čo je tiež problém mnohých takýchto rozhodnutí.
Spievaný jazz rock s dominantným saxofónom, to je v skratke debutový album Emergency od rovnomennej skupiny. Výborný, keď mám na podobnú muziku náladu, skvelý, keď naň náladu nemám. Ešte sa mi nestalo, že by som sa pri počúvaní albumu nenadchol. A vy?
» ostatní recenze alba Emergency - Emergency
» popis a diskografie skupiny Emergency
Trower, Robin / Come And Find Me
Ako nám postupne odchádza zlatá rocková generácia, človek si čoraz viac uvedomuje, že prichádza o čosi osobné, neopakovateľné. Preto ma teší, že sa ešte stále nájde pár starcov, ktorí sa tvrdošijne držia svojho nástroja a hrajú muziku, z ktorej prúdi čosi hrejivé. Robin Trower sa aj v roku 2025 prihlásil s novým albumom nazvaným Come And Find Me.
Nikomu už nič nemusí dokazovať, nikoho nemusí presviedčať, že je borec. Iste, má osemdesiat rokov, a tak už jeho prejav znie inak ako zamladi. Napriek tomu si jeho hra uchovala neroztrasený rukopis, na kvákadlo nesadá prach a hoci nahral väčšinu basových partov (iba v I Fly Straight To You zaskočil na basu Glenn Letsch), má pri sebe spoľahlivého bubeníka Christa Taggarta, a tak znie rytmika solídne. Ba čo viac, Richard Watts spieva zachrípnuto, dáva spomenúť na časy s Dewarom za mikrofónom, čo je super. Aj preto je jedenásť skladieb akoby organicky včlenených k tomu naj, čo Trower nahral v 70. rokoch. Pritom sa v nich síce nestriedmo sóluje, ale Trower nikdy neskĺzne do samoúčelných polôh. Aj preto má album „iba“ čosi cez štyridsať minút. Trvá jedným slovom – akurát.
Ako celok ma toto dielo baví viac ako jeho predchádzajúce albumy, je to vynikajúca muzika, má v sebe „to“, čo ma baví. Mohol by som vypichnúť skladby ako A Little Bit Of Freedom, One Go Round, I Would Lose My Mind, Without The Trace, Time Stood Still, ale načo. Titulná skladba má baladický úvod, ale jej gro tvorí vcelku rozkokošený víchor, podobný pred vyše dvadsiatimi rokmi odlesnil Tatry. Tangled Love odspievala bluesová speváčka Jess Hayes, nálade dodala povestnú čerešničku na torte.
Come And Find Me je vynikajúci album, najlepší, aký Trower vyprodukoval za posledné štyri dekády. Pokiaľ máte radi blues-hard rock, nemali by ste sa mu vyhýbať.
» ostatní recenze alba Trower, Robin - Come And Find Me
» popis a diskografie skupiny Trower, Robin
Humble Pie / Smokin’
Blues-hard rock mal vo Veľkej Británii v 70. rokoch zelenú. Okrem notoricky známych veličín stáli v popredí aj ďalšie vynikajúce formácie (a teraz sa nebavím o zabudnutých perlách, mám na mysli mainstream), z ktorých nepochybne vyčnieva kapela Humble Pie. S gitaristom Petrom Framptonom vydala päť albumov, ktoré ju vyniesli na výslnie, nuž, keď tento talentovaný gitarista s imidžom najkrajšieho chalana v šoubiznise kapelu opustil, nahradiť ho určite nebolo ľahké. Clem Clempson z Colossea mohol vyvolávať otázniky. Ako zmení doterajší zemitý sound kapely? Odpoveďou bol album Smokin’.
Rovno si povedzme, že na jazzové prvky zabudnite. Clempson nadviazal na hutnú rockovú zemitosť badateľnú na albumoch Rock On a Performance Rockin’ The Fillmore, akoby bol členom formácie odnepamäti.
Rázna vypaľovačka Hot ’n’ Nasty sa právom dostala i na singel, obsahuje všetko, čo od podobnej muziky človek vyžaduje. Je svieža, spevná, pritom burácajúca. A pomalšia posadená záležitosť The Fixer by mohla vyučovať, ako sa robí hardrockový sound. Akustická balada You’re So Good For Me príjemne ozvláštni plynutie albumu, obzvlášť, keď je vyčačkaná aj ženskými vokálmi. Spieva a mandolínuje na nej sám Alexis Korner. Nasrdené rockabilly C’mon Everybody sa s tým nemaže, hardrockový šat tejto „cochranovke“ pristane. Old Time Feelin’ si pohodovo prefrčí po bluesovej akustickej ceste, ktorá je černejšia než smola.
Album sa láme s neskutočnou hardrockovou nádielkou 30 Days In The Hole. Nie, že by mal doteraz slabé miesto, ale nastupujú vrcholy. Zmienená pecka je ťažšia ako zájazdový autobus plný amerických burgerových turistov. Pritom začína nevinne, zborom. „Džemová“ bluesová variácia na skladbu Road Runner sa počúva sama, za organ zaskočil Stephen Stills. Zimomriavky mi však naskakujú z dlhočizného blues I Wonder. Tempo ochrnutého leňochoda sa na nekončené gitarové sólové orgie skvelo hodí a ani harmonika sa v tomto formáte nestratí. A máme tu záver. Hardrocková paráda Sweet Peace And Time je pravdepodobne najostrejšia skladba z repertoáru kapely. Zdvojené vyšívajúce gitary maškrtne dopĺňajú hustú atmosféru a ja môžem povedať len jediné – škoda, že cédečko dohralo.
Kapela vyprodukovala nepochybne svoju najhardrockovejšiu nahrávku vôbec. Bez snahy o znižovanie dôležitosti ostatných členov bol jej najväčšou devízou neskutočný spevák Steve Marriott. Takto má znieť chripľavý spev na doraz! Smokin’ je album, ktorý by som odporučil hardrockovým nadšencom, spolu s albumom Humble Pie (1970) patrí k mojim najobľúbenejším štúdiovým dielam kapely. Ak ste sa s ním náhodou ešte nestretli, neváhajte!
P.S. Jediný mínus albumu prestavuje odpudivý obal.
» ostatní recenze alba Humble Pie - Smokin’
» popis a diskografie skupiny Humble Pie