Profil uživatele hejkal
Recenze:
Nugent, Ted / Double Live Gonzo! (Live)
| 2025-06-18 | Búrlivák Ted Nugent sa koncom 70. rokov dostal na vrchol svojej hudobnej kariéry, aj ako muzikant a skladateľ dosiahol svoje maximum, nuž ma neprekvapuje, že kým sa vydal z kopca, vydal koncertný dvojalbum.
Double Live Gonzo! (1978) je kompilátom vystúpení z rokov 1976 a 1977. V playliste sa nachádzali skladby z éry The Amboy Dukes (Baby, Please Don’t Go), z obdobia Ted Nugent & Amboy Dukes (Great White Buffalo, Hibernation), skladby Gonzo a Yank Me Crank Me dovtedy na albumoch nezazneli, no a inak hral predovšetkým skladby z debutovej sólovky (Just What The Doctor Ordered, Stormtroopin’, Stranglehold, Motor City Madhouse) a z albumu Cat Scratch Fever (Wang Dang Sweet Poontang, Cat Scratch Fever). Zostavu tvorili osvedčení hráči ako Rob Grange (basa), Cliff Davies (bicie) a skvelý spevák Derek St. Holmes (gitara, spev), bola to ich rozlúčka, keďže až na Daviesa už na ďalšom albume nehrali.
Hudba je to skvelá. Ostrý gitarový hard rock s rozpoznateľným Nugentovým rukopisom, nikto nikdy nehral ako on a asi už ani nebude. Osobne ma napĺňa, hoci s Tedom sa ľudsky rozchádzame viac ako ruský mier s realitou. Osobne ma teší, že sa Ted neštítil ani sedemnásťminútovej predvádzačky Hibernation, Kedysi mu to na koncertoch zastúpila skldba Prodigal Song, neskôr už takýto typ „džemovania“ zo svojich šou vypustil úplne. Na druhom disku sa počet nekonečných gitarových sól stupňuje s vervou nadržaného králika, slabšie povahy by to mohlo aj odradiť, ja som však na nejaké to gitarové preludovanie zvyknutý, ba ho od rockovej muziky priam vyžadujem, a tak som spokojný.
Čo dodať? Koncertná atmosféra tohto albumu mi vyhovuje, Nugent sa síce nekrotil ani v štúdiu, ale na pódiu bol živel, ktorého podstatu najlepšie vystihuje prídavné meno „nekompromisný“. A to je v rockovej hudbe pre mňa najvyššia méta.
» ostatní recenze alba Nugent, Ted - Double Live Gonzo! (Live)
» popis a diskografie skupiny Nugent, Ted
Gallagher, Rory / Blues
Na tomto svete v tejto realite nežil lepší bluesový gitarista ako Rory Gallagher. Srdcom bluesman, dušou rocker, nekompromisný hudobník, ktorý bol doma na pódiu obkolesený šťastnými poslucháčmi. Sú horšie spôsoby, ako stráviť život. V roku 2019 vyšla úžasná kolekcia troch diskov venovaných Roryho zápalu pre bluesovú muziku s priliehavým názvom Blues.
Na prvý pohľad sa tvárila ako kompilácia, ale fanúšik Roryho tvorby okamžite spozornel. Drvivá väčšina skladieb predtým nikdy nikde nevyšla, sú tu rôzne nepoužité štúdiové verzie z nahrávaní albumov, množstvo koncertných kúskov, viaceré covery bluesových štandardov, ktoré Rory na albumy nedával, spolupráce s legendami ako Muddy Waters, Albert King, Jack Bruce a inými... Skrátka, ide o plnohodnotný „nový“ materiál, relevantný trojalbum.
Nahrávky mapujú prakticky celú jeho kariéru od začiatku 70. rokov po rané 90. roky. Gallagher zomrel 14. júna 1995, uplynulo teda tridsať rokov, odkedy sme odkázaní iba na archív spravovaný jeho bratom. Odvádza úžasnú robotu.
Skladby nie sú zoradené chronologicky, ale vôbec to neprekáža. Rory si ako jeden z mála hudobníkov udržal tvar, zachoval tvár a neuhol zo svojho hudobného cítenia ani o milimeter. Kvalita prebíja kvantitu, prvý disk má cca 65, druhý 47 a tretí 75 minút.
Každý z nich sa orientuje na inú podobu blues, prvý je elektrický, druhý akustický a tretí koncertný. Všetky majú atmosféru, ktorá je neopakovateľná, a preto si ju vždy rád zopakujem. V booklete citujú Roryho vyjadrenie, že nechcel len kopírovať černochov, ale chcel tvoriť vlastné skladby a ostať svoj. Myslím si, že sa mu to podarilo tak ako málokomu. Jeho ostrý hlas skvelo dopĺňa brilantnú bluesovú gitarovú techniku, myslím si, že neexistoval všestrannejší bluesový gitarista, ktorý by dokázal presvedčivo a od srdca zahrať na akustike, elektrike (saxofón ani nepočítam), s slideom, prstami atď. tak ako Rory. Vždy ho rozoznám od prvého tónu, v tom istom momente sa usmievam a vychutnávam si muziku, ktorá by bez neho znela inak.
Za absolútne vrcholy považujem parádnu verziu pomalého blues I Could’ve Had Religion z roka 1972 (nepoužitá nahrávka z rádia WNCR Cleveland), neskutočnú, rozšírenú verziu A Million Miles Away z BBC Radio 1 Session z roka 1973. Zaujímavé sú aj tradičnejšie podoby blues z hosťovaní na albumoch bluesmanov (Drop Down Baby /Lonnie Donegan/, I’m Ready /Muddy Waters/). Samozrejme, celý tretí koncertný disk je super. Tam som v siedmom nebi, cítim sa ako potrafený politik v zlatej vani predtým, než to medializovali. Keby som mohol aspoň raz vidieť Roryho naživo...
Toto je absolútna perla bluesovej muziky, odporúčam ju úplne každému priaznivcovi pentatoniky a pridružených tónov.
» ostatní recenze alba Gallagher, Rory - Blues
» popis a diskografie skupiny Gallagher, Rory
Gong / Flying Teapot (Radio Gnome Invisible, Pt. 1)
| 2025-04-04 | V roku 1973 sa Gong rozhodli, že do toho šliapnu naplno a nahrali prvý diel svojej trilógie Radio Gnome Invisible pod názvom Flying Teapot.
Príbeh tu kedysi vyčerpávajúco podal Voytus, a tak si stručne povedzme čosi o samotnej muzike a jej pôsobení na moju maličkosť.
Celé dielo má v sebe čosi rozprávkové, aj v tých najtemnejších pasážach je cítiť hravosť, akoby tvorili soundrack ku giliamovskej fantasy typu Zlodeji času. Kedysi mi prekážala istá roztrieštenosť psychedelických nálad, dnes si ju užívam. Napokon, prvýkrát mám pocit, že kapela začína koketovať s jazzom (napr. saxofónové etúdy vo Flying Teapot).
Na margo účasti Stevea Hillagea je v booklete citovaný jeho výrok, že sa ku skupine pridal, keď už bola väčšina materiálu nahraná, nuž síce na albume hrá všade, ale dohral len nejaké sprievodné rytmické gitarové party. Plus dodal „space“ sound titulnej skladbe a Zero The Hero...
Album mám v dvojdiskovej verzii z roka 2019, okrem nejakých bonusov je tu druhý disk s koncertným záznamom z 20. mája 1973 z Le Bataclan v Paríži. Časťz neho sa už zjavila na koncertných albumoch kapely, ale šesť skladieb je tu odpremiérovaných. Je to príjemná záležitosť, dokument o životaschopnosti muziky na pódiu. Za mňa rozhodne plus.
Radio Gnome Invisible Part 1 - Flying Teapot je zaujímavá psychedelická záležitosť, občas mi vyhovuje.
» ostatní recenze alba Gong - Flying Teapot (Radio Gnome Invisible, Pt. 1)
» popis a diskografie skupiny Gong
Gong / Camembert Electrique
Z nástenného kalendára vykúkal október 1971, keď Daevid Allen so svojou kapelou Gong vypustil do sveta album Camembert Electrique.
Moja cesta ku Gongu trvala dekády. V 90. rokoch som po prvom kontakte najprv odbočil, potom som dlho pokukoval jeho smerom, zvažoval kúpu výberovky (ale vždy sa mi tam páčila tak polovica vecí, nuž som to nikdy nezrealizoval), bavilo ma DVD s nejakým novým koncertom, na ktorom som mal pocit, že počúvam ironickú muziku á la Zappa, napokon ma zlákali jazzrockové tranzitné albumy You a Shamal. Odtiaľ už bola naša púť pomerne jasná, postupne som si do zbierky zaradil niektoré z prvých albumov a aj Moerlenovu inkarnáciu na Gazeuse. A ešte som s touto zaujímavou, i keď nie úplne súzniacou, kapelou neskončil!
Keď vydavateľstvo Charly Acquisitions v roku 2023 vydalo reedíciu albumu Camembert Electrique, neváhal som a album si kúpil.
Na ranom Gongu ma baví, ako sa kapela nezdráhala to až hardrockovo rozbaliť. Práve ostrá rocková nádielka You Can't Kill Me mi kdesi na internete pred časom udrela do uší a nakázala mi si tento album zadovážiť. Iste, je to zároveň psychedelický mišmaš, nálady kolíšu od neurotických po cynické, „zappovsky“ absurdný humor počuť aj v miestach, kde sa nespieva, ale to je takpovediac rutina. Očakávať od avantgardnej hudby čosi iné by bolo... neprezieravé. A preto si nevzrušene žívam chrámovú trojskladbu I've Bin Stone Before : Mister Long Shanks : O Mother, s pokojným výrazom vstrebávam snivú I Am Your Fantasy, stoicky znášam psychedelickú etúdu hladného batoľaťa Dynamite : I Am Your Animal... Z vokálneho prejavu človek cíti, že sa skupina dobre baví. Celkovo mám pocit, že som sa ocitol na hostine škriatkov v dajakej rozprávkovej krajine. A rozhodne to nie sú skromné vegánske náhrady chutí. Obžerstvo sa vyzulo zo skupiny smrteľných hriechov a stalo sa fundamentálnym predpokladom pre hedonistické chúťky.
Napriek tomu nechýba ani temnota, Fohat Digs Holes In Space evokuje vesmírny horor, Tried So Hard zasa uspávanku pri eutanázii. No a záverečný záznam zo zemetrasenia s devastačnými účinkami Tropical Fish : Selene mi pripomína ten moment, keď sa človek triumfálne naučí počítať do tisíc a potom na neho vyrukujú so zlomkami, sínusmi, integrálmi...
Ozaj, pôvodne sa každá strana platne začínala a končila krátkym zvukovým chaosom. Na CD sa preto v strede stretnú dve takéto koláže (Wet Cheese Delirium a Squeezing Sponges Over Policemen’s Heads). Niekedy rozmýšľam, či by im pauza venovaná otočeniu platne nepomohla.
Rocková avantgarda to u mňa nemá ľahké, kakofonická póza pre snobov vo mne nevyvoláva pocit, že som horibilný menšinový poslucháč „lepšej“ muziky. Ale Allenovi, respektíve Gongu, to verím. Ba čo viac, aj sa mi táto hra s rozprávkovým nonsensom v psychedelickom labyrinte páči!
» ostatní recenze alba Gong - Camembert Electrique
» popis a diskografie skupiny Gong
Davis, Miles / In a Silent Way
Z nemnohých albumov workohika Milesa Davisa v mojej zbierke som dnes vytiahol In A Silent Way z roka 1969.
V odborných neinternetových i neodborných internetových dišputách sa dodnes vedie „spor“ o tom, ktorý bol prvý „naozajstný“ album žánru fusion. Časť verejnej mienky sa prikláňa k albumu Emergency od Tony Williams Lifetime, ktorý bol nahraný koncom mája 1969 a vyšiel v septembri. Pravdou však bude, že to bol album In A Silent Way, ktorý Miles nahral na jeden záťah 18. februára 1969 a na pulty prišiel na prelome júla a augusta. Išlo o jeho prvý „elektrický“ album. Zaujímavé je, že na obidvoch albumoch bubnoval Tony Williams a na gitare hral John McLaughlin. Títo dvaja tak stáli pri zrode odnože jazzrockovej fúzie, nech už sa prikloníte k jednej alebo druhej nahrávke. Mimochodom, dobová kritika bola k Milesovi pomerne vyhranená, elektrifikovaná heréza nešla ochrancom tradičného jazzu dolu krkom.
Ale poďme k samotnej muzike. Miles Davis mal po ruke košatejšiu zostavu. Okrem už spomenutých muzikantov sa tu nachádzajú esá ako Wayne Shorter (saxofón), Chick Corea (el. piano), Herbie Hancock (el. piano), Joe Zawinul (klávesy) a Dave Holland (basa).
Dve celostranové kompozície (podelené na časti) sú podľa mňa vcelku krotké. Shhh/Peaceful má v sebe troška free nálady, ale pôsobí na mňa tak trocha „smooth“, ako keď si človek dá zmrzlinový pohár so šľahačkou. Nálada sa buduje tempom ochrnutého slimáka, nikam sa neponáhľa a občas akoby sa vrátila pár krokov naspäť. Reku, naozaj ideme správne?
In A Silent Way About That Time je priam melodicky podmanivá téma, pokojnejšia ako cintorín počas zimnej noci a vľúdnejšia ako matka láskajúca vlastné dieťa. Gro kompozície je štipku divokejšie, ale stále je to skôr pohľad do prázdneho baru pred záverečnou než na parket rave párty pred polnocou.
In A Silent Way je príjemná muzička, dobrá kulisovka, ešte lepšia náladovka. K fusion strihu Mahavishnu Orchestra sa ani nepribližuje, ale beriem, že tu sa to rodilo. Prihodím jednu hviezdu za pohodu pri počúvaní.
» ostatní recenze alba Davis, Miles - In a Silent Way
» popis a diskografie skupiny Davis, Miles
Spooky Tooth / Ceremony
| 2025-02-19 | Ako sa dá zlikvidovať vynikajúco rozbehnutá hudobná kariéra, dokazuje album Ceremony (1969) od Spooky Tooth.
S experimentami je to ošemetné. Na jednej strane ide o bádanie v neprebádaných vodách, na strane druhej to namiesto Ameriky môže priniesť iba skorbut, hlad, utrpenie a zmiznutie v neznámych hlbinách. Nebudem vás napínať, tento album patrí k druhej menovanej skupine.
Myšlienka skrsla v hlave zakladateľa a producenta značky Island Chrisa Blackwella, ktorého kontaktovala francúzska pobočka Phillips Records, keďže distribuovala aj katalóg firmy Island vo Francúzsku. Vraj má skvelého avantgardného muzikanta zameraného na elektronickú hudbu Pierre Henryho, ktorý by mohol so Spooky Tooth nahrať akýsi priebeh katolíckej omše. Keď to Chris vytiahol pred Spooky Tooth, súhlasili s tým, že to nebude ich album, ale Henryho. A tak šli do štúdia, nahrali nejaké podklady a tie boli poslané do Francúzska. Namiesto funkčného mixu po stopách však Henry vzal svoje zmixované stereo nahrávky a vlepil ich do stereo mixu kapelových skladieb. Bez akýchkoľvek úprav hlasitosti, pomerov a pod. Miestami dokonca Henry ulietava z rytmu a nemyslím si, že to bol vždy zámer, skôr to tak zlepil. Výsledok si kapela vypočula až na albume Ceremony uvedenom ako Spooky Tooth/Pierre Henry. Gary Wright bol zhrozený, ale Chris mu odsekol, že ľudia to budú milovať. Mike Harrison sa posťažoval, že ľudia tento počin brali ako tretí album skupiny, čo nebola pravda a práve pre toto sa rozpadli. To potvrdil aj Wright. Mike Kellie sa jednému novinárovi zveril, že album je hrozný, za čo ho Chris spucoval, že aj keď si to myslí, nikdy nesmie nič také komentovať pred novinármi.
Odhliadnuc od toho, že toto vlastne ani nie je experiment, nikto to tak naskladal, Henry a kapela sa nestretli a nerozvíjali spoločne svoje predstavy, podstatná je muzika. Nie, že by takto nemohla vzniknúť zaujímavá hudba. Mohla. Ale tu veru nevznikla!
Pritom na začiatku sa vyslovene radujem, tvrdá Have Mercy by bola super skladba, keby tam po chvíľke nehučal Henry. A v druhej polovici sa utrhne z reťaze, čo je vyslovene nechutné. Baladická Jubilation má v sebe čosi (Henryho), čo pôsobí ako pokazený magnetofón. A v strede sa zrazu začne posmievať koktavým ľuďom (p..p..p..). Podľa mňa je výsmech zdravotne postihnutých osôb opovrhnutia hodný.
V istom zmysle sa dá obdivovať Henryho schopnosť prísť so zlými a ešte horšími nápadmi. V Confession napríklad imituje kováča. Potom nastane katarzia, pretože sa Henry individuálne vlepil na úvod a na záver slaďáku Prayer a počas skladby azda jediný raz dokresľuje náladu. Nebojte sa, to najlepšie na koniec nehrozí. Offering zaznamenáva znásilnenie. Nielen muziky, však sa započúvajte do toho bolestivého vzdychania! Náš trestný zákon vymedzuje za tento čin základnú sadzbu päť až desať rokov, spoločným konaním aspoň dvoch osôb je tu sadzba sedem až pätnásť rokov, v prípade ťažkej ujmy na zdraví je to pätnásť až dvadsať rokov, no a v prípade usmrtenia obete dokonca dvadsať až dvadsaťpäť rokov väzenia. Ktovie, prečo je Ceremony dodnes obeťou nepotrestaného Henryho... Záverečná Hosanna by mohla byť pecka z kategórie najväčších. A väčšinu času aj je, čo ma teší.
Keby bol ten podmaz od Spooky Tooth aspoň nafigu! Ale on je dobrý, by výborný. Dva bonusy zo štúdiových sessions očistené od Henryho paškvilu sa nadýchli a znejú super. Ale album to nezachráni. Pre mňa je toto učebnicový príklad zmaru, kedy vydavateľ zneuctil výbornú muziku. Hanba! Dal by som jednu hviezdu za tých pár momentov, ale myslím si, že ako celok je to hnus, a tak ostanem pri zemi a ku hviezdam ani len nevzhliadnem. A vy?
» ostatní recenze alba Spooky Tooth - Ceremony
» popis a diskografie skupiny Spooky Tooth
Blind Golem / A Dream Of Fantasy
| 2025-02-14 | V roku 2020 sa objavil taliansky štúdiový projekt Blind Golem, ktorý nahral a vydal album A Dream Of Fantasy, aby naplnil túžby fanúšikov Kena Hensleyho po riadnej rockovej muzike.
Hensleyho som nespomenul náhodou, hudobníci z tohto projektu ho sprevádzali na talianskom turné. A potom si povedali, že by bolo dobré stvoriť aj niečo vlastné. Pravda, v duchu starých dobrých Uriah Heep. A tak aj učinili. Dokonca im Hensley stihol pred smrťou nahrať do skladby The Day Is Gone slide gitaru a organ. A aby toho nebolo málo, ešte aj obal evokuje Rogera Deana. Ani nie heepovského, skôr toho z Greenslade. Ale to je detail. Poďme sa započúvať do muziky.
Štrnásť skladieb si berie to najlepšie z hard rocku prvej polovice 70. rokov. Zdanlivo nič nechýba a ani po vypočutí sa na tom nič nezmení. Kávesovo-gitarová viachlasá bravúra neopustí repráky ani na sekundu a človek by si pomyslel, že má čo dočinenia so skrytým drahokamom. ALE!
Je tu jedno veľké ale. Po polhodine moja pozornosť opadáva a to aj pri opakovanom počúvaní. Chápem, že šlo pôvodne o jednorazový projekt (o druhom albume si povieme nabudúce), a tak neodolali zaplniť cédečko na doraz (cca 70 minút, aby som im nekrivdil), za mňa je to skôr mínus. Neviem, ktoré skladby by som vypustil, ale keby vybrali ľubovoľnú, čo ja viem, štvoricu, mohli by sme sa tu rozprávať o vynikajúcom zabudnutom počine pre archeologických zberateľov. Iste, predajom by to nepomohlo, ale pre mňa ako nadšenca do hard rocku, by to znamenalo veľa.
Nuž, nestalo sa. Preto u máme vynikajúce jednotlivé skladby, ktoré však netvoria synergický efekt, skrátka plynú, až kým neudolajú poslucháča alebo, naopak, on nedorazí ony. Nechápte ma zle, tá muzika je skvelá a baví ma. Ale ako celok je to len dobrý album.
Pritom rozbehnutá úvodná pecka Devil In A Dream ma takmer vystrelila zo stoličky, tak je chytľavá! Posadená Screaming To The Stars je rovnako úžasná. Paradoxne, sladší kúsok The Day Is Gone s Hensleym patrí k málu menej výrazných skladieb. Tuctový slaďák, ktorý rozcupuje hneď nasledujúca hymnická pecka The Ghost Of Eveline. A ide to rad radom, jedna bomba strieda druhú, miestami je to uriahheepovejšie ako originál. Ale nájdu sa aj iné inšpirácie, moog v The Gathering je prakticky ukradnutý z Lucky Mana od Emerson, Lake & Palmer. Záverečná akustická gitara v A Spell And A Charm je vydarenou katarziou.
Taliansky hard rock je vzácny, Blind Golem na albume A Dream Of Fantasy ponúkajú to najlepšie, čo doma majú, akurát toho navarili viac, ako sa dá zdravo skonzumovať. Pre nenásytných poslucháčov však ponúka prvotriedne rockové hody.
» ostatní recenze alba Blind Golem - A Dream Of Fantasy
» popis a diskografie skupiny Blind Golem
Nucleus / Alleycat
V polovici 70. rokov sa fusion dostalo do slepej uličky, koketovanie s funky, ba až discom, bolo nevyhnutnou podmienkou pre akceptáciu tohto druhu muziky. Kto prečnieval, o tom dnes vie málokto. Ani Nucleus sa nedokázali tomuto trendu vyhnúť. Ôsmy štúdiový album s názvom kapely na prebale – Alleycat (1975) – zachytáva túto skutočnosť viac ako dostatočne.
Z pohľadu stabilných zostáv ide o tretiu inkarnáciu kapely, ktorá sa postupne vyprofilova od roka 1974. Vedľa kapelníka Iana Carra (trubka) stáli Ken Bartles (saxofóny, flauta), Ken Shaw (gitara), Geoff Castle (klávesy), Roger Sutton (basa) a Roger Sellers (bicie). Kým sa dostanem k muzike, nedá mi spomenúť čudný obal s disproporčnou mačkovitou šelmou v popredí, tento typ obalov bol asi populárnejší, než by sa zdalo, aj Al Di Meola mal čosi také, ba aj Blackfoot.
Pätica skladieb silno akcentuje „chill“ funky nálady, už úvodná Phaideaux Corner by sa nestratila v žiadnom „discopríbehu“. Pravda, občas túto lavínu tanečných vibrácií naruší temnejšia atmosféra, posadená titulná skladba patrí k tomu najlepšiemu, čo sa tu nachádza. Zvyšok neprekvapí, Splat sa desať minút točí v kruhu, ktorý sa postupne zmení na špirálu smerujúcu k úzkemu hrdlu pobluesneného uspávadla You Can’t be Sure, aby sa poslucháč znenazdajky ocitol v divokom maelströme Noseguy. Záver albumu stojí rozhodne za to!
Celkovo ma však Alleycat až tak nebaví. Z výnimočnej kapely sa stala rutinérska veličina. Kompetentní muzikanti funkujú a... To je všetko. Za mňa slabé tri hviezdy, nie som stopercentná cieľovka.
» ostatní recenze alba Nucleus - Alleycat
» popis a diskografie skupiny Nucleus
Jethro Tull / Rock Island
Koncom 80. rokov sa z Jethro Tull stala obyčajná rocková skupina. V tomto duchu vnímam aj jej album Rock Island z roka 1989.
Zostava sa na chvíľku ustálila na štvoricu hráčov, teší ma, že umelé bicie z minulých albumov vystriedal Doane Perry. Dave Pegg, Martin Barre a Ian Anderson zavrhli otrasné 80’s experimentovanie a vrátili sa k rockovému prejavu. Pravda, bez akýchkoľvek progresívnych výletov do oblastí, kde ešte nikto nebol, ktoré zdobili ich púť 70. rokmi. A to je zároveň najväčšia slabina prezentovanej muziky. Aspoň pre poslucháčov zvyknutých na jedinečnú muziku. Druhým mínusom je spev, keďže Ian mal vážne problémy s hlasivkami, tu však ešte aspoň znie ako on, v súčasnosti je na tom ďaleko horšie.
Ja kvitujem, že je album priamočiaro hardrockový, skladby príjemne odsýpajú, ale nie je v nich nič, z čoho by som nadšením vyskakoval tri metre od zeme. Túto podobu hudobného prejavu kapely, ktorá trvá prakticky dodnes, mám v zbierke preto, lebo jednoducho Jethro Tull chcem mať komplet. Sú tam lepšie, horšie i úplne zúfalé momenty, ale to je život. Nemusím ich počúvať často, ale raz za čas mi neprekážajú.
Vedľajším efektom prezentovanej muziky je to, že mi troška splýva. Nemám tu žiadnu favorizovanú skladbu. Zo záplavy tvrdších kúskov pozitívne vyčnievajú dumky á la príjemne melancholická Another Christmas Song a asi jediné dve skladby v duchu „starých“ Jethro Tull – The Whaler’s Dues a Big Riff And Mando.
Rock Island je priemerný album v dobrom slova zmysle. Pustil som si ho po dlhej dobe a bavil ma. Kiežby takto hrali dnešné skupiny, ktoré si hovoria rockové.
» ostatní recenze alba Jethro Tull - Rock Island
» popis a diskografie skupiny Jethro Tull
Nucleus / Solar plexus
Solar Plexus, tretí album britskej jazzrockovej skupiny Nucleus, vznikol ako produkt za peniaze. Ian Carr získal grant z Arts Council a zložil šesťdielnu suitu. Trvalo mu to od konca roka 1969 až do konca nasledujúceho roka. Výsledok nahral za dva dni tesne pred Vianocami (15.-16. decembra) a v roku 1971 sa album dostal aj na pulty.
Carr sa na celom albume drží v pozadí a prenecháva priestor pre široké spektrum muzikantov. Sú tu dychári Kenny Wheeler, Harry Beckett, Brian Smith, Tony Roberts a Karl Jenkins (ten hrá aj na elektrický klavír), basáci Jeff Clyne a Ron Matthewson, na gitaru hrá Chris Spedding, bicie obsluhuje fenomenálny John Marshall a zostavu dopĺňajú aj perkusionista Chris Karan a hráč na synťáky Keith Winter. To by boli fakty, hor’ sa na pocity z muziky.
Úvodné pazvuky Elements I & II sa psychedelicky búria, mám pocit, akoby som sa ocitol v nočnej more sci-fi filmu zo 60. rokov. Pri Changing Times si pripadám ako na koncerte vážnej hudby, akurát ide o jazz. Tento pocit silnie pri Bedrock Deadlock, kde sa nachádza aj sólo na hoboj. Opäť je v tom istá dávka psychedélie, veru mám pocit, že tak ako Nucleus v tom čase nehral nik! Aj keď je prezentovaná muzika predkladaná ako celok, práve túto skladbu s čistým svedomím vypichnem ako absolútne naj, čo sa tu nachádza. A ono to tú náladu á la klasická vážna hudba nestráca ani v ďalšej skladbe Spirit Level. Tú si viem predstaviť aj v nejakej rozprávke, pravda, keby tam v čarovnom lese ktosi konzumoval halucinogénne huby. Najkonzervatívnejšia skladba na albume je nepochybne Torso, pohodová jazzrocková náladovka. Už dávno ma inštrumentálna hudba tak nebavila, ako dnes pri počúvaní tohto etalónu sofistikovanej ekvilibristiky. A to úžasné bubenícke sólo v závere, to je chuťovka! Záverečný štvrťhodinový výdych Snakehips’ Dream je pomenovaný po slávnom tanečníkovi „Snakehips“ Johnsonovi. Ťažko povedať, prečo, tancovať na túto zadumanú sekanú je isto výzva. Každopádne sa tu prvýkrát ozve aj sólo od kapelníka.
Musím Ianovi Carrovi zložiť poklonu. Stvoril dielo, ktoré je v mojich ušiach svetové. Pokiaľ vás album Solar Plexus doteraz obchádzal, neváhajte! Ak ste jazzovo pozitívni a neohŕdate klasikou, toto je úžasná hudba presne pre vás. Škoda, že zapadla. U mňa je ako to slnko, ktoré vychádza každé ráno. Životodarná istota.
» ostatní recenze alba Nucleus - Solar plexus
» popis a diskografie skupiny Nucleus
Fermata / Ad libitum
| 2025-02-03 | Keď sa povie dobová hudba, má to v sebe obvykle skryté čosi, čo pamätníci spoznajú na prvú dobrú. V prípade (česko)slovenského rocku je to zvyčajne čosi odpudivé. V roku 1984 tento pocit zvečnila aj legendárna Fermáta na albume Ad libitum.
Rock to na Slovensku nikdy nemal ľahké. Jeho zlatá éra sa skryla s normalizáciou, nuž nahrávať mohli len prominentní muzikanti a aj to len občas a v silnej cenzúre komunistického pohľadu na budovateľské umenie. A tak sa dnes tešíme z fragmentov, náznakov, úplne výnimočne aj zo svetových albumov a kapiel. K tomuto promile vyvolených patrila aj prevažne jazzrocková Fermáta. Žiaľ, v 80. rokoch svoje chúťky uprela k spievanému československému „syntetickému“ bigbítu, čo je žáner, ktorý sa mi bridí.
Desať skladieb kastrovaného popíku s priškripnutým spevom s občasným pokusom o tvrdšie rockové vyznenie vo mne vyvolávajú pocit pirátskeho zajatca, ktorého jednookí a jednonohí zlosynovia nútia skočiť z dosky do vody plnej žralokov. Pravda je, že keď mi do toho zanôtia ploské klávesy (Posledné tango na Vajnorskej ulici), tak by som aj pobehol. Vôľa prežiť a vzdorovať sa mi zjavuje len počas gitarových sól, to je aspoň nafukovacie koleso, čo na tom, že proti žralokom je dobré asi ako mŕtvemu zimník.
Pokusy o zložitejšie motívy sú bezradne rozsypané z reproduktorov do okolia, kebyže ich chcel niekto pozbierať, môže rovno signalizovať S.O.S. Unavenej skupine pocestných určite dobre padnú Stoličky, akurát je kruté, že sú to v skutočnosti fakírske nástroje na mučenie. Elektrické kreslo má v sebe väčšiu mieru empatie ako táto skladba.
Moment! Ešte stále sa na tento text pozeráte s nádejou, že dôjde aj na dobré stránky? Ó nie, album si poistil absenciu akýchkoľvek kladov s funky náladou. Z takej Ešte vládzem doteraz nevládzem. Keby sa album volal Porucha vkusu, vystihol by môj dohad, prečo by sa mi toto dielo malo páčiť. Vyzdvihnúť čosi je pre mňa nemožná úloha, náznak erekcie v úvode skladby Päť minút po dvanástej pochovajú výpady rytmiky. Ale ako balada je to vlastne takmer počúvateľná skladba, so škrípajúcimi zubami. Ak chcete vynútené priznanie, najlepšia skladba na albume je ostrá inštrumentálna smršť Post Scriptum. Je skutočne dobrá! A bubenícke sólo v úvode Ad libitum síce znie, akoby ho nahrávali vo vykachličkovanej kúpeľni na kotúčák, ale vďaka aspoň zaň, to, čo nasleduje po ňom, sa vzpiera klávesnici. Neviem, prečo ma slapové basové exhibície nebvaia. Vlastne viem! Pretože dokážu vyznieť iba vo funky a to je pre mňa ekvivalent trhania neumŕtveného trvalého zuba kombinačkami.
Zvuk je poplatný dobe. Za mňa to je mínus.
Ad libitum mám v dvojdiskovej edícii z roka 2009 s poradovým číslom 4, dopĺňa ho album Simile, pre ktorý som si toto dvojcédečko kúpil. Dnes som si ho vypočul do konca, čo sa mi na prvý raz pred časom nepodarilo. Nemyslím si, že si ho do konca života ešte niekedy vypočujem, nuž za mňa je toto najslabší album skupiny, ktorú inak veľmi uznávam. Viem, že som porušil svoj sľub nepísať o našej scéne, pretože naši pamätníci sú v tomto skoro takí tolerantní ako Bombic k menšinám, ale povedal som si, že niektoré hrôzostrašné zážitky treba vypovedať, aby sa ich človek zbavil.
Hviezdičky za každé áno udeľujem nasledovne:
Sú tu kompetentní muzikanti? Áno.
Hrajú dobrú muziku? Nie.
Majú dobrý zvuk? Nie.
Sú tu uveriteľné emócie? Nie.
Túžim sa k albumu vrátiť? Nie. S odretými ušami je to za jednu hviezdu. Ale bol som v pokušení nedať tú...
» ostatní recenze alba Fermata - Ad libitum
» popis a diskografie skupiny Fermata
Cactus / Temple of Blues: Influences and Friends
| 2025-01-27 | Albumy, na ktorých si kapela pozve hromadu hostí, nie sú úplne mojim denným chlebom. Obzvlášť, keď nejde o nový materiál, ale, ako v prípade Temple Of Blues – Influences And Friends, o znovunahrané hity kapely Cactus.
Výsledok je často chabý, niekedy uchádzajúci, zriedkavo skvelý a občas sa človek neubráni dojmu, že je zbytočný. A to je presne prípad tohto albumu. Pätnásť klasických kúskov kapely znie síce celkom uchádzajúco, ale nie je tu ani jeden prípad, že by som si povedal, že aha, táto verzia prekonala pôvodnú nahrávku! A ani sa jej nevyrovnala.
Mám podozrenie, že to, čo ľudí pritiahne k počúvaniu, sú mená hostí. Spomeniem len niektorých – na base sa mihnú ľudia ako Billy Sheenan a Bob Daisley. Gitaristov lemujú týpci ako Joe Bonamassa, Ted Nugent, Warren Haynes, Pat Travers, Vernon Reid a Doug Aldrich. Za mikrofónom zahosťujú maníci ako Dee Snyder, Mark Stein a Ripper Owens. Netrúfam si odhadnúť, nakoľko je ich prítomnosť prínosná, skrátka tu sú a v skladbách nerušia. Ako, od Parchman Farm po Long Tall Sally je to jazda, tie skladby sú skrátka super. Akurát sa celý čas v duchu pýtam sám seba, reku, načo?
Album som si kúpil až na druhý pokus, najprv som si ho vypočul cez internet a vyradil ho zo zoznamu. Ale potom som si povedal, že diskografiu kapely mám takmer kompletnú, tak si ho predsa len vezmem. Akurát mi dohral a moje pocity sú stále rovnaké. Dobré skladby v rutinnom prevedení, vcelku zbytočná nahrávka určená pre kompletistov a zvedavcov, ktorí sa môžu pokochať množstvom rockových a metalových hostí hrajúcich klasické bluesové a hardrockové pecky. Ako best of z Wishu funguje Temple Of Blues na jednotku, ale je nám to treba?
Najlepšie na mňa pôsobí hardrocková smršť Guiltless Glider. Rovnako je zábavné počúvať Dee Snydera, že je „zlý“.
Samo o sebe to nie je zlá muzika, pokiaľ by som nikdy nič iné od kapely nepočul, možno by som bol aj nadšený. Tu však nedokážem odhodiť svoje pocity a zážitky, ktoré mi pri počúvaní stavajú ochranný val pred nájazdom podozrivého stáda. Javí sa známo, a predsa, akoby ma chcelo podviesť. A vás?
» ostatní recenze alba Cactus - Temple of Blues: Influences and Friends
» popis a diskografie skupiny Cactus
Blackfoot / Siogo
V 90. rokoch som sa začal intenzívne zaujímať o muziku s pozitívnou diskrimináciou južanského rocku. Po zistení, že skupina Blackfoot mala vo svojich radoch aj Kena Hensleyho, som bol prekvapený a chcel som vedieť, ako sa táto kombinácia – skladateľ, klávesák a spevák z Uriah Heep a ostrí južania – dokázali zladiť. Nahrali spolu dva albumy, pričom Siogo (1983) sa ku mne dostal ako prvý.
A bol som sklamaný. Dobový komerčný rock, Hensleyho akoby ani nebolo, skrátka, album som zavrhol a dlho predstieral, že neexistuje. Až som ho v roku 2022 objavil na pulte v reedícii od Music On CD. Mal som asi slabšiu chvíľku, a tak som si povedal, že toho Hensleyho predsa len chcem mať v zbierke aspoň ako vzorku toho, čo stváral. Opustil nás chvíľku predtým, tak som si ho chcel aj takto pripomenúť.
A už pri prvom vypočutí som bol prekvapený z dvoch vecí. Album je celkom energický a dopočúval som ho bez toho, že by ma nejako zvlášť vyrušoval. Jeho najväčší problém je podľa mňa v tom, že pre južanov je príliš zväzovaný snahou ísť s dobou komerčného vlasatého metalu a pre priaznivcov toho druhého je zasa príliš málo zapatlaný dobovými šminkami. Na to sú Blackfoot predsa len dostatočne osobití muzikanti, aby len tak v krátkom čase odhodili svoje návyky pre radosť producentov ňuchajúcich peniaze. A Hensleyho vklad je prakticky nepočuteľný, ani jeho priaznivci sa tak nemajú čoho chytiť. Skladbu zložil jednu, na ďalších dvoch je aspoň pripísaný, no a spieva len v rámci zborov. Ak nepočítam slide gitaru v skladbe Drivin’ Fool, zaznamenáte jeho prítomnosť akurát kvôli klávesom. Ale ani tie neprinášajú žiadny výraznejší moment, mohol by ich hrať azda hocikto.
Táto polovičatosť, to rozkročenie medzi tým, čo bolo a malo by byť, z tej muziky vyčnieva. Už úvodná Send Me An Angel je umravnená, vokály á la Uriah Heep tomu nepridávajú. Keď si človek vypočuje album Marauder a potom si pustí toto, tak môže dostať aj šok, deficit tvrdosti dosahuje vysokú hodnotu aj pri čiastočnej hluchote. Zaradenie nazarethovskej spotrebnosti Heart’s Grown Cold mi príde zbytočné, odporné klávesové intro v Teenage Idol pochovalo celú skladbu. Goin’ In Circles by som si vedel predstaviť popri úsečných skladbách ako You Really Got Me alebo Louie Louie. Len neviem, či je to dobre...
Keby som mal povedať, kde to funguje, tak v spevnej Crossfire vnímam potenciál na hit, v tvrdšej skladbe nazvanej We’re Goin’ Down cítim čosi z pôvodného nasadenia kapely a aj Hensley sa na chvíľu odviaže. Run For Cover ma až na refrén baví, melodický rock vie znieť aj horšie, zato heavymetalová smršť White Man’s Land nemá chybu, je to pre mňa vrchol albumu. Dobrá je aj naliehavá rockovica Sail Away. Na záver spomeniem skladbu Drivin’ Fool, asi jedinú južarinu na albume. Mohlo ich byť viac.
Siogo (nie je to indiánske slovo pre blízkosť, ako nakecali hráči vydavateľovi, ale akronym pre Suck It Or Get Out, čo bol transparent vylepený v ich autobuse na predchádzajúcich turné určený pre slečny, ktoré sa chceli s kapelou... zblížiť) je celkom dobrý album, ktorý však trpí dobou vzniku a absenciou akejkoľvek nadštandardnej muziky, pre ktorú by som ho chcel nejako vyzdvihnúť z priemeru. Ale už som si ho párkrát pustil, odkedy som si ho kúpil, a tak mu pokojne dajte šancu. Nikde nie je napísané, že vás nezaujme.
» ostatní recenze alba Blackfoot - Siogo
» popis a diskografie skupiny Blackfoot
Cactus / The Birth Of Cactus
Keď som sa pred niekoľkými rokmi dozvedel, že vyjde historicky prvé koncertné vystúpenie americkej legendy Cactus, bol som ako na ihlách. V tom čase neexistovala lepšia rocková rytmika a hrubozrnná americká hard & heavy muzika zakorenená v bluesovej pôde je dodnes moja srdcovka.
A tak ma sklamalo, keď som zistil, že album The Birth Of Cactus – 1970 vyšiel najskôr iba na internetových platformách typu Spotify. Našťastie, vydavateľstvo Purple Pyramid Records napokon vylisovalo aj CD a ja si môžem túto jazdu užívať aj bez pripojenia do globálnej siete.
Vystúpenie na štadióne Temple vo Filadelfii 16.5.1970 predstavilo svetu neskutočne „naspídovanú“ muziku. Je bluesová, ale zároveň drsná, tvrdá, hardrocková, bez akýchkoľvek kompromisov. Zvuk je slušný. Najpodstatnejší je výkon a ten je z kategórie hviezdnych. Šesť skladieb (z toho jedna skladačka zložená z troch skladieb Let Me Swim/Big Mama Boogie/Oleo) predstavuje to najlepšie, čo som kedy počul. Je to jazda, pri ktorej ma netrápi, že brzdy nefungujú, ide sa z kopca a bezpečnostné pásy niekto odmontoval a vyhodil na smetisko. Nechýba pomalé blues (No Need To Worry) a ani bubenícke sólo (Feel So Good), Carmine Appice urobil pre rockové bubnovanie viac ako mnohí známejší bubeníci, však, Bonzo? Záverečná speedovka Parchman Farm borí všetky hranice, ktoré si spájame s blues... Kebyže chcem niekomu sprostredkovať predstavu, ako má znieť „to“, čo nemožno opísať, pustím mu práve tento kúsok.
Necelých štyridsať minút extázy mi príde ako veľmi málo, som závislák, ktorý chce viac, zároveň však dostávam všetko a nič nechýba...
Inak, debutový album vyšiel 1. júla 1970 a prekvapivo na ňom nebola hneď trojica skladieb, ktoré zazneli na tomto koncerte. One Way... Or Another poslúžila ako titulná skladba pre druhý album (vyšiel vo februári 1971) a na ňom sa tiež nachádza aj Big Mama Boogie. Skladba Sweet Sixteen sa dokonca dostala až na tretí album Restrictions z konca októbra 1971! Prirodzený životný cyklus skladieb obrúsených na koncertoch pred ich štúdiovou podobou je v tejto muzike dôležitejší ako notový zápis.
Tento archívny záznam si cením nadovšetko.
» ostatní recenze alba Cactus - The Birth Of Cactus
» popis a diskografie skupiny Cactus
Steamhammer / Wailing Again
Jedna z najzaujímavejších zabudnutých rockových kapiel je bezpochyby Steamhammer. Britská bluesrocková formácia pokukujúca po progresívnom a psychedelickom rocku vydala štyri štúdiové albumy, pričom ten posledný bol z roka 1972. Presne o päťdesiat rokov zrazu pribudol piaty – Wailing Again. To som si nemohol nechať ujsť!
V zostave je už len jeden pôvodný člen, gitarista Martin Pugh. Pete Sears (basa, klávesy, spev) hosťoval na debutovom albume v roku 1969, ak sa to počíta. Zvyšok kapely dopĺňa dvojica muzikantov – Phil Colombatto (spev, harmonika) a John Lingwood (bicie). Čo nám ponúkajú?
Desať skladieb, z toho dve spomienky na staré časy. A sú to veľmi príjemné bluesovo zrockované kúsky. Zvuk je parádny (DR 10 nie je na dnešné časy márna hodnota), žiadna snaha o neprirodzené zvukové experimenty sa nekoná. Už úvodná skladba z albumu Mountains – I Wouldn’t Have Thought – je skvelá posadená hardrocková záležitosť, až mám chuť vyskočiť zo stoličky a imitovať kotol pred pódiom. Väčšina skladieb vzrušujúco odsýpa, ešte aj jemne sfunkovaná rytmika v bluesrockovej Hi Lo Jick Jack Johnny ma baví. Bluesoví puristi by si oči vyočili pri orientálnej „párplovskej“ náladovke Midnight Blues Train. Zato barová dumka Man In The Blue Suede Shoes – Megans Song swinguje na vlnách spánku ako človek po troch prebdených nociach. A ak ste fanúšikovia starých bluesových štandardov, vyše deväťminútová 24 Hours od klaviristu Eddieho Boyda vás prenesie do Raja.
Vrcholom albumu je temná i zadumaná Fool For You, takto si predstavujem solídnu posadenú pecku! Nezaostáva ani Wailing Once Again, čo je mix hard, blues a ešte aj country rocku v pomere, že by aj južanskí rockeri kukali. Neustála zmena nálad, tempa, kebyže by niekto hľadal etalón pre definíciu progresívny blues rock, tu má excelentnú vzorku.
No a záverečná hitovka Juniors Wailing. Poznáme ju z debutu a zo singlu a táto verzia je dôstojným príkladom toho, ako starnúť so cťou.
Štyridsaťpäť minút (dokonalej) muziky, ktorá ma hreje pri srdci, to je Wailing Again. Vynikajúci comeback, potešil ma o to viac, že som ho veru ani vo sne nečakal. A vás?
» ostatní recenze alba Steamhammer - Wailing Again
» popis a diskografie skupiny Steamhammer
Walsh, Joe / But Seriously, Folks...
Zdá sa mi, že nastal čas na ďalší článok o muzike, o ktorú dnes v našich končinách nikto nezakopne. Štvrtý sólový album amerického gitaristu Joe Walsha – But Seriously, Folks... – z roka 1978 mu pomáhali vytvoriť všetci členovia kapely Eagles, s ktorými to Joe tiahol už dva roky.
Album bol v predaji od 16. mája 1978 a skladba Life’s Been Good bola zosekaná na polovicu, aby vyšla čoby singel. A že sa to oplatilo, dokazuje jej pozícia v rebríčku Billboard 100 – 12. miesto. Ide o najúspešnejší singel Walshovej sólovej kariéry. Nebudem klamať, práve táto skladba bola dôvodom, prečo som si album zaradil do zbierky.
Pretože inak je to jeho dovtedy najkomerčnejšia nahrávka. Pre mňa je tým pádom najmenej zaujímavá. Obsahuje zmes melodických popových útvarov, ktoré k životu v podstate nepotrebujem. Walsh si síce zachováva akú-takú úroveň, predsa len to nie je zmyslov zbavený narcis, ktorý by potreboval dokazovať svetu, akú márnu muziku možno zložiť bez talentu, predsa len však plytvá svojim potenciálom na niečo, čo nepovažujem za príťažlivé.
V záplave nerušiacich pesničiek sa mi najviac pozdávajú tie, ktoré sa vyhýbajú reggae a funky nánosom, a teda country slaďák Second Hand Store a takmer rocková At The Station. Zaujímavá je aj krátka klávesová inštrumentálna náladová dumka Inner Tube, možno sa Walsh mal zamerať na scénickú hudbu. Toto intro sa plynulo premení na Theme From Boat Weirdos, čo je asi najambicióznejšia (inštrumentálna) skladba na albume. Chválim predovšetkým prácu s transcendentálnou náladou tejto nirvány.
Life’s Been Good je útvar s viacerými tvárami. Neskutočný úvod je etalónom umeleckej kreativity, reggae sloha mi celkom nesedí, ale vynahradzuje to skvelý refrén. Potom nastupuje gradovaný sólový záver a to je veru hudba podľa môjho gusta! Ako ukážka kompozičnej zdatnosti je skladba ako celok priam vysokou školou autorského úsilia, treba počuť. Evidentne však funguje aj na uši širokej verejnosti. A to je, ako sa vraví, na nezaplatenie. Coda zasa dokazuje, že autor sa neberie úplne vážne, že je to pre neho zábava, žiadne placebo na zvyšovanie ega.
Nepúšťam si tento album často, keby neobsahoval záverečnú skladbu, asi by som ho v zbierke ani nemal. Za mňa spadá do kategórie – len pre kompletistov. A pre vás?
» ostatní recenze alba Walsh, Joe - But Seriously, Folks...
» popis a diskografie skupiny Walsh, Joe
Coryell, Larry / Larry Coryell & The Eleventh House – Improvisations - Best Of The Vanguard Years
Z jazzových virtuóznych gitaristov ma najviac oslovuje Larry Coryell. V roku 1999 vyšla zaujímavá výberovka Larry Coryell & The Eleventh House – Improvisations – Best Of The Vanguard Years, o ktorej si teraz čosi povieme.
Hrať v kapele je čosi, čo sa ťažko opisuje, ten pocit, že v súznení, resp. v zdravej konfrontácii, čosi spoločne vytvárate, prežívate, vnímate, je jedným z najdôležitejších spoločenských prejavov, aké som kedy mal možnosť vyskúšať. Improvizácia prenáša na jednotlivých hráčov príležitosť stvoriť čosi netušené, neplánované, čosi, čo sa raz možno zapíše do sŕdc poslucháčov. Najďalej v tomto zašli jazzoví hudobníci, ktorí sa tomuto spôsobu muzikantského grupáku venujú natoľko intenzívne, že sa počet ich nahrávok a koncertov smelo vyrovná záplave hoaxov na sociálnych sieťach.
Aj Larry Coryell má na konte tonu nahrávok s prakticky každým jazzuchtivým hudobníkom, ktorý od polovice 20. storočia čosi znamená. Často ide o borcov, ktorých meno rezonuje v povedomí fanúšikov i kritikov v rovine absolútna. Táto dvojdisková kompilácia núka okrem hlavného protagonistu rovno dvadsaťpäť hudobníkov, ktorých mená stačí napísať a sotva sa nájde niekto, kto by ich nepoznal: John McLaughlin, Miroslav Vitous, Chris Brubeck, Mike Mandel, Chick Corea, Randy Brecker, Steve Marcus, Alphonse Mouzon, Billy Cobham, Bernad Purdie, Alvin Jones a mnohí ďalší. S tým súvisí aj slabina výberovky. Coryell toho nahral skrátka priveľa, nie je šanca pokryť ani len zlomok. A tak sa táto kompilácia sústredí na niektoré albumy z obdobia 1969-1979. Všetky vyšli na značke Vanguard.
Dvadsaťšesť skladieb zachytáva majstrovskú hru v živelnej fusion muzike z ôsmich sóloviek a z dvoch albumov kapely The Eleventh House.
Sedem skladieb z albumu Lady Coryell si cením najviac. Na CD vyšiel v praveku tohto média a nepatrí k tým, ktoré by sa dočkali opakovaného vydania. A tak na trhu chýba už vyše tridsať rokov. Je z roka 1969, kedy rodilo sa fusion a Coryell veru vedel, ako prísť s originálnymi postupmi. Skladba Lady Coryell je úžasnou ukážkou melodickej invencie v rámci jazzových úklonov. Larryho v tomto období nazývali aj pokračovateľom Hendrixa, čo mi príde prehnané, ale pokiaľ ide o to, že v jeho hudbe nachádzate špinavú drsnosť, nie veľmi typickú pre jazzových puristov, tak to sedí, však si vypočujte skladbu Stiff Neck a najmä Cleo’s Mood. Najviac to však počuť v bluesovej skladbe Elementary Solo #5 z albumu Coryell (tiež je z roka 1969) a v koncertnej verzii kompozície Entardecendo En Soudade z albumu At The Village Gate (1971). Vôbec, v tvrdých polohách exceluje, The Jam With Albert (album Coryell) ma úplne odrovnáva, to je nárez! Keby sa Larry nesústredil na jazz, ale na rock, myslím, že by ho dnes rockeri vynášali do nebies. Platí však aj to, že Larry sa dokázal sebavedomo pohybovať aj na nežnej strane spektra, smoothjazzová inštrumentálka Rue Gregoire Du Tour z albumu Return (1979) je toho dôkazom. Ako všetci fusion hráči, ani on neopomenul funky (The Eleventh House), to jeho mi však znie presvedčivo. Veď taká skladba Yin by mohla stelesňovať rázny vojenský zákrok voči darebáckemu inváznemu štátu, ktorý sa snaží napadnúť Európu.
Rýchlosť a technika sú základnými črtami Larryho hry, spolu s tou spomínanou dravou neposlušnosťou, ktorá ho vyčleňuje zo zástupu jeho najväčších konkurentov typu Holdsworth, McLaughlin, Di Meola a pod. To, aký je technik, počuť na úžasnom sólovom vstupe z koncertu v Montreux – Improvisation On Villa-Lobos (Prelude No. 4 in e minor). Viem si ho predstaviť v rámci pamätnej piatkovej noci v San Franciscu s De Luciom, McLaughlinom a Di Meolom... Alebo jazzová smršť Rene's Theme z albumu Spaces (1970), to je tiež krásna ukážka toho, že aj rýchla hra môže byť citlivá a krásna. Mimochodom, práve skladba Spaces (Infinite) patrí k najatmosférickejším kompozíciám 20. storočia. Vyrovná sa jej hádam iba temná záležitosť Scotland Part 1 z albumu Offering (1971), ktorú považujem za najlepšiu skladbu, akú som od Coryella kedy počul.
Kto má rád nevšednú hudbu z jazzových brehov, toho Larry Coryell nemôže sklamať. Diskografiu Larryho Coryella mám na zozname už nejaký čas, v našich obchodoch sa nevyskytuje skoro vôbec, a tak mám pred sebou ešte dlhú zberateľskú cestu. Výberovka Improvisations – Best Of The Vanguard Years mi ju pomáha preklenúť viac ako dostatočne. Je vynikajúca! A hudba? Tá je brutálna, bez chybičky. U mňa si zaslúži absolutórium. A u vás?
» ostatní recenze alba Coryell, Larry - Larry Coryell & The Eleventh House – Improvisations - Best Of The Vanguard Years
» popis a diskografie skupiny Coryell, Larry
Creedence Clearwater Revival / Live In Europe
Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a dolami, ba aj za oceánom, v dobách, kedy sa hudba hrala a počúvala nielen ako kulisa, vstúpila do dejín aj najamerickejšia kapela všetkých čias, a síce Creedence Clearwater Revival. A keďže šlo o muziku, ktorú treba počuť naživo, v roku 1973, rok po rozpade skupiny, vyšiel album Live In Europe.
Štrnásť skladieb zaznamenali počas septembra 1971 na turné po Európe. Ich výber neprekvapí asi nikoho, kto v 20. storočí pričuchol k rockovej alebo popovej hudbe. Je tu hit na hite, máloktorá skladba je z kategórie neznámych (It Came Out Of The Sky, Door To Door). Kapela po albume Pendulum zredukovala svoju podobu do tria, takže dostávame blues, rokenrol, country rock ohlodaný až na kosť. Basa-bicie-gitara (a spev), základná jednotka rockového soundu v plnej poľnej!
A je to paráda. John Fogerty má jeden z najlepších hlasov, akým kedy kto v 20. storočí disponoval. Kapela znie ufúľane, špinavo, drsne a nekompromisne. Tu sa nehráme na žiadne umelé zvuky, všetko je ľudské, prirodzené, emotívne prebudené, skrátka, bombové. Fogerty sa síce vtedy nepohodol s vydavateľom a bol silno proti tomu, aby dvojplatňa vyšla, avšak stalo sa. Z môjho poslucháčskeho pohľadu to bola správna voľba. Iste, Fogerty nechcel, aby spoločnosť inkasovala peniaze za jeho skladby, a tak nasledujúce dve dekády nehral skladby kapely, ale to je pri muzike nepodstatné. Ja sa v nej doslova vyžívam.
Od prvých tónov Born On The Bayou až po posledné tóny Keep On Chooglin’ som pohltený leviatanom, ktorý každú chvíľu mení mená, raz sa volá Green River, inokedy Susie Q, Fortunate Son, Bad Moon Rising, Proud Mary, Hey Tonight... Inak, práve skoro trinásťminútová záverečná smršť Keep On Chooglin’ predstavuje vrchol celého setu, kebyže mám slabšie srdce, tak pri nej zinfarktujem, taká je brutálne dobrá! Je to skladba, ktorú som síce nikdy nehral s kapelou, ale nepochybujem, že ak by sa tak stalo, bol by som v siedmom nebi. Improvizácia, harmonika, veru, nemám viac slov.
Vynikajúci koncertný album s mne blízkou muzikou v divokom nasadení, čo viac si môžem priať? Azda si ho iba zopakovať!
» ostatní recenze alba Creedence Clearwater Revival - Live In Europe
» popis a diskografie skupiny Creedence Clearwater Revival
Mayall, John / Chicago Line
Blues. Ingrediencia, bez ktorej sa v živote nezaobídem. Výraz, emócia, krása v jednoduchosti. Spája človeka a jeho prežívanie do neoddeliteľného súzvuku, ktorý ma oslovuje. Jedným z najpresvedčivejších bluesmanov bol „otec britského blues“ John Mayall. V roku 1988 vydal štúdiový album Chicago Line, na ktorom sa prvýkrát predstavila zostava s dvojicou výrazných gitaristov Walter Trout a Coco Montoya.
Rytmika Bob Haynes a Joe Yuele bola tiež zaujímavá, s Mayallom hrala stabilne od druhej polovice 80. rokov. Pikoškou však bola účasť klávesáka Tonyho Careyho, ktorého poznajú najmä priaznivci Rainbow. Ten album aj produkoval a odviedol vynikajúcu robotu. Znie prirodzene, bez nánosov 80’s soundu, čo kvitujem. Nahrával sa začiatkom apríla 1988 v Západnom Nemecku, pričom vyšiel iba v USA, Nemecku, Švédsku a Taliansku. Nečudo, že je dnes akoby pozabudnutý v tieni iných Mayallových diel. Neprávom!
Medzi desiatimi skladbami nájdete niekoľko menej opočúvaných bluesových štandardov, svižnú bluesovku The Last Time od Jimmyho Rogersa, harmonikovo hravú Cold Blooded Mama od Blind Boy Fullera, klavírny tradicionál The Dirty Dozens a pomalé blues Tears Came Rollin’ Down od Waltera Davisa. Jediná autorská skladba, ktorá nie je od Mayalla, je posadená pecka Life In The Jungle. Napísal ju Walter Trout a vzal si ju so sebou do svojho Bandu, pričom po nej pomenoval svoj debutový album z roka 1989.
Vo vlastných skladbách sa Mayall nebráni vychádzať z koreňov (hneď úvodná skladba Chicago Line pripomenie korene rytmizácie á la Bo Diddley) a zároveň hrať natoľko rozpoznateľne, že hneď počuť, že je to on. Podmanivá balada Dream About The Blues nemá chybu, zaujímavé sú Careyho vzdušné klávesy, pri ktorých mám pocit, akoby sa mi prihovárala nejaká kozmická bytosť. A tie gitarové perzeidy rozsvecujúce temnú bluesovú oblohu, to sa musí počuť! Podobne funguje aj Gimme One More Day, za najlepšiu ťažkotonážnu vec však považujem One Life To Live. Kebyže mám niekomu vysvetliť, čo si má predstaviť pod pojmom blues rock, pokojne by som mu túto parádu pustil. Nespomenul som ešte Mayallovu veselú polohu vtelenú do Fascinatin’ Lover. Kebyže mám určiť, ktorá je typická Mayallova skladateľská črta, práve táto svieža a odľahčená bluesovka by ju vystihovala na sto percent.
Chicago Line je vynikajúci album nadčasovej bluesovej muziky a fakt, že Mayall dokázal ukočírovať dvoch gitarových sólistov v prospech celku, je obdivuhodný.
» ostatní recenze alba Mayall, John - Chicago Line
» popis a diskografie skupiny Mayall, John
Kin Ping Meh / 3
Poďme sa porozprávať o obskúrnej nemeckej kapele Kin Ping Meh, ktorá sa od hardrockovej progresivity prepracovala až ku... disku? Album 3 z roka 1973 nám k tomu ponúka veľavravný dôkazový materiál.
Kapela sa behom dvoch rokov totálne zreogranizovala, od debutu v nej zostali len dvaja hráči, Kalle Weber (bicie) a Frieder Schmidt (klávesy). Gitarista Gerhard Mrozeck, ktorý sa zjavil už na druhom albume skupiny, prišiel z formácie Twenty Sixty Six and Then a pritiahol z nej aj speváka Geffa Harrisona, toho času spievajúceho v kapele I Drive. Zostavu doplnil gitarista Uli Gross (tiež hral už na druhom albume) a na basu hral nováčik Alan „Joe“ Wroe.
Šesť skladieb je značne nevyrovnaných. Úvodná ťažkotonážna riffovica Come On In je pre mňa zároveň najlepšou skladbou albumu. Harrisonov chripľavý hlas milujem už od môjho prvého kontaktu s ním, cez kapelu Twenty Sixty Six and Then. Žiaľ, tým sme pozitívne momenty albumu vyčerpali. Diskofunková hrôza Random akoby sem zablúdila z barbarských končín zlatej hordy znásilňujúcej a ničiacej všetko civilizované, čo jej stojí v ceste. Kapela očividne túžila po širšom komerčnom prielome, a tak svoju špeciálnu hudobnú operáciu podčiarkla popovou otravou Love Is The Day, ktorá by svojimi kastrovanými vokálmi mohla zaujať priaznivcom skupiny Queen. Sólový „progresívny“ inštrumentálny náznak kvality ju nespasí.
Rock Is The Way je prorocký názov. Súhlasím, a preto je táto hardrocková pohoda počúvateľná. Každý rockový priaznivec 70. rokov sa pri predstave, že Circus má cez štrnásť minút, vopred nastaví na čosi podmanivé, veľkolepé, ba priam orgastické. Avšak, toto je tantra bez vyvrcholenia. Tajuplný vybrnkávaný úvod navnadí, ale namiesto nárastu vzrušenia vnímame paralyzovanú muziku na kolieskovom kresle, ktorému však kolesá ktosi demontoval, a tak sa ochrnutý neborák s drhnutím posúva vpred tempom mŕtveho slimáka po týždni rozkladania sa. Keď sa konečne dostaví rocková inštrumentalizácia, prznia ju saxofóny? Prečo?! A ešte aj ten cirkusový hurhaj namiesto záveru... Páni! Vždy, keď budete chcieť podporiť argument, že rocková hudba sa stala do seba zahladená a nebaví vás ukazovať prstom na artockových klasikov typu Yes, siahnite po tejto koláži nesúvisiacich motívov a zvukov. Nikto vám nebude odporovať! A platí to aj napriek tomu, že záverečná časť skladby má podmanvú atmosféru a dokonca funkčne graduje do ostrého gitarového sóla. Škoda, že je to len záblesk toho, čoho bola kapela schopná, keby jej peniaze neboli prednejšie. Aj tak ju sláva minula. Ďalšia variácia na otravné funky v intre Mrs. Holmes ma spoľahlivo ubíja. Slaďák, do ktorého sa zvrhne, je celkom príjemný, ale aj zbytočný. Akoby sa kapela snažila kompozične vrstviť nálady, akurát aj Frankensteinovo monštrum pôsobí ako monolit zoči-voči hrubým stehom tohto „eposu“. Tento predobraz novej verzie slovenskej hymny našťastie album uzatvára.
„Trojku“ som si zaradil do zbierky predovšetkým kvôli úvodnej skladbe a pokiaľ máte so mnou aspoň štipku rovnakého vkusu, nebude vám úplne po chuti. Za mňa je určený len pre archeológov-kompletistov. Ale ktovie, koľko ľudí, toľko chutí...
» ostatní recenze alba Kin Ping Meh - 3
» popis a diskografie skupiny Kin Ping Meh