Profil uživatele hejkal
Recenze:
Mayall, John / Talk About That
| 2024-12-05 | Album Talk About That (2016) je posledným, ktorý Mayall nahral v zostave s gitaristom Rocky Athasom. Ba čo viac, v dvoch skladbách hosťuje samotný Joe Walsh!
Hoci som album našiel v zozname najvýznamnejších diel v časopise .týždeň pri jeho nekrológu, nezdieľam tento názor.
Mayall síce ženie kapelu k energickému prejavu, funkuje (Talk About That) ako zamladi, ale čosi mi tu chýba. Je to klasická porcia bluesovej muziky, akú v novom miléniu nahrával konštantne, tentokrát sa mi však zdá, že chýbali výraznejšie nápady, prípadne podnety od hudobníkov. A to vravím napriek tomu, že tu hrá aj môj milovaný Joe Walsh. V pomalej bluesovke The Devil Must Be Laughing je jeho čistá zadumaná hra naozaj skvelá. To isté platí aj pre temnejšiu nálož Cards On The Table. Celkovo sa mi zdá, že jedenásť skladieb pohodovo odsýpa. Výhodou je aj dĺžka albumu, iba jemne presahuje trištvrte hodinu.
Kebyže mám predsa len menovať nejaké vrcholy, tak by to bola hravá Goin’ Away Baby. Chytľavý je aj groove v Don’t Deny Me, rovnako tak v Blue Midnight. Takýchto momentov by som uvítal aj viacero. A ešte čosi. Athasovo sólovanie v Across The County Line radím k najživšiemu, stále si myslím, že Mayall urobil chybu, keď ho následne vypoklonkoval zo zostavy.
Neberte ma v zlom, je to dobá hudba. Ale Mayall vie ponúknuť aj vzrušujúcejšie blues. A preto budem prísny a nadelím „iba“ tri solídne hviezdy v rámci konečného verdiktu.
» ostatní recenze alba Mayall, John - Talk About That
» popis a diskografie skupiny Mayall, John
White Witch / White Witch
Hovorí sa, že sociálne siete sú semenišťom zvád, negativity, nenávisti... Ale, aj keď je to ťažké, dajú sa využívať aj pozitívne. Na facebooku som v niekoľkých hudobných skupinách, vyskúšal som ich viacero a našiel som si tie, ktoré danými neduhmi netrpia. A v jednej z nich som si všimol aj status o americkej hardrockovej formácii White Witch, o ktorú som dovtedy nezavadil. Šťastný ako blcha som okamžite kúpil oba jej albumy. White Witch z roka 1972 je prvým z nich.
Úsmevné je, že sa hlásili k bielej mágii, chceli priniesť lásku a pozitívnu energiu tam, kde vládli temné rockové spolky (nebudem menovať čierne vdovy na sabatoch).Z pohľadu muziky to nehrá rolu. Jedenásť skladieb je skôr krátkych a úderných. Psychedelická kakofónia v úvode Parabrahm Greetiing/Dwellers Of The Treshold by vystrašila aj Nebojsu a následné ťažkotonážne kvílenie by sa hodilo skôr do pohanského rituálu kdesi v hustých lesoch než v kostole. A hoci je to solídne hutná muzika, nebráni sa ani konskej dávke melodiky. Help Me Lord na tomto kontraste stojí ako štyri slony na pancieri korytnačky letiacej vesmírom s plochou zemou nad nimi. Znie to ako blbosť, ale koľkí ľudia sú s tým spokojní! Atmosférické klávesy sú ďalším kladom prezentovanej muziky. V niektorých momentoch akoby ešte doznievali 60. roky, taká Don’t Close Your Mind by mohla byť vysielaná aj v rádiu, keby, pravda, nemala skoro sedem minút.
A tak to ide rad za radom. Nič nevyčnieva, pretože všetko znie fajn. Najzábavnejší komentár k hudbe som čítal na serveri Rateyourmusic, kde ktosi s nickom Megamegasabbath napísal, že to znie, ako keby chceli Sweet hrať skladby od Deep Purple. Neviem, či niekedy počul album Sweet F.A., ktorý Párplom zdatne konkuruje. Každopádne je to v konečnom dojme mäkšia muzika, ako by sa zdalo. You’re The One, Sleepwalk, And I’m Leaving, Have You Ever Thought Of Changing/Jackson Slade – to všetko je až prekvapivo „soft“. Ale všetky tieto skladby sa počúvajú so šťastným úsmevom na tvári, ako keď vám niekto oznámi, že ste vyhrali milión eur.
Haluznou vskuvkou je kabaretné mecheche It’s So Nice To Be Stoned. Netvrdím, že je to zlá muzika, ale celkovej nálade albumu skôr škodí.
Samozrejme, ja si cením najmä tie ostrejšie kúsky, rokenrolový Home Grown Girl, naspídovaná jazda Illusion so temnou sabbathovskou medzihrou... Túto vec považujem za najlepšiu skladbu na albume, priam povinnosť pre hardrockových študentov. A aj tajuplná temnota v The Gift je bohovská.
Debut White Witch sa mi páči. Je dobrý.
» ostatní recenze alba White Witch - White Witch
» popis a diskografie skupiny White Witch
TEA / The Ship
| 2024-12-05 | V 70. rokoch to v demokratickej časti sveta rockovo vrelo. Na každé svetoznáme meno pripadalo stovky tých, ktoré sa nepresadili, alebo, a to je prípad švajčiarskej kapely TEA, žali úspechy primárne vo svojej domovine. Osobne tieto kapely zo Západu milujem. Album The Trip z roka 1975 krásne demonštruje, prečo.
Pätica hráčov vie, ako má znieť rezké rockové spektrum. Čo by sme za to u nás dali, keby vtedy a vlastne aj dnes zneli naše akože rockové skupiny aspoň podobne. Už úvodná sedemminútová jazda Breakdown ma nenechá na pochybách, že sa tu bude vetviť pestrá paleta tém a pocitov. Miestami až „queenovských“. Celkom ma prekvapilo, koľko priestoru má v skladbách klavír. Znie v intrách (Through Scarlet), počas medzihier (See You Again) i na záver (I’d Never Have Bothered). Inak, ak si niekedy predstavujem pompéznu muziku, tak práve TEA napĺňa moju predstavu na sto percent. Ešte aj v sfunkovaných komerčných kúskoch á la See You Again je pompy toľko, že by ju mohla vyvážať.
Osobne sa mi najviac páči naliehavý hymnus The Ship, akoby z oka vypadol Uriah Heep. Podobne svižný glamík A Dog Called Joe prebúdza moje atrofované glamrockové ústrojenstvo do stavu nadšenia. Skrytý drahokam je však rockový majsterštyk Crystal Rivers. Nikdy by som nepovedal, že jemne znejúci klavír dokáže znieť tvrdšie ako celý blackmetalový festival v Škandinávii.
Osobitne sa pristávim pri jedinom covere, známom šlágri Summer In The City. Aj tu kapela ukazuje, že vie zaranžovať svojskú a originálnu verziu čohosi, čo by som obvykle uzákonil ako výsostné právo pre Joe Cockera. Ale ide to veru aj inak!
TEA dnes poznajú (a aj to často iba po mene) predovšetkým priaznivci speváka Marka Storaceho, ktorý sa stal v 80. rokoch základným kameňom skupiny Krokus. Za mňa však jeho predchádzajúca kapela núka ďaleko zaujímavejšiu (a pestrejšiu) muziku. Album The Trip je toho vynikajúcim príkladom. Však ho okoštujte!
» ostatní recenze alba TEA - The Ship
» popis a diskografie skupiny TEA
Troyka / Troyka
Kanada a hard rock, to je veľmi zaujímavá kombinácia, ak sa bavíme o 70. rokoch. Jednoalbumová skupina Troyka vydala v roku 1970 rovnomenné dielo, o ktorom by som rád čosi napísal.
Rovno vravím, že ide o jednu z tých obskúrnejších platní, o ktoré nikto nezavadil v čase vydania a aj dnes je skôr doménou ľudí s divným okrajovým vkusom orientovaným na rockové vykopávky. A je to troška škoda.
Klasické gitarové trio so spievajúcim bubeníkom ponúka trinásť skladieb, ale štyri sú len pársekundové vsuvky a ani ten zvyšok nie je práve bežcom na dlhé trate. Máloktorý kúsok presiahne tri minúty. Album začína priam ruským „balalajkovým“ introm, ale od prvých tónov Natural je jasné, že máme čo dočinenia s nariffovaným hard rockom, ktorý ja osobne milujem. Spev je skôr rev, myslím si, že nesadne každému, ale mne neprekáža. Celkovo ide o pomerne pestrý hudobný set, kapela však neborila hranice poznaného, naopak, veselo sa váľala v blate dobovej hudby. Nechýba ani pokus o funky inštrumentálny rock (Life’s O.K.). Čo ju odlišuje, je istá „tajgová“ nálada, akoby sa kapela inšprovala v ruskej časti Aljašky.
Osobne sa mi najviac páčia tie drsné drevorubačské riffovky, a teda veci ako Rub-A-Dub-Dub Troyka In A Tub, čo je aj vcelku zábavne odľahčená blbinka, Rolling Down The Back Road je až na pomedzí Captaina Beefhearta (ešte aj ten revo-spev), no a kolážová smršť Go East Young Man Beautiful Pink Eyes, čo je jediná dlhšia kompozícia na albume, má šesť minút a miestami uletí priam zappovsky.
Vôbec je z muziky cítiť dávku štipľavej irónie, čím sa vymedzuje voči väčšinovej produkcii a požmurkáva po undergroundovom publiku, ktoré však ostalo voči tomuto flirtu slepé.
Troyka núka zaujímavú muziku, ktorá by nemala sklamať priaznivcov tvrdého rocku a ani vyznávačov undergroundu. Tri hviezdy prepočítam na štyri, pretože, aj keď túto kapelu nepočúvam často, vždy ma zvláštnym spôsobom baví.
» ostatní recenze alba Troyka - Troyka
» popis a diskografie skupiny Troyka
Ange / Emile Jacotey
| 2024-12-03 | Francúzska avantgarda v najlepšom šate? Album Emile Jacotey z roka 1975 od skupiny Ange rozhodne má tieto sklony, a tak si o ňom niečo povedzme.
Nástrojová zostava je pestrá, ale v základnom rozostavení sa bavíme o dvoch klávesákoch, bubeníkovi, gitaristovi a basákovi. Hneď traja hudobníci spievajú. Album obsahuje desať skladieb, nejaké dlhé kompozície sa tu nenachádzajú, ale nedal by som ruku do ohňa, že v nich nie je skrytý nejaký koncept. Akurát francúzština je pre mňa španielska dedina, tak neviem...
Čo viem na sto percent, je, že z albumov, ktoré som od kapely počul, sa do Emile Jacotey dostávam najťažšie. Hudba je to stále artová, kdesi medzi Genesis, talianskou progresívnou smotánkou a punkovou skupinou (Bêle, Bêle Petite Chèvre). Stále je tu nadostač teatrálnosti, ale mám pocit, že album je vcelku tvrdý (Le Nain De Stanislas), akoby si Francúzi nahrávajúci v Británii povedali, že to tým Anglánom nandajú! Ako veľmi pompézna muzika to je, zistíte napríklad pri počúvaní pestrej a veľkolepej Ego Et Deus, čo je skladba rozprestierajúca sa pôvodne skoro na celej druhej strane platne, i keď sa tvári ako štyri samostatné kompozície. V kontraste s až terapeutickými pokojnými kúskami (Jour Apres Jour) si táto muzika neustále vyžaduje moju pozornosť, nejaké pro forma kulisové počúvanie nie som schopný vykonať. Hudba ma neustále chytá za uši a nalieha – aha, čo som si tu na teba pripravila, nie, že zaspíš!
A tak počúvam a zanedbávam tento text. Čo už!
Pokiaľ máte radi vybičované emócie v parádnej pompéznej muzike, prídete si na svoje. Album radím do päťhviezdičkovej hodnotiacej sústavy, tak si ho tam vyhľadajte a hajde počúvať!
P.S. Že ste to vy, tak som si dal tú námahu a využil som úpadkové západné technológie, kým nám ich politika na všetky svetové strany zakáže, a na francúzskej wikipédii som našiel text k vzniku albumu. Nechal som ho preložiť Google Translatoru a vydedukoval som, že Emile Jacotey je meno chlapíka, ktorý rád rozprával miestne legendy. Christianovi Décampsovi o ňom poslal výstrižok z novín bratranec. Toho to zaujalo natoľko, že sa za Emilem vypravil a nahral s ním asi 45 minútový rozhovor, ktorý následne inšpiroval niektoré skladby na albume. Ba čo viac, jeho hlas slúži ako spojovací mostík medzi skladbami Jour Apres Jour a Ode À Emile.
» ostatní recenze alba Ange - Emile Jacotey
» popis a diskografie skupiny Ange
Jane / Live At Home
Koncertný dvojalbum At Home Live od skupiny Jane patrí k triumfom nielen nemeckej rockovej scény 70. rokov. Ide o záznam vystúpenia, ktoré sa odohralo 13.8.1976 v Niedersachsenhalle v Hannoveri a zaznamenal ho Conny Plank, krautrocková legenda zvuku a produkcie.
Jane mám rád, melodické pradivo gitarových a klávesových sól nikdy neznelo lepšie. Keď som niekedy pred dvadsiatimi rokmi začal skupovať jej albumy, dostal som sa po piaty album Fire, Water, Earth & Air (1975) a potom som začal zbierať iné akvizície, nuž som kapelu na chvíľku spustil z očí. Až tu zrazu jej albumy zmizli z ponuky. A tak teraz prácne snorím, kde sa dajú kúpiť za rozumnú cenu. Tento rok sa mi podarilo z antikvariátu zohnať hneď dva tituly, Between Heaven And Hell a At Home Live.
Vydanie je to staré, z roka 1992 od Brainu (Metronome Musik GmbH), čo má svoje výhody a jednu obrovskú nevýhodu. Zvuk je prirodzený, neprebudený, čo mi sedí. Negatívum je, že v tých časoch sa na cédečkách kvôli cenám šetrilo miestom, nuž dvojalbumy vychádzali na jednom nosiči. Pokiaľ niečo prečnievalo, tak sa jedna-dve skladby vyhodili a album vyšiel síce na prepchatom CD, ale vlastne vykastrovaný. A to je aj tento prípad. Absentuje deväťminútová skladba Daytime. V duchu plačem, ale v sumáre je toto CD lepšie ako nič.
Máme tu teda jedenásť skladieb, ktoré sa točia jednak okolo už spomínaného piateho albumu, veľmi zbežne pripomenú prvé dva a štvrtý album (po jednej skladbe z každého) a inak núkajú až päť nových skladieb, ktoré nikde inde nenájdete (All My Friends je iba premenovaná skladba Air (Superman))! Do zostavy pribudol nový klávesák Manfred Wieczorke z kapely Eloy. Doplnil tak trio Hess, Hesse a Panka, ktoré sa strieda na poste speváka, ale je to zväčša z núdze cnosť.
Našťastie, muzika je to skvelá. Jane sa vtedy nachádzali na vrchole svojich schopností, asi to netušili, o to lepšie. Všetky skladby si zachovávajú typický sound, ktorý tejto kapele zabezpečil minimálne to, že sa mi veľmi páči. Niektorí kritici v ňom miestami počujú Pink Floyd, ale to je asi údel všetkých kapiel, ktoré nad klávesovými plochami gitarovo meditujú. Nové skladby majú silu, taká zlovestná Another Way by sa nestratila ani na nejakom severskom čiernom sabate. Najväčším lákadlom pre fanúšikov je nepochybne rozsiahla skladba Windows, ktorá voľne vychádza z Jane-Session z albumu III, ale stala sa z nej jedna z najikonickejších klávesových kompozícií, aké som kedy počul. Nie som v tom sám, ako tak čítam internetové reakcie na túto veľkolepú vec. Keby pre nič iné, tak pre ňu by si tento album mal vypočuť každý priaznivec kapely.
Verdikt je ľahký a jednoslovný - absolutórium.
P. S. Dvojdiskové vydanie s kompletným záznamom (a niekoľkými bonusmi) mám stále na zozname. Možno raz...
» ostatní recenze alba Jane - Live At Home
» popis a diskografie skupiny Jane
Miles, Buddy / Buddy Miles Express – Expressway To Your Skull
Schválne, čo myslíte, koľkí obyvatelia Československa prišli do kontaktu s kapelou The Buddy Miles Express? Odpoveď nepoznám, ale stavil by som nemalé peniaze na to, že ich veľa nebude. Bubeníka, speváka a príležitostného multiinštrumentalistu Buddyho Milesa pozná azda každý fanúšik Jimiho Hendrixa, keďže s ním hral krátko pred jeho smrťou.
Priznávam bez mučenia, že Hendrixovu voľbu za náhradu za Mitcha Mitchella na poste bicích som dlho nechápal. Buddy Miles hral v podstate jednoducho, ba až nenápadito. Album Band Of Gypsys som dlho zaznával, ale napokon som si ho zamiloval. A postupne som sa ponoril do hudby chlapíka, ktorý mal prekvapivo bohatú kariéru.
Buddy Miles začínal v Electric Flag, potom založil svoj Buddy Miles Express a po zmienenom džobe u Hendrixa sa vrhol na sólovú kariéru. Skompletoval som si jeho pôsobenie zhruba do roka 1972, po „lajfku“ so Santanom. Chýba mi akurát album A Message To The People z roka 1971. A to asi prežijem.
Kedysi som napísal recenziu na jeho najlepší album Live (1971), ale už ten text nemám, a tak začnem jeho muziku na tomto webovom sídle pripomínať od začiatku, resp. od Buddy Miles Express.
Debutový album Expressway To Your Skull z roka 1968 ponúka typickú černošskú muziku. Je v nej šmrnc typický pre funky, ale aj premotivované vokály, nechýbajú dychy, s ktorými mal Miles skúsenosť už v Electric Flag. Najväčším plusom je však gitarista Jim McCarty, ktorého hendrixovské kvákadlo okupuje každý mysliteľný priestor. Vôbec sa nečudujem, že následne zakotvil v inej americkej legende – Cactus. Toto všetko sa snúbi už v úvodnej skladbe Train, neabsentuje v Let Your Lovelight Shine, vystrkuje rožky v soulovej Don’t Mess With Cupid a svoju prítomnosť vystavuje na obdiv aj v Spot On The Wall. Azda len príjemná, ale zároveň bezvýrazná bluesová balada You’re The One (That I Adore) sa sem nehodí. A vo Wrap It Up je toho funky na mňa už priveľa. Ešte, že ku koncu sa pripomenie McCartyho ostrá gitara!
Najlepšiu skladbu som si nechal nakoniec, inštrumentálku Funky Mule, kde sa všetci inštrumentalisti vyblbnú dosýta. Škoda, že funky neskôr vo vývoji skĺzlo k disku, v tejto surovej rockovej podobe má veru čo ponúknuť! Aspoň mne.
Pokiaľ máte radi soul, funky, hard rock a dychy, bude vám brassrocková nádielka na albume Expressway To Your Skull vyhovovať. Mne sa páči, i keď nie vždy potrebujem počuť funkové rytmizovanie. Drsnosť prezentovanej muziky ho však spoľahlivo zašantročí kamsi do pozadia a to mi vyhovuje. Však si urobte názor sami. Za mňa je to výborná muzika!
» ostatní recenze alba Miles, Buddy - Buddy Miles Express – Expressway To Your Skull
» popis a diskografie skupiny Miles, Buddy
Whalefeathers / Whalefeathers
Po psychedelicky jemnejšom debute z roka 1969 zvanom Declare sa v kapele vystriedal basgitarista a druhý album Whalefeathers z roka 1970 výrazne pritvrdil.
Niekedy na prelome milénia mi kamarát požičal práve druhý album tejto skupiny, ktorý som si, ako inak, napálil. Hudba sa mi páčila, ale mal som aj, ak si dobre pamätám, nedefinovateľný pocit, že mi čosi nesedí. Myslím, že som vtedy dumal, prečo je tu tak veľa coverov. A tak som po origináli nijako zvlášť nepátral a album som nepočul hádam dvadsať rokov. Cca pred piatimi rokmi som sa dostal k CD od Akarmy, a mám teda obidva albumy na jednom nosiči. O debute sa rozpíšem inokedy, poďme sa pozrieť, ako na mňa pôsobí Whalefeathers po rokoch.
Krátka odpoveď znie – veľmi dobre. Ako som už spomínal, album obsahuje viacero prevzatých vecí. Zo šiestich skladieb sú tu až štyri prerábky. To je oproti debutu výrazný nepomer, tam bol z ôsmich skladieb iba jeden cover. Ale poďme k tomuto dielu. Hneď na úvod tu máme drsnú pecku World Of Pain známu z albumu Disraeli Gears od skupiny Cream. Autormi sú Felix Pappalardi a Gail Collins. Whalefeathers skladbu vytrvdili a doplnili o kopu sólových prietrží, som spokojný.
Nasleduje I Don’t Need No Doctor z pera Nicka Ashforda, Valerie Simpson a Jo Armsteada. Keď ju v roku 1966 Ashford vydal ako singel, okamžite zapadol. Chopil sa ho Ray Charles a ešte v tom istom roku z neho spravil hit. Ja milujem koncertnú verziu od Humble Pie, priamočiary hard rock nikdy neznel lepšie. Táto verzia je... iná. Nazdávam sa, že pred štvrťstoročím som ju preto nemal až tak rád, dnes som uhranutý. Veľmi originálna hardrocková jazda. Vrchol albumu!
Nová posila, basgitarista Leonard LeBlanc, dodal vcelku fádny slaďák It’s A Hard Road (Back Home) s príjemnou sólovou medzihrou, ale poďme k ďalšiemu coveru.
Bastich je skladba od umelca prezývaného Saint Steven (vlastným menom Steve Cataldo). V roku 1969 vydal album Saint Steven, je to psychedelická jednoalbumová rarita, ktorú asi veľa ľudí nepozná. Táto verzia začína bubeníckym sólom a následne sa pretaví do gradujúcej melodramatickej balady, v ktorej nie je núdza o srdcervúce momenty.
Čo povedať o notoricky známej bluesovej klasike Pretty Woman? Azda iba toľko, že kapele sa podarilo dať jej osobitý šat, v ktorom je skladba jasne priraditeľná ku konkrétnej skupine. A to je kumšt! Prečo je blues základom hard rocku, táto tvrdá pecka ukazuje priam didakticky.
Záverečná desať a pol minútová skladba Shadows stojí na klávesoch, však ju aj zložil frontman Ed Blackmon, klávesák a spevák. Po rozsiahlom úvodnom organovom improvizovaní sa pridá aj kapela, zdá sa, že to bude ďalší naliehavý slaďák, ale v sólovej pasáži sa dostaneme do vytrženia, v ktorom sa rúcajú priehrady a nástrojová vlna zmetie všetko, čo jej stojí v ceste. Dobre nám tak!
Album Whalefeathers od rovnomennej skupiny je typickým dobovým predstaviteľom tvrdšej rockovej muziky. Psychedelickým oparom odkazuje na 60. roky, ale zároveň je nekompromisne ostrá, ako to vedeli podať len na začiatku siedmej dekády minulého storočia. A to milujem!
» ostatní recenze alba Whalefeathers - Whalefeathers
» popis a diskografie skupiny Whalefeathers
Hundred Seventy Split / The Story So Far
Keď sa v roku 2010 od Ten Years After odčlenili dvaja kľúčoví muzikanti, zdalo sa, že bude s kapelou amen. Že sa tak nastalo, považujem za zázrak, ale poďme sa pozrieť, čo spomínaná dvojica v zložení Joe Gooch (gitara, spev) a Leo Lyons (basa) odvtedy vyviedla.
Založila formáciu Hundred Seventy Split, v mnohom pokračovateľa ich novodobej formy bluesrockového energetického kokteilu. Kapela má na konte štyri štúdiové a dva koncertné albumy. Posledný – Movin’ On – vyšiel len pred nedávnom. Ja som sa kapele viac-menej vyhýbal až do doby, kěd som si kúpil ich rekapitulačný woodstockový koncertný album Live Woodstock 69’, ktorý ma baví veľmi. A tak som si tento rok zadovážil výberovku The Story So Far z roka 2022, ktorá obsahuje stručný úvod do tvorby z rokov 2010-2016, a teda obsahuje skladby z prvých štyroch albumov.
Muzika je to skvelá. Je to moderne znejúci bluesrock, znie ako prirodzený nasledovník ich posledných počinov s Ten Years After. Gooch je nadaný a technicky disponovaný gitarista, Lyons jedinečný basgitarista. Za bicími sedí prevažnú väčšinu času Damon Sawyer, odvádza štandardnú robotu. Dvanásť skladieb (dva bonusy sú prirodzenou súčasťou cédečka, ich exkluzivita spočíva v tom, že ide o dovtedy nevydané koncertné skladby) nemá slabé miesto. Od The Smoke po She’s Got The Mojo sa priaznivec blues a rocku cíti komfortne, dobre, príjemne. Hudba má tú moc, pozdvihnúť náladu, keď sa človek cíti pod psa. S
Hundred Seventy Split by som si vyliečil hádaj aj smrteľnú neliečiteľnú chorobu.
Keď tento prierez z tvorby počúvam, vždy mám chuť vyzdvihnúť inú skladbu ako tú naj. Za pozitívum považujem aj to, že polovica skladieb je koncertných. Iste, asi by som privítal viac vlastnej tvorby, keďže kapela sa (logicky) na svojich vystúpeniach rada vracia k odkazu Ten Years After. A tak tu máme hneď tri parádne pripomienky legendárnej skupiny (Good Morning Little Schoolgirl, Love Like A Man a I’m Coming Home). Každopádne vyzdvihnem tvrdú a temnú pecku Gonna Dance On Your Toombstone, ktorá vo mne vyvoláva tie najslastnejšie pocity. Podobne Pork Pie Hat by sa nestratila ani na vrcholných priečkach ľubovoľného rebríčka dobrej muziky. A do tretice, Bonamassa by upísal dušu za pecku ako The Game alebo hoci It’s Coming Back Around. Ja som na tom lepšie, stačilo mi obetovať pár eur a výsledok mám doma na nosiči, ktorý so mnou prežije zvyšok života.
The Story So Far ponúka vynikajúcu muziku, je to dobrý výber. Pokiaľ ste ešte o Hudred Seventy Split nezavadili, skúste, možno budete pozitívne prekvapení. A ak nie, aspoň si rozšírite bluesrockové obzory.
» ostatní recenze alba Hundred Seventy Split - The Story So Far
» popis a diskografie skupiny Hundred Seventy Split
Scofield, John / Live
V rámci svojej zbierky koncertných albumov zo 70. rokov sa síce nesystematicky, ale o to radostnejšie vrhám aj na albumy z iných ako rockových oblastí. A tak som si jedného dňa zadovážil japonské CD Live (1978) amerického gitaristu Johna Scofielda.
Šesť skladieb je viac jazzových ako inožánrových, poctivo inštrumentálnych a presvedčivo odohraných. Štvorica hudobníkov v obsadení gitara, basa, bicie a piano sa štvrtého novembra 1977 predviedla v Domicile v Mníchove so všetkou parádou.
Už v úvodnej kompozícii V. badať, že každý inštrumentalista si príde na svoje. Iste, sóla majú v rukách gitarista a klavirista, ale ani rytmika nie je práve minimalistická. Joe LeBarbera je bubeník, ktorého v podstate nepoznám, každopádne ma zaujal, jeho hra je správne divoká a plná. Dôjde aj na krásne basové sólo, (Jiří) George Mraz je český rodák z Písku, náš emigrant a americký imigrant, ďalší z talentovaných československých hudobníkov, ktorý našťastie zdrhol a mohol slobodne hrať, čo ho bavilo.
Zadumaná skladba Gray And Visceral ma oslovila asi najviac. Má v sebe čosi znepokojivo tajomné, akoby sa spoza opony prebúdzalo tajuplné Lovecraftovské božstvo s chápadlami na brade a čakalo, kedy sa zapojí do deja. Album mal pôvodne iba štyri skladby, od prvého vydania na CD (v Nemecku, v roku 1987) však vychádza obohatené o dve skladby (Air Pakistan, Jeanie) a navyše sa tu zjavila aj skladba Leaving v plnej, needitovanej verzii. Na platni bola skrátená o tri minúty. Aj moje CD z roka 2020 ich obsahuje a som tomu rád. A nevadí, že sa vďaka nim album miestami ponorí do ospalej jazzovej atmosféry, pri ktorej v pohode zadriemem. Inak, keby ste chceli vedieť, aký je Scofield gitarový borec, práve Air Pakistan je úžasnou ukážkou jeho hry. A aj LeBarbera si tu strihne bubenícke sólo. V záverečnej štvrťhodinovej skladbe Softly, As In A Morning Sunrise sa tiež uspáva, swinguje, medituje, skrátka, na všetko je čas, každá plocha je detailne opracovaná a ako poslucháč oceňujem najmä prirodzený prejav hudobníkov hrajúcich naživo. Mám rád hudbu, ktorá pôsobí ľudsky, nie ako skladačka od AI. Samozrejmosťou je rozsiahle bubenícke sólo, ktoré radím k tým počúvateľnejším.
Scofielda som dlho vnímal len ako meno, jedného zo zástupu často spomínaných jazzových borcov. Bližšie som ho vstrebal až kvôli Warrenovi Haynesovi, ktorý ho so svojou skupinou Gov’t Mule prizval na nahrávanie albumu The Deep End Vol. 1 (2001), kde si spolu zahrali v skladbe Sco-Mule a neskôr spolupracovali na albume s rovnakým názvom, ktorý vyšiel v roku 2015. Stále som však jeho tvorbou v podstate nepoľúbený.
Tento živák považujem za výborný príklad inštrumentálneho jazzu. Nemusím ho počúvať často, ale keď sa dostaví tá správna nálada, baví ma. Odporúčam.
» ostatní recenze alba Scofield, John - Live
» popis a diskografie skupiny Scofield, John
Charlee / Charlee
Nie vždy mám chuť na experimentálne progresívne hudobné besnenie, niekedy (a je to často) dávam prednosť tomu, čo pôsobí na moju prvú signálnu bez akejkoľvek námahy. A takýmto albumom je aj Charlee od rovnomennej kanadskej kapely, ktorú založil gitarista (a spevák) Walter Rossi.
Gitarový hard rock. Priamočiary. Priam chytľavý. Osem skladieb, necelých tridsaťpäť minút čistého ťahu na bránku. Tu blues (Wizzard), tam troška funky (Lord Knows I’ve Won, Let’s Keep Silent), inde zasa baladicky vyznievajúca selanka (A Way To Die). Prím však hrá až hendrixovsky rozkokošený hard rock (Just You And Me, Wheel Of Fortune Turning), prípadne všetko dokopy (It Isn't The First Time). A predovšetkým hromada gitarových sól. Priaznivci glamu isto ocenia miestami až rádiovú vľúdnosť, zástancovia nekompromisného prejavu zasa vydarený ostrý a pritom čistý sound.
Na to, že Rossi takmer každú skladbu nahral s inou rytmikou (vystriedajú sa v nej štyria basáci a dvaja bubeníci), znie album celkom kompaktne. Aspoň pre mňa je to jedna podmanivá vyhliadková jazda po vysnívanom kúsku hudobnej krajiny, kde sa nemusím rozčuľovať, prečo nikto nevyplienil burinu popri ceste, na kieho frasa sa mi tu zjavil akýsi diabolský pokus o „kráčanie s dobou“ a pod.
Skrátka, je to vynikajúca muzika presne podľa môjho gusta. Má veľa spoločného s tvorbou inej kanadskej skupiny, a síce Mahogany Rush. Ako Rossi, tak Marino vychádzajú z Hendrixa, to je jasné aj nahluchlému poslucháčovi. Tak skúste a uvidíte/začujete, či sadne aj vám. Ja som usvedčený fanúšik.
» ostatní recenze alba Charlee - Charlee
» popis a diskografie skupiny Charlee
Damnation Of Adam Blessing, The / The Damnation of Adam Blessing
Americká rocková scéna na prelome 60. a 70. rokov by si zaslúžila hĺbkový rozbor, v ktorom by isto nechýbala ani kapela The Damnation Of Adam Blessing. Títo „skoro“ hardrockeri debutovali v roku 1969 rovnomenným albumom o ktorom si dnes čosi povieme.
Na úvod sa priznám, že kapelu som sem kedysi dávno doplnil bez toho, že by som mal doma originálne nosiče. A, ako skoro vždy, nikto sa nechytil, nuž som rád, že dnes už vlastním prvé dva albumy na jednom CD od Progressive Line a môžem jej venovať aj recenzie. Na kapelu som naďabil v nejakom letáku od Akarmy, kde ju núkali a ja som si zapamätal názov. Akurát po nosičoch sa na Slovensku zem zľahla. Ani v bežnej internetovej distribúcii sa nevyskytovala, a tak som na ňu naďabil náhodou v bazári cca pred dvomi rokmi. Jasné, že som skákal dva metre od podlahy s úsmevom na tvári.
Deväť skladieb ponúka typickú dobovú zmes tvrdšieho rocku mixovaného melodikou 60. rokov a psychedelickými náznakmi, ktoré z nej robia samozrejmého ašpiranta pre môj záujem.
Najlepšie veci sú tie hardrockové. Cookbook, Le’ Voyage alebo Hold On nemajú chybu. Vydarila sa aj melodramatická pomalka Strings And Things, zamatovo psychedelicky popový kúsok Dreams je svieži a dumka Lonely exceluje v atmosfére. Tento typ muziky vo mne vyvoláva pocit, že svet by mohol byť dobrým miestom pre život. A za túto krátku ilúziu som vďačný.
Naopak, cover verzie nie, že by boli zlé, ale nijako zvlášť ma nezaujali. Platí to o ťažkopádne spomalenej klasike Morning Dew, o hravej bluesovke You Don’t Love Me od Willie Cobbsa a tiež o príjemne odsýpajúcej skladbe Last Train To Clarksville od skupiny Monkees.
The Damnation Of Adam Blessing považujem za dobrý debut, prísľub vecí budúcich. Napriek tomu, že obsahuje presne to, čo mám na muzike rád, budem troška prísny a udelím tri poctivé hviezdy na päťhviezdičkovej škále. Nepočúvam tento album často, nuž mi asi neprirástol k srdcu tak ako iné raritky. Nedajte sa odradiť, viem si predstaviť, že niekomu táto muzika sadne na plný počet.
» ostatní recenze alba Damnation Of Adam Blessing, The - The Damnation of Adam Blessing
» popis a diskografie skupiny Damnation Of Adam Blessing, The
Felt / Felt
Americkú skupinu Felt som mal na zozname odnepamäti. Zaujal ma obal, keď som kedysi v dávnych časoch browsoval po tom, čo sa vtedy nazývalo internet. Na CD som však nikdy nemal šťastie, a tak som sem aspoň pred mnohými rokmi pridal profil, reku, hádam sa niekto nájde, kto ku kapele niečo napíše. To boli ešte doby, kedy sa v českých a slovenských luhoch a hájoch o muzike písalo často a mali sme medzi nami borcov typu Merhaut.
Ale život vie vyliečiť aj toho najväčšieho optimistu. Profil dodnes zíval prázdnotou, našťastie, na jar tohto roka som bol v Bruseli a v miestnom hudobnom bazári som naďabil na CD od Flawed Gems za rozumnú cenu. Neváhal som ani sekundu a prihodil ju k ďalším túžobne vyzerajúcim položkám chýbajúcim v mojej skromnej zbierke (Jane – Between Heaven And Hell, Crabby Appleton...). Prečo?
Až beatlesovsky jemná psychedélia v Look At The Sun sa postupne pretaví do zlovestného gitarového sóla na záver a ja viem, že sa mám na čo tešiť. Jazzovo vytvrdená Now She’s Gone mi to potvrdí ako prívetivý úradník potrebné tlačivo. Pozornejší poslucháč si isto všimne, že kapela je jednou nohou zaborená do 60. rokov, pričom jej táto melodická poleva ani trocha neprekáža v tvorení podmanivej muziky. Aká by to bola rocková kapela zo 70. rokov, ktorá by sa nepokúsila o hranie blues? Weepin’ Mama Blues je vrcholom albumu. Tvrdá žulová záležitosť, popri ktorej sa aj Chuck Norris zdá byť pieskovcom, mi sedí. Melodramatické skladby mám rád, World je naozaj neskutočne citovo žmýkajúca variácia na expresionizmus v rocku. A o dlhočiznej The Change to platí dvojnásobne! Toľko pátosu a pritom ani kúsok gýča, to je umenie! Záverečná skladba Destination ponúka troška vydýchnutia a opäť musím konštatovať, že tá sixtiesová melodika ide kapele na jednotku.
Album Felt je skvelý. V tvrdých pasážach nedostižný, v melodických návykový. Vyplatilo sa mi trpezlivo číhať na príležitosť a som rád, že mám túto zabudnutú jednohubku na tanieri.
» ostatní recenze alba Felt - Felt
» popis a diskografie skupiny Felt
Mr. Albert Show / Mr. Albert Show
Dychmi obohatené rockové kapely, o ktorých sa zvykne písať ako o brassrockových, sa delia na dve skupiny. Tou prvou je duo Blood, Sweat & Tears a Chicago, v tej druhej sú všetky ostatné.
Na prvý pohľad je holandská skupina Mr. Albert Show rovnaká ako všetky tie kapely typu Lighthouse, Satisfaction, Heaven, Chase atď. Ale keď sa s jej muzikou hlbšie zoznámime, nájdeme čosi osobité.
V prvom rade nejde „dychový rock“, nemáme tu duo alebo trio (a viac) dychárov stavajúcich zvukovú hradbu. Dychy obsluhuje jediný člen – Bertus Borgers. Aj muzika je parádne tvrdá, a teda by som Mr. Albert Show zaradil skôr do revíru kapiel typu Colosseum. Výraznú rolu majú i klávesy. Zaujímavé je aj to, že za mikrofónom je speváčka Floortje Klomp, ktorej často sekunduje práve Borgers.
Bluesová temnota v úvodnej skladbe Act Of Love mi je blízka. S nástupom saxofónu dostávam jeden z najsilnejších jazzrockových riffov svojej doby a to som ich už počul... Podobne hutná smršť Kings Of Galaxy nemá chybu.
Vôbec je muzika až hardrockovo tvrdá a po svižný direkt nejde ďaleko. Harmonikou ozvláštnená pecka King Horse je toho najlepším dôkazom. Páči sa mi, že sa rada vracia k bluesovým koreňom, ktoré neváha zmixovať so spevnými momentami (Don’t Worry). Keby som mal vybrať čosi na singel, zvolil by som hravú, ale zároveň nekompromisnú White Bear Skin Coat. Alebo spevnú Wild Sensation, ktorá ako singel aj vyšla. Dokonca pred vydaním albumu. Jedným z početných vrcholov albumu je vyše sedemminútová jazzrocková lavína There’s A Sad Song In The Air. Ej, takto sa robí riadna muzika! A nie, že by posledné dve skladby (White, Revolver) dáko zaostávali. Je to slasť, počúvať takúto rockovú nálož s miernymi jazzovými presahmi.
Toto je skrátka neskutočne dravá a parádna hudba presne podľa môjho gusta!
» ostatní recenze alba Mr. Albert Show - Mr. Albert Show
» popis a diskografie skupiny Mr. Albert Show
Fraction / Moon Blood
Kapiel, ktoré by mi pripomínali jedinečný sound The Doors, nie je veľa. Americká zabudnutá skupina Fraction sa však k nemu na svojom jedinom albume – Moon Blood (1971) – dostala veľmi blízko.
Pravda, päť skladieb neobsahuje klávesy, kapela mala v zásobe dvoch gitaristov, ale to je detail. Nahrávka vznikla na kolene za tri hodiny, nuž nečudo, že má len pol hodinu. Dôležitá je však muzika a tá je správne psychedelicky vzdušná a podmanivo temná. Sanc-Divided ma neodbytne presviedča, že spevák Jim Beach si mohol s Morrisonom podať ruku. Pomalé tempo, zasnená nálada, čosi tajuplné a melancholické sa snúbi s čímsi znepokojivým. A pomalé tempo dominuje i mrazivej exorcistickej romantike Come Out Of Her. Melodramatický krúžok s ambíciou vyhrať celosvetovú súťaž v dramatickom výraze uvedie hru Eye Of The Hurricane a ja som z nej paf! Katarzná selanka Sons Come To Birth ma nechá vydýchnuť pred finálnym blues This Bird (Sky High). Keby temnota dostala chuť tváriť sa milo, takto by to znelo. Miestami sa cítim ako v sanatóriu a inokedy ako na liečbe elektrošokmi.
Toto je jeden z mojich neskorých prírastkov, CD som zohnal asi pred dvomi rokmi. Zaujímavý je obal, do výrezu s červenou fóliou môžete vložiť púzdro s nosičom, je na ňom mesiac a podľa toho, ako ho zasuniete, bude sa nachádzať vždy v inom rohu obalu (správne krvavý). Je to veľmi chytľavá muzika, vrúcne odporúčam americkým temným psychedelikom. Dávam plný počet hviezd, takáto nálada je v muzike vzácna.
» ostatní recenze alba Fraction - Moon Blood
» popis a diskografie skupiny Fraction
Ancient Grease / Women And Children First
Ancient Grease, neexistujúca skupina, ktorá nahrala jediný album Women And Children First (1970), je konečne aj na Rockboarde, a tak si ju pripomeňme.
Príbeh tohto projektu je zaujímavý. Kapela vznikla ako Strawberry Dust a pod týmto názvom šla aj do štúdia. Keďže hrala najmä úrevzaté veci, materiál na album jej dodal bubeník John Weathers a pár ďalších ľudí, čo sa motali okolo kapely Eyes Of Blue. Jej producent Lou Reizner celý projekt potopil, keďže sa mu nepáčil názov Strawberry Dust, nuž dal vylisovať album pod hlavičkou Ancient Grease. Kapele a ani Weathersovi nič nezaplatil, album nijako nepromoval, a tak zapadol. Rozčarovaní hudobníci pokračovali pod svojim originálnym názvom až do stratena.
Teda, až kým ich muziku neobjavili ľudia ako ja, hudobní archeológovia. V roku 2008 vydala album na CD firma Angel Air a práve toto vydanie mám odvtedy doma.
Desať skladieb núka tvrdú, bluesom zakalenú, hardrockovú nádielku. Weathers zložil ostrý materiál, ktorý sa pre jeho vtedajšiu domovskú kapelu údajne nehodil. Nevadí! Podstatné je, že to odsýpa! Taká riffovka Don’t Want by mohla „z fleku“ zaujať miesto za vrchstolom hardrockových dejín. Gareth Mortimer spieva škaredo, chripľavo a skôr reve ako nôti. A k hudbe to skvelo sedí! Keď chce, zvláda aj skoro citlivo spievať (Odd Song, Where The Snow Lies Forever, Time To Die, Prelude To A Blind Man), ale čo si budeme hovoriť, sila tejto muziky je v hutnom bluesrockovom rocku, ktorý sa vtelil do skladieb ako Freedom Train, Eagle Song, Mother Grease The Cat a Women And Children First. Z muziky cítim podobnosť s tvorbou skupiny Freedom, ktorej hudbu mám tiež veľmi rád.
Inak, záľuba britských tvrdých skupín v country ma neprestáva fascinovať, aj tu sa nachádza jedna tiahla country balada Mystic Mountain, ktorá sa ku zvyšku albumu nehodí, hoci je milá.
Album Women And Children First som si zamiloval po prvom vypočutí. V časoch, keď som bol nadšený hľadač podobných cédečiek, patril k mojim najobľúbenejším akvizíciám. A dnes, keď som si ho po čase vypočul, cítim to rovnako.
» ostatní recenze alba Ancient Grease - Women And Children First
» popis a diskografie skupiny Ancient Grease
Amish / Amish
Hľadači obskúrnych rockových vykopávok majú v období na prelome 60. a 70. rokov priam nevyčerpateľnú studnicu inšpirácie. Klasickou jednoalbumovou skupinou balansujúcou na hranici hard a psych rocku bola aj kanadská formácia Amish.
Vydala jeden album obsahujúci osem skladieb. Hudba je to dravá a zároveň melodická. Psychedélia opatrne vykukuje spoza periny. V hudbe sa zároveň nachádza aj čosi z melodiky 60. rokov, veď spevná záležitosť Sad Girl by sa mohla ocitnúť aj v rádiovom vysielaní tých čias a určite by sa v ňom nestratila.
Výraznú rolu v sounde hrajú klávesy, také tie organové, chutné. Skladby sa počúvajú jedna radosť, ešte aj milý cover Dear Mr. Fantasy má čosi do seba. Ako najobľúbenejšia vec z albumu by sa mohla menovať hociktorá, ale ja som sa rozhodol vyzdvihnúť dlhšiu náladovku In The Sea a záverečnú variáciu na drsnú konfrontáciu Down The Road. To bola inak skladba, ktorú kapela plánovala vydať ako singel, ale vydavateľ túto snahu zarazil, nuž kapela nikdy žiadny singel nevydala.
Toto je muzika, pri ktorej sa mi parádne relaxuje. Skladby sú krátke, sedia mi, a tak prihodím protekčnú hviezdu k trom zaslúženým.
» ostatní recenze alba Amish - Amish
» popis a diskografie skupiny Amish
Poobah / Let Me In
Moja záľuba v jednoalbumových vykopávkach ma doviedla aj k americkej hardrockovej skupine Poobah. Predstavte si, aké bolo moje prekvapenie, keď kapela bezostyšne, nie, že nenahrala iba jeden album, ale dodnes funguje!
Každopádne sa dnes pozrieme na debutový album Let Me In z roka 1972.
Hardrockové triá zbožňujem. Rytmika v zložení Phil Jones (basa, spev) a Glenn Wiseman (bicie Jim Gustafson okrem gitary a spevu zvesela preluduje i na klávesoch, ale to si ani nevšimnete. Šesť skladieb je presne takých, aké počúvam veľmi rád. Už úvodná pecka Mr. Destroyer ukazuje, že kapela to má rada surové. Iste, na úvod zaznie voľajaký smiešny dialóg, ale od nástupu šmirgľovanej gitary môj poslucháčsky duch instantne prejde zo zemského skupenstva do nirvány. A tento stav pretrváva aj v záverečnom džungľovom perkusívnom opare.
Baladicky ladená Enjoy What You Have vyrušuje ordinárneho poslucháča neustálym psychedelickým podpichovaním. Ako keď vám vlastizradca hudie do uška čosi o mierových úmysloch invazívnej armády. Vie, že je to blbosť, ale tak dobre to znie! Bluesový názvuk v Live To Work je taký drsný, že by pri ňom aj Chuck Norris radšej rokoval ako bojoval. Psychedelická haluz Bowleen poteší najmä konzumentov rôznorodých rastlinných fajčív, na záver sú spláchnutí do záchoda a nastúpi ďalšia hardrocková operácia bez umŕtvenia zavádzajúco pomenovaná Rock N’ Roll. Záverečná a titulná skladba v jednom, Let Me In, poteší najmä priaznivcov dlhých bubeníckych sól.
Na mojom CD sa nachádza 12 bonusov. Kapela sa snažila vydať všetko, čo našla v skrini, nech majú fanúšikovia radosť, a tak sa pripravte na niekoľko zmien na poste bubeníka, zopár koncertných záznamov a najmä podobne drsnú muziku. Taká Upside Down Highway by sa nestratila ani v hlbinách čierneho mŕtveho metalu. Je asi dobre, že ju nepočuli dnešní stoner rockeri, lebo kvílenie ich zúfalého mindráku by znelo ešte horšie ako to, čo obvykle produkujú. A peciek, ktoré stoja za zmienku je tu veľa, Make A Man Outta You, Walk Of The Bug, Going To Rock City, I’m Crazy, You’re Crazy... Bonusy sú akoby ďalším albumom kapely, rozhodne sa teším, že túto nekompromisnú nádielku vlastním a môžem počúvať. Vlastne by som povedal, že sú ešte lepšie ako album.
Hrubozrnná hudba kapely Poobah ma baví, v USA sa hral hard rock, aký sa nikde inde na svete nevyskytoval.
» ostatní recenze alba Poobah - Let Me In
» popis a diskografie skupiny Poobah
Samurai / Kappa
Vážení čitatelia, držte si okuliare, chystám sa načrieť do močaristých končín japonského hard-psychedelického rocku, kde na vás číha mytologická Kappa s jazierkom na hlave.
Má ju na svedomí skupina Samurai, ktorá vydala dva albumy, debut v roku 1970 a toto dielo v roku 1971. Následne sa rozpadla. Našinci môžu poznať basgitaristu Tetsua Yamauchiho, ktorý sa stal neskôr v Británii členom skupiny Free. Tu je však jedným z pätice hráčov, o ktorých u nás, trúfam si povedať, veľa ľudí nepočulo.
Každopádne som si toto dielo kúpil naslepo, len tak, zaujal ma obal. A viete čo? Na druhý deň som sa do obchodu vrátil a kúpil si aj debut. Prečo?
Pretože Kappa ponúka typickú hardrockovú muziku. Päť skladieb osciluje na pomedzí trvdosti diamantu, pričom neváha občas zahaluziť. Frontman Miki Curtis, ktorého meno sa občas uvádza ako súčasť názvu kapely, spieva a obsluhuje i flautu. A počúva sa dobre, hoci jeho angličtina má srandovný japonský prízvuk, ktorému niekedy ťažšie rozumieť. Toto je ten typ muziky, ktorý by som si bez váhania vzal na opustený ostrov, pretože inak by som sa cítil opustený. Nedajte sa pomýliť názvami ako napríklad Trauma, z tejto meditatívnej pecky mám len a iba radosť. Prečo ma tento typ muziky tak opantáva? Nuž, je to Same Old Reason. Je skrátka kompatibilná s mojou krvnou skupinou.
Samozrejme, mdlá ospalka Daredatta by sa dala sama o sebe považovať za slabšiu, ale v rámci oddychu pred náložou Vision Of Tomorrow funguje na jednotku s hviezdičkou. No a celostranová kompozícia King Riff And Snow Flakes je inštrumentálna smršť, vyblbnú sa všetci. Klávesák, basák, bubeník, gitarista... Dvadsaťdva minút uplynie ako nič!
Vlastním japonský disk od P-Vine Records z roka 1998, DR 12, tak mi hádam bude dovolené prehlásiť, že sa mi táto muzika páči. A nadelím jej 5 hviezd.
» ostatní recenze alba Samurai - Kappa
» popis a diskografie skupiny Samurai
Axis / It's A Circus World
Koncom 70. rokov sa hardrocková muzika dostala do útlmu. Zahodila všetky progresívne výlety do inštrumentálnych krajov, sústredila sa na kratšie úderné pesničky založené na úsečných riffoch a spevných melodických refrénoch. Kto sa chcel hudbou živiť, musel sa prispôsobiť poslucháčskemu vkusu masového publika. A to chcelo čo najjednoduchšiu, pokiaľ možno sterilnú, muziku nenútiacu mozog k zvýšenej aktivite. V roku 1978 sa v tomto prostredí zrodil album It’s A Circus World od americkej skupiny Axis, ktorý sa z tohto modelu trocha vymyká.
Išlo o typické rockové trio, gitara-basa-bicie (a spev), v zostave sa nachádzali zaujímaví muzikanti. Meno Jay Davis (basa) asi nikomu nič nepovie, hoci hral s Rodom Stewartom, ale Danny Johnson (gitara, spev) hral v skupinách Derringer, Alcatrazz, Private Life a Steppenwolf. No a Vinny Appice bude známy každému priaznivcovi Black Sabbath a Ronnie James Dia.
Jedenásťskladbová gitarová hardrocková nádielka je za mňa vhodná aj do rádií (ak by niečo také chceli hrať, čo nechcú). Nie však v komerčnom zmysle. Hudobníci akoby žmurkali na poslucháčov – aha, sú to krátke melodické songy, ale zároveň majú v sebe dravosť a energiu vymedzujúcu sa z popového bahna svojich súputníkov. Zvuk odmieta produkčnú sterilitu, znie prirodzene, ako sa na správnu rockovú muziku patrí.
Milujem posadené polohy v Brown Eyes alebo Juggler. Rovnako však na mňa zaberajú aj svižnejšie riffovky ako Soldier Of Love. A čo by to bol za hardrockový album, keby sa na ňom nenachádzala posmutnená balada á la Train? Appice sa vyblázni v rozkokošenej funkoidnej smršti Armageddon, mám pocit, akoby v Sabbathoch nehral to, čo mohol. Album v podstate nemá slabé miesto a skladby sú vzácne vyrovnané. Pokiaľ máte radi melodický gitarový hard rock bez kompromisov, budete spokojní.
Že to šlo aj v roku 1978, hrať skvelú muziku, dokazuje tento album mierou vrchovatou. Mám ho rád.
» ostatní recenze alba Axis - It's A Circus World
» popis a diskografie skupiny Axis