Fermata - Ad libitum (1984)

Keď sa povie dobová hudba, má to v sebe obvykle skryté čosi, čo pamätníci spoznajú na prvú dobrú. V prípade (česko)slovenského rocku je to zvyčajne čosi odpudivé. V roku 1984 tento pocit zvečnila aj legendárna Fermáta na albume Ad libitum.

Rock to na Slovensku nikdy nemal ľahké. Jeho zlatá éra sa skryla s normalizáciou, nuž nahrávať mohli len prominentní muzikanti a aj to len občas a v silnej cenzúre komunistického pohľadu na budovateľské umenie. A tak sa dnes tešíme z fragmentov, náznakov, úplne výnimočne aj zo svetových albumov a kapiel. K tomuto promile vyvolených patrila aj prevažne jazzrocková Fermáta. Žiaľ, v 80. rokoch svoje chúťky uprela k spievanému československému „syntetickému“ bigbítu, čo je žáner, ktorý sa mi bridí.

Desať skladieb kastrovaného popíku s priškripnutým spevom s občasným pokusom o tvrdšie rockové vyznenie vo mne vyvolávajú pocit pirátskeho zajatca, ktorého jednookí a jednonohí zlosynovia nútia skočiť z dosky do vody plnej žralokov. Pravda je, že keď mi do toho zanôtia ploské klávesy (Posledné tango na Vajnorskej ulici), tak by som aj pobehol. Vôľa prežiť a vzdorovať sa mi zjavuje len počas gitarových sól, to je aspoň nafukovacie koleso, čo na tom, že proti žralokom je dobré asi ako mŕtvemu zimník.

Pokusy o zložitejšie motívy sú bezradne rozsypané z reproduktorov do okolia, kebyže ich chcel niekto pozbierať, môže rovno signalizovať S.O.S. Unavenej skupine pocestných určite dobre padnú Stoličky, akurát je kruté, že sú to v skutočnosti fakírske nástroje na mučenie. Elektrické kreslo má v sebe väčšiu mieru empatie ako táto skladba.

Moment! Ešte stále sa na tento text pozeráte s nádejou, že dôjde aj na dobré stránky? Ó nie, album si poistil absenciu akýchkoľvek kladov s funky náladou. Z takej Ešte vládzem doteraz nevládzem. Keby sa album volal Porucha vkusu, vystihol by môj dohad, prečo by sa mi toto dielo malo páčiť. Vyzdvihnúť čosi je pre mňa nemožná úloha, náznak erekcie v úvode skladby Päť minút po dvanástej pochovajú výpady rytmiky. Ale ako balada je to vlastne takmer počúvateľná skladba, so škrípajúcimi zubami. Ak chcete vynútené priznanie, najlepšia skladba na albume je ostrá inštrumentálna smršť Post Scriptum. Je skutočne dobrá! A bubenícke sólo v úvode Ad libitum síce znie, akoby ho nahrávali vo vykachličkovanej kúpeľni na kotúčák, ale vďaka aspoň zaň, to, čo nasleduje po ňom, sa vzpiera klávesnici. Neviem, prečo ma slapové basové exhibície nebvaia. Vlastne viem! Pretože dokážu vyznieť iba vo funky a to je pre mňa ekvivalent trhania neumŕtveného trvalého zuba kombinačkami.

Zvuk je poplatný dobe. Za mňa to je mínus.

Ad libitum mám v dvojdiskovej edícii z roka 2009 s poradovým číslom 4, dopĺňa ho album Simile, pre ktorý som si toto dvojcédečko kúpil. Dnes som si ho vypočul do konca, čo sa mi na prvý raz pred časom nepodarilo. Nemyslím si, že si ho do konca života ešte niekedy vypočujem, nuž za mňa je toto najslabší album skupiny, ktorú inak veľmi uznávam. Viem, že som porušil svoj sľub nepísať o našej scéne, pretože naši pamätníci sú v tomto skoro takí tolerantní ako Bombic k menšinám, ale povedal som si, že niektoré hrôzostrašné zážitky treba vypovedať, aby sa ich človek zbavil.

Hviezdičky za každé áno udeľujem nasledovne:
Sú tu kompetentní muzikanti? Áno.
Hrajú dobrú muziku? Nie.
Majú dobrý zvuk? Nie.
Sú tu uveriteľné emócie? Nie.
Túžim sa k albumu vrátiť? Nie. S odretými ušami je to za jednu hviezdu. Ale bol som v pokušení nedať tú...
reagovat

Posun Fermaty k melodickému rocku a navyše spievanému, nebol vobec zlý. Na tomto albume sa ozaj nájdu skvosty, ako hutný Svet na doskách s krásnym refrénom, krásny Päť minút po dvanástej, ale hlavne inštrumentálky SOS, nadupaná Post scriptum a záverečná Ad libitum s krásnym basovým sólom. Vrcholom je pre mňa ale Posledné tango na Vajnorskej ulici, hlavne inštrumentálny úvod prekypujúci emóciami. Na CD verzii sa nachádzajú ako bonusy spievané skladby z tohto albumu v angličtine. S ohľadom na ranné diela Fermaty dávam 4.
reagovat

Tento album je naozaj iný,ako predchádzajúce.Píšeme rok 1984, 3 roky po vydaní ich posledného albumu.

Klasický jazzrock Fermata odklonila na populárnejši štýl hudby, stále s prvkami jazzrocku,ale pridaním symfonického progu a rytmického rocku.

Ad Libitum je jediná platňa Fermaty, kde sa veľa a veľmi dobre spieva,a to vďaka prichádzajúcemu starému "bigbiťákovi" Jurajovi Bartovičovi, ktorý sa podielal na väčšine skladieb.

Tento album je jednoznačne klenot slovenského rocku, patrí do zbierky každého, kto má rád túto vynikajúcu skupinu, hrajúcu a skladajúcu do dnešných čias.

Na záver úryvok z ich oficiálnej stránky:
"Hudba skupiny Fermáta bola v každej fáze svojej existencie predovšetkým o objavovaní bielych miest na hudobných mapách. Vždy išlo skôr o dobrodružstvo, ako o chladnú kalkuláciu. Bielych miest na mapách ubudlo, dobrodruhovia pomaly vymierajú. Našťastie je tu ešte Fero s Fedorom so svojim dorastom. V dnešnej dobe, keď je hračkou predpovedať marketingové kroky najvychytenejších hviezd slovenského i svetového popu na tri-štyri ťahy dopredu, vám títo pani dokážu poskytnúť istotu neistoty, stabilitu vlastnej vrtkavosti a pevný základ v premenlivosti. Hudba Fermaty bola, je a bude vždy nadčasová. Symbolika Kristových rokov, ktoré Fermata dnes oslavuje, je nie v zmŕtvychvstaní, pretože nikdy mŕtva nebola, ale v akomsi znovuzrodení a načerpaní novej energie."

reagovat

zolik @ 10.05.2007 00:00:00
Prosím Vás, nájde sa dobrá duša,ktorá mi pošle text skladby Pat minut po dvanastej?
Je to jedna z najkrajsich hudobnych balad,co som kedykolvek pocul, ten text je nadherny...
Dakujem!

Eduard Křiklava @ 26.07.2007 00:44:49
Ideální řešení je koupě reedice na CD
V Ostravě za 190,- v CDshopu u kuřího ryn

Myslím, že není těžké pochopit, co vedlo Fermátu k tak zásadnímu stylovému posunu.Byla to jednoznačně snaha oslovit širší publikum a zároveň potvrdit, jak křehké hranice mezi jednotlivými hudebními žánry jsou.Líbivé, až hitové skladby jsou zde vyvažovány záblesky jazzu nebo funky jízdou, za kterou by se nestyděl ani Peter Gabriel.CD má poněkud basy "přehulený" zvuk, nicméně se jedná o vynikající placku, která potěší ve sbírce.Možná je to jen můj dojem, ale v některých momentech jako bych slyšel určité doomově chladné nálady.Rozhodně mi tento materiál nepřipadá čtvrt století starý.Stále aktuální dílko.
reagovat