Fermata / Ad libitum (1984)

Keď sa povie dobová hudba, má to v sebe obvykle skryté čosi, čo pamätníci spoznajú na prvú dobrú. V prípade (česko)slovenského rocku je to zvyčajne čosi odpudivé. V roku 1984 tento pocit zvečnila aj legendárna Fermáta na albume Ad libitum.

Rock to na Slovensku nikdy nemal ľahké. Jeho zlatá éra sa skryla s normalizáciou, nuž nahrávať mohli len prominentní muzikanti a aj to len občas a v silnej cenzúre komunistického pohľadu na budovateľské umenie. A tak sa dnes tešíme z fragmentov, náznakov, úplne výnimočne aj zo svetových albumov a kapiel. K tomuto promile vyvolených patrila aj prevažne jazzrocková Fermáta. Žiaľ, v 80. rokoch svoje chúťky uprela k spievanému československému „syntetickému“ bigbítu, čo je žáner, ktorý sa mi bridí.

Desať skladieb kastrovaného popíku s priškripnutým spevom s občasným pokusom o tvrdšie rockové vyznenie vo mne vyvolávajú pocit pirátskeho zajatca, ktorého jednookí a jednonohí zlosynovia nútia skočiť z dosky do vody plnej žralokov. Pravda je, že keď mi do toho zanôtia ploské klávesy (Posledné tango na Vajnorskej ulici), tak by som aj pobehol. Vôľa prežiť a vzdorovať sa mi zjavuje len počas gitarových sól, to je aspoň nafukovacie koleso, čo na tom, že proti žralokom je dobré asi ako mŕtvemu zimník.

Pokusy o zložitejšie motívy sú bezradne rozsypané z reproduktorov do okolia, kebyže ich chcel niekto pozbierať, môže rovno signalizovať S.O.S. Unavenej skupine pocestných určite dobre padnú Stoličky, akurát je kruté, že sú to v skutočnosti fakírske nástroje na mučenie. Elektrické kreslo má v sebe väčšiu mieru empatie ako táto skladba.

Moment! Ešte stále sa na tento text pozeráte s nádejou, že dôjde aj na dobré stránky? Ó nie, album si poistil absenciu akýchkoľvek kladov s funky náladou. Z takej Ešte vládzem doteraz nevládzem. Keby sa album volal Porucha vkusu, vystihol by môj dohad, prečo by sa mi toto dielo malo páčiť. Vyzdvihnúť čosi je pre mňa nemožná úloha, náznak erekcie v úvode skladby Päť minút po dvanástej pochovajú výpady rytmiky. Ale ako balada je to vlastne takmer počúvateľná skladba, so škrípajúcimi zubami. Ak chcete vynútené priznanie, najlepšia skladba na albume je ostrá inštrumentálna smršť Post Scriptum. Je skutočne dobrá! A bubenícke sólo v úvode Ad libitum síce znie, akoby ho nahrávali vo vykachličkovanej kúpeľni na kotúčák, ale vďaka aspoň zaň, to, čo nasleduje po ňom, sa vzpiera klávesnici. Neviem, prečo ma slapové basové exhibície nebvaia. Vlastne viem! Pretože dokážu vyznieť iba vo funky a to je pre mňa ekvivalent trhania neumŕtveného trvalého zuba kombinačkami.

Zvuk je poplatný dobe. Za mňa to je mínus.

Ad libitum mám v dvojdiskovej edícii z roka 2009 s poradovým číslom 4, dopĺňa ho album Simile, pre ktorý som si toto dvojcédečko kúpil. Dnes som si ho vypočul do konca, čo sa mi na prvý raz pred časom nepodarilo. Nemyslím si, že si ho do konca života ešte niekedy vypočujem, nuž za mňa je toto najslabší album skupiny, ktorú inak veľmi uznávam. Viem, že som porušil svoj sľub nepísať o našej scéne, pretože naši pamätníci sú v tomto skoro takí tolerantní ako Bombic k menšinám, ale povedal som si, že niektoré hrôzostrašné zážitky treba vypovedať, aby sa ich človek zbavil.

Hviezdičky za každé áno udeľujem nasledovne:
Sú tu kompetentní muzikanti? Áno.
Hrajú dobrú muziku? Nie.
Majú dobrý zvuk? Nie.
Sú tu uveriteľné emócie? Nie.
Túžim sa k albumu vrátiť? Nie. S odretými ušami je to za jednu hviezdu. Ale bol som v pokušení nedať tú...

» ostatní recenze alba Fermata - Ad libitum
» popis a diskografie skupiny Fermata