Kin Ping Meh / 3 (1973)

Poďme sa porozprávať o obskúrnej nemeckej kapele Kin Ping Meh, ktorá sa od hardrockovej progresivity prepracovala až ku... disku? Album 3 z roka 1973 nám k tomu ponúka veľavravný dôkazový materiál.

Kapela sa behom dvoch rokov totálne zreogranizovala, od debutu v nej zostali len dvaja hráči, Kalle Weber (bicie) a Frieder Schmidt (klávesy). Gitarista Gerhard Mrozeck, ktorý sa zjavil už na druhom albume skupiny, prišiel z formácie Twenty Sixty Six and Then a pritiahol z nej aj speváka Geffa Harrisona, toho času spievajúceho v kapele I Drive. Zostavu doplnil gitarista Uli Gross (tiež hral už na druhom albume) a na basu hral nováčik Alan „Joe“ Wroe.  

Šesť skladieb je značne nevyrovnaných. Úvodná ťažkotonážna riffovica Come On In je pre mňa zároveň najlepšou skladbou albumu. Harrisonov chripľavý hlas milujem už od môjho prvého kontaktu s ním, cez kapelu Twenty Sixty Six and Then. Žiaľ, tým sme pozitívne momenty albumu vyčerpali. Diskofunková hrôza Random akoby sem zablúdila z barbarských končín zlatej hordy znásilňujúcej a ničiacej všetko civilizované, čo jej stojí v ceste. Kapela očividne túžila po širšom komerčnom prielome, a tak svoju špeciálnu hudobnú operáciu podčiarkla popovou otravou Love Is The Day, ktorá by svojimi kastrovanými vokálmi mohla zaujať priaznivcom skupiny Queen. Sólový „progresívny“ inštrumentálny náznak kvality ju nespasí.

Rock Is The Way je prorocký názov. Súhlasím, a preto je táto hardrocková pohoda počúvateľná. Každý rockový priaznivec 70. rokov sa pri predstave, že Circus má cez štrnásť minút, vopred nastaví na čosi podmanivé, veľkolepé, ba priam orgastické. Avšak, toto je tantra bez vyvrcholenia. Tajuplný vybrnkávaný úvod navnadí, ale namiesto nárastu vzrušenia vnímame paralyzovanú muziku na kolieskovom kresle, ktorému však kolesá ktosi demontoval, a tak sa ochrnutý neborák s drhnutím posúva vpred tempom mŕtveho slimáka po týždni rozkladania sa. Keď sa konečne dostaví rocková inštrumentalizácia, prznia ju saxofóny? Prečo?! A ešte aj ten cirkusový hurhaj namiesto záveru... Páni! Vždy, keď budete chcieť podporiť argument, že rocková hudba sa stala do seba zahladená a nebaví vás ukazovať prstom na artockových klasikov typu Yes, siahnite po tejto koláži nesúvisiacich motívov a zvukov. Nikto vám nebude odporovať! A platí to aj napriek tomu, že záverečná časť skladby má podmanvú atmosféru a dokonca funkčne graduje do ostrého gitarového sóla. Škoda, že je to len záblesk toho, čoho bola kapela schopná, keby jej peniaze neboli prednejšie. Aj tak ju sláva minula. Ďalšia variácia na otravné funky v intre Mrs. Holmes ma spoľahlivo ubíja. Slaďák, do ktorého sa zvrhne, je celkom príjemný, ale aj zbytočný. Akoby sa kapela snažila kompozične vrstviť nálady, akurát aj Frankensteinovo monštrum pôsobí ako monolit zoči-voči hrubým stehom tohto „eposu“. Tento predobraz novej verzie slovenskej hymny našťastie album uzatvára.

„Trojku“ som si zaradil do zbierky predovšetkým kvôli úvodnej skladbe a pokiaľ máte so mnou aspoň štipku rovnakého vkusu, nebude vám úplne po chuti. Za mňa je určený len pre archeológov-kompletistov. Ale ktovie, koľko ľudí, toľko chutí...

» ostatní recenze alba Kin Ping Meh - 3
» popis a diskografie skupiny Kin Ping Meh