Spooky Tooth / Ceremony (1969)

Ako sa dá zlikvidovať vynikajúco rozbehnutá hudobná kariéra, dokazuje album Ceremony (1969) od Spooky Tooth.

S experimentami je to ošemetné. Na jednej strane ide o bádanie v neprebádaných vodách, na strane druhej to namiesto Ameriky môže priniesť iba skorbut, hlad, utrpenie a zmiznutie v neznámych hlbinách. Nebudem vás napínať, tento album patrí k druhej menovanej skupine.

Myšlienka skrsla v hlave zakladateľa a producenta značky Island Chrisa Blackwella, ktorého kontaktovala francúzska pobočka Phillips Records, keďže distribuovala aj katalóg firmy Island vo Francúzsku. Vraj má skvelého avantgardného muzikanta zameraného na elektronickú hudbu Pierre Henryho, ktorý by mohol so Spooky Tooth nahrať akýsi priebeh katolíckej omše. Keď to Chris vytiahol pred Spooky Tooth, súhlasili s tým, že to nebude ich album, ale Henryho. A tak šli do štúdia, nahrali nejaké podklady a tie boli poslané do Francúzska. Namiesto funkčného mixu po stopách však Henry vzal svoje zmixované stereo nahrávky a vlepil ich do stereo mixu kapelových skladieb. Bez akýchkoľvek úprav hlasitosti, pomerov a pod. Miestami dokonca Henry ulietava z rytmu a nemyslím si, že to bol vždy zámer, skôr to tak zlepil. Výsledok si kapela vypočula až na albume Ceremony uvedenom ako Spooky Tooth/Pierre Henry. Gary Wright bol zhrozený, ale Chris mu odsekol, že ľudia to budú milovať. Mike Harrison sa posťažoval, že ľudia tento počin brali ako tretí album skupiny, čo nebola pravda a práve pre toto sa rozpadli. To potvrdil aj Wright. Mike Kellie sa jednému novinárovi zveril, že album je hrozný, za čo ho Chris spucoval, že aj keď si to myslí, nikdy nesmie nič také komentovať pred novinármi.

Odhliadnuc od toho, že toto vlastne ani nie je experiment, nikto to tak naskladal, Henry a kapela sa nestretli a nerozvíjali spoločne svoje predstavy, podstatná je muzika. Nie, že by takto nemohla vzniknúť zaujímavá hudba. Mohla. Ale tu veru nevznikla!

Pritom na začiatku sa vyslovene radujem, tvrdá Have Mercy by bola super skladba, keby tam po chvíľke nehučal Henry. A v druhej polovici sa utrhne z reťaze, čo je vyslovene nechutné. Baladická Jubilation má v sebe čosi (Henryho), čo pôsobí ako pokazený magnetofón. A v strede sa zrazu začne posmievať koktavým ľuďom (p..p..p..). Podľa mňa je výsmech zdravotne postihnutých osôb opovrhnutia hodný.

V istom zmysle sa dá obdivovať Henryho schopnosť prísť so zlými a ešte horšími nápadmi. V Confession napríklad imituje kováča. Potom nastane katarzia, pretože sa Henry individuálne vlepil na úvod a na záver slaďáku Prayer a počas skladby azda jediný raz dokresľuje náladu. Nebojte sa, to najlepšie na koniec nehrozí. Offering zaznamenáva znásilnenie. Nielen muziky, však sa započúvajte do toho bolestivého vzdychania! Náš trestný zákon vymedzuje za tento čin základnú sadzbu päť až desať rokov, spoločným konaním aspoň dvoch osôb je tu sadzba sedem až pätnásť rokov, v prípade ťažkej ujmy na zdraví je to pätnásť až dvadsať rokov, no a v prípade usmrtenia obete dokonca  dvadsať až dvadsaťpäť rokov väzenia. Ktovie, prečo je Ceremony dodnes obeťou nepotrestaného Henryho... Záverečná Hosanna by mohla byť pecka z kategórie najväčších. A väčšinu času aj je, čo ma teší.

Keby bol ten podmaz od Spooky Tooth aspoň nafigu! Ale on je dobrý, by výborný. Dva bonusy zo štúdiových sessions očistené od Henryho paškvilu sa nadýchli a znejú super. Ale album to nezachráni. Pre mňa je toto učebnicový príklad zmaru, kedy vydavateľ zneuctil výbornú muziku. Hanba! Dal by som jednu hviezdu za tých pár momentov, ale myslím si, že ako celok je to hnus, a tak ostanem pri zemi a ku hviezdam ani len nevzhliadnem. A vy?

» ostatní recenze alba Spooky Tooth - Ceremony
» popis a diskografie skupiny Spooky Tooth