Blackfoot / Siogo (1983)

V 90. rokoch som sa začal intenzívne zaujímať o muziku s pozitívnou diskrimináciou južanského rocku. Po zistení, že skupina Blackfoot mala vo svojich radoch aj Kena Hensleyho, som bol prekvapený a chcel som vedieť, ako sa táto kombinácia – skladateľ, klávesák a spevák z Uriah Heep a ostrí južania – dokázali zladiť. Nahrali spolu dva albumy, pričom Siogo (1983) sa ku mne dostal ako prvý.

A bol som sklamaný. Dobový komerčný rock, Hensleyho akoby ani nebolo, skrátka, album som zavrhol a dlho predstieral, že neexistuje. Až som ho v roku 2022 objavil na pulte v reedícii od Music On CD. Mal som asi slabšiu chvíľku, a tak som si povedal, že toho Hensleyho predsa len chcem mať v zbierke aspoň ako vzorku toho, čo stváral. Opustil nás chvíľku predtým, tak som si ho chcel aj takto pripomenúť.

A už pri prvom vypočutí som bol prekvapený z dvoch vecí. Album je celkom energický a dopočúval som ho bez toho, že by ma nejako zvlášť vyrušoval. Jeho najväčší problém je podľa mňa v tom, že pre južanov je príliš zväzovaný snahou ísť s dobou komerčného vlasatého metalu a pre priaznivcov toho druhého je zasa príliš málo zapatlaný dobovými šminkami. Na to sú Blackfoot predsa len dostatočne osobití muzikanti, aby len tak v krátkom čase odhodili svoje návyky pre radosť producentov ňuchajúcich peniaze. A Hensleyho vklad je prakticky nepočuteľný, ani jeho priaznivci sa tak nemajú čoho chytiť. Skladbu zložil jednu, na ďalších dvoch je aspoň pripísaný, no a spieva len v rámci zborov. Ak nepočítam slide gitaru v skladbe Drivin’ Fool, zaznamenáte jeho prítomnosť akurát kvôli klávesom. Ale ani tie neprinášajú žiadny výraznejší moment, mohol by ich hrať azda hocikto.

Táto polovičatosť, to rozkročenie medzi tým, čo bolo a malo by byť, z tej muziky vyčnieva. Už úvodná Send Me An Angel je umravnená, vokály á la Uriah Heep tomu nepridávajú. Keď si človek vypočuje album Marauder a potom si pustí toto, tak môže dostať aj šok, deficit tvrdosti dosahuje vysokú hodnotu aj pri čiastočnej hluchote. Zaradenie nazarethovskej spotrebnosti Heart’s Grown Cold mi príde zbytočné, odporné klávesové intro v Teenage Idol pochovalo celú skladbu. Goin’ In Circles by som si vedel predstaviť popri úsečných skladbách ako You Really Got Me alebo Louie Louie. Len neviem, či je to dobre...

Keby som mal povedať, kde to funguje, tak v spevnej Crossfire vnímam potenciál na hit, v tvrdšej skladbe nazvanej We’re Goin’ Down cítim čosi z pôvodného nasadenia kapely a aj Hensley sa na chvíľu odviaže. Run For Cover ma až na refrén baví, melodický rock vie znieť aj horšie, zato heavymetalová smršť White Man’s Land nemá chybu, je to pre mňa vrchol albumu. Dobrá je aj naliehavá rockovica Sail Away. Na záver spomeniem skladbu Drivin’ Fool, asi jedinú južarinu na albume. Mohlo ich byť viac.

Siogo (nie je to indiánske slovo pre blízkosť, ako nakecali hráči vydavateľovi, ale akronym pre Suck It Or Get Out, čo bol transparent vylepený v ich autobuse na predchádzajúcich turné určený pre slečny, ktoré sa chceli s kapelou... zblížiť) je celkom dobrý album, ktorý však trpí dobou vzniku a absenciou akejkoľvek nadštandardnej muziky, pre ktorú by som ho chcel nejako vyzdvihnúť z priemeru. Ale už som si ho párkrát pustil, odkedy som si ho kúpil, a tak mu pokojne dajte šancu. Nikde nie je napísané, že vás nezaujme.

» ostatní recenze alba Blackfoot - Siogo
» popis a diskografie skupiny Blackfoot