Jedna z významných anglických hard–blues rockových skupín, ktorá si zaslúži svoje miesto aj na progboarde, sa volá Humble Pie. Vznikla koncom roku 1968 z členov skupín ako Small Faces (Steve Marriott), The Herd (Peter Frampton) a Spooky Tooth (Greg Ridley). Zostavu dopĺňal mladučký bubeník Jerry Shirley. Po nesmelom úspechu singlu Natural born bugie sa im v roku 1969 podarilo vydať dva albumy na značke Immediate Records, a síce As safe as yesterday is a Town & country. Obidva albumy sú skôr opatrným rozjazdom a potenciál skupiny iba naznačujú. V tom istom roku skupina absolvovala turné po Spojených štátoch, ktoré ukázalo, že naživo je to iné kafe. Mohutné blues rockové improvizácie slávili úspech a skupina v roku 1970 podpísala zmluvu s A&M Records, čo sa ukázalo ako správne rozhodnutie. Hneď nasledujúca doska, Humble Pie (1970) znamenala tvorivý vrchol (a niektorými fanúšikmi je považovaná za najlepší album vôbec). Marriottov perfektný hlas a spevácke umenie sa tu prvý raz prejavili naozaj naplno. Nasledovali dve úspešné dosky, Rock on a Performance rockin’ the Fillmore, obe z roku 1971. Druhé, živé dvojalbum, obsahovalo okrem dlhočizných improvizácií aj perfektnú hard rockovú verziu skladby I don’t need no doctor, ktorá bodovala v USA. Napriek úspechu odišiel zo skupiny gitarista Frampton, aby úspešne prežil nasledujúce obdobie prostredníctvom sólovej kariéry. Jeho náhradou sa stal gitarista skupiny Colosseum, Dave „Clem“ Clempson. V tvorbe sa následne dostalo viac na blues a soul, ku ktorým tiahol frontman Marriott. Hneď prvý album v novej zostave, Smokin’ (1972), sa stal najúspešnejšou nahrávkou skupiny za celú jej existenciu. Hity ako Hot and nasty alebo 30 days in the hole si úspešne viedli v americkej hitparáde a to pomohlo aj dvojalbumu Lost and found (1973), čo boli vlastne znovu vydané prvé dva albumy. Spolu s ženskou vokálnou skupinou The Blackberries vydala Humble Pie dvojalbum (čiastočne živý) Eat it (1973). Predstavuje posledný z vrcholových albumov skupiny, nasledujúce albumy Thunderbox (1974) a Street rats (1975) znamenali pokles úspešnosti a v roku 1975 sa skupina rozpadla.
Nebol to však koniec histórie Humble Pie.
V roku 1979 Marriott obnovil jej činnosť v zostave so Shirleym, Anthonym Jonesom (basa) a Bobbym Tenchom (spev, gitara). Bez väčšieho ohlasu vydali albumy On to victory (1980) a Go for a throat (1981) a v roku 1983 sa rozpadli.
V roku 1989 sa zjavuje skupina Humble Pie featuring Jerry Shirley, ktorá pôsobila až do roku 1999, predovšetkým v USA. Nikdy nič nenahrali, ale na koncertoch mali úspech. V zostave pôsobil aj Charlie Huhn (spev, gitara) a viacerí muzikanti, ktorí sa menili v čase.
Z pôvodných členov už nežijú dvaja, v roku 1991 (20.4.) vo svojom byte pri požiari uhorel Steve Marriott a Greg Ridley umrel dňa 19.11.2003 na zdravotné problémy. Práve Ridley stál za poslednou inkarnáciou skupiny v zložení Jerry Shirley (bicie), Ridley, Bobby Tench (spev, gitara) a Dave Colwell (gitara). V roku 2002 vydali štúdiový album Back on track.
V rámci prosperujúceho biznisu z hudbou zo 60. a 70. rokov vyšli viaceré živé nahrávky Humble Pie, menovite King Biscuit Flower Hour: In concert (1996, pôvodné nahrávky z roku 1973), BBC Sessions: Natural born boogie (2000, pôvodné nahrávky z rokov 1969-1973), Live at the Whisky A-Go-Go’69 (2001), Greatest hits live (2003, ide o King Biscuit Flower Hour s iným obalom a bez jednej skladby) a The Atlanta years (2005, obsahuje nevydaný album z roku 1982 a koncert z roku 1983).
hejkal 08/2009
P.S. V roku 2005 vyšlo DVD, ktoré zachytáva koncert rôznych známych hudobníkov hrajúcich na počesť Stevea Marriotta pod názvom The Steve Marriott Astoria Memorial Concert 2001.
... (celý článek)
