Paradise Lost
Paradise Lost je britská kapela založená v roku 1988. Sú považovaní za pionierov death/doom-metalu a gothic-metalu spoločne so skupinami ako Anathema a My Dying Bride. Hlavnými tvorcami hudby sú spevák/textár Nick Holmes a gitarista Greg Mackintosh. Zostava ďalej pozostáva z Aarona Aedyho (gitara) a Stevea Edmondsona (basa). Toto obsadenie sa od roku 1988 nemenilo a zmeny sa diali len na poste bubeníka, ktorý obsadzovali Matthew Archer, Lee Morris, Jeff Singer, Adrian Erlandsson a Waltteri Väyrynen.
Začiatky Paradise Lost sa odvíjali v duchu extrémneho metalu, ktorí bol na začiatku 90-tých rokov v trende. Prvý album Lost Paradise (1990) s klasickým death/doom-metalovým vyznením si našiel svojich priaznivcom, no je skôr poplatný dobe vzniku. Jeho kultový nasledovník Gothic (1991) už implementoval viac gothic-metalových prvkov a ako hosť sa na ňom podieľala aj speváčka Sarah Marrion. Výraznejší posun zaznamenal Shades Of God (1992), ktorý bol síce stále doom-metalovým dielom, ale nachádzali sa už na ňom aj menej drsné vokály a zvuk sa tiež trochu zmenil.
Paradise Lost sa vyvíjali znamenite a svedčí o tom aj album Icon (1993), ktorý je považovaný za klasiku doom-metalu a taktiež sa často popisuje ako jeden z ich najlepších počinov. Medzinárodný úspech dosiahol Draconian Times (1995) a je dnes podobne hodnotený ako predošlý Icon. Hudobne znel o čosi rockovejšie, no myšlienkou nadväzoval na metalovejší Icon. Zasiahol viacero európskych albumových rebríčkov a v UK obsadil 16. miesto. Spev Nicka Holmesa nabral sofistikovanejší prejav a využívanie čistých registrov z neho spravilo prvotriedneho metalového speváka.
Zásadný štýlový obrat nastal pri albume One Second (1997), ktorý využíval rockový sound a rytmicko/elektronické prvky z tvorby Depeche Mode. Opäť dosiahol značný úspech, no nestretol sa s pochopením zo strany metalových fanúšikov. Najkontroverznejším titulom diskografie Paradise Lost je album Host (1999) kvôli širokému využitiu elektroniky a pop-rockových melódií. Posledným rockovo znejúcim počinom je Believe In Nothing (2001), ktorý sa taktiež stretol so zmiešanými ohlasmi. Vzišli však z neho výborné single Mouth a Fader. Host aj Believe In Nothing vyšli vo veľkom vydavateľstve EMI, ktoré v podstate nalinkovalo kapele svoje vlastne vízie.
Paradise Lost podpísali zmluvu s GUN Records a vydali Symbol Of Life (2002), ktorý vrátil kapelu do tvrdších sfér, elektronika je však stále prítomná v ich hudbe. Eponymný album Paradise Lost (2005) sa prikláňal viac ku gothic-metalu a drsnejšie vokály prináša už nasledujúci In Requiem (2007) pod novým vydavateľstvom Century Media Records. Posun k oveľa tvrdšiemu zvuku podčiarkol Faith Divides Us – Death Unites Us (2009) a nasledujúci Tragic Idol (2012) priniesol klasickejší hutný doom-metal. Veľmi dobrého prijatia sa dočkal ambicióznejší album The Plague Within (2015), ktorý mixoval death/doom a gothic-metal s čistými aj drsnými vokálmi Nicka Holmesa. V UK sa zastavil na 51. priečke a tradične obsadil aj niektoré európske rebríčky.
zdroj: wikipedia.org, paradiselost.co.uk
alienshore 04/2016... (celý článek)
