Britská bluesová vlna, ktorá zaliala nevysoké brehy ostrovného kráľovstva v 60 . rokoch, dala svetu nesmierne množstvo svetových mien. Menovať nebudem, pristavím sa pri skupine, ktorá síce medzinárodnú slávu nezískala, ale niektorí jej členovia áno. Ide o formáciu Black Cat Bones.
Dnes si na ňu spomenú najmä tí, ktorí milujú skupinu Free. A aj to iba v súvislosti s tým, že z nej prišiel jeden z najoriginálnejších a pocitovo neopakovateľných gitaristov, a síce Paul Kossoff. Avšak, ostatné historické súvislosti sú minimálne rovnako zaujímavé.
Kapelu založila bratia Derek (gitara) a Stuart Brooksovci (basa) v roku 1966 v severnom Londýne. Sólovú gitaru držal v rukách Roger Montgomery a biciu súpravu týral Terry Sims. Hrali, ako mnohí ďalší, Chicagské blues. Netrvalo dlho a za Montgomeryho nastúpil pätnásťročný Paul Kossoff. Potom, čo kapelu opustil Sims, prihlásil sa na inzerát džezový bubeník Frank Perry. Udialo sa tak v apríli 1966. Kapela sa následne snažila presadiť po londýnskych kluboch (napr. Robin Hood v Degenhame, Castle Club v Tootingu), koncom roka 1967 dokonca začala hrávať v legendárnom klube Marquee pred kapelami ako Ten Years After, John Mayall’s Bluesbreakers, Jethro Tull, Chicken Shack, Aynsley Dunbar Retaliation alebo Fleetwood Mac.
V tých časoch bolo bežné, že do Británie prichádzali čierni americkí bluesmani, ktorých na koncertoch sprevádzali domáce kapely. Aj Black Cat Bones mala tú česť. Zahrala sis Eddie Boydom a Champion Jack Dupreem, s ktorým v apríli 1968 dokonca nahrala niekoľko skladieb. Vyšli na albume When You Feel The Feeling You Was Feeling (1968).
Pár rokov po miléniu vysvitlo, že kapelu počas hrania v skúšobni v rokoch 1967-1968 nahrával na pásy Perryho otec. Zaznamenal cca 6 hodín hudby, z ktorých v roku 2008 vybrali materiál v trvaní cca dve hodiny, ktorý vyšiel na dvojalbume Paul Kossoff with Black Cat Bones – Paul’s Blues. Zvukovo ide o veľmi nekvalitný materiál, inú, ako dokumentačnú funkciu táto kompilácia nemá. Za zmienku stojí najmä skladba I’m Ready, na ktorej hral na klavír bývalý bubeník Sims, ale nie preto ju spomínam. Prvýkrát sa Kossoff spojil s Paulom Roodgersom, ktorý si na nej zaspieval, čoby hosť. Ide o vôbec prvý zaznamenaný kontakt týchto dvoch vedúcich osobností budúcej skupiny Free.
To sa začalo schyľovať k personálnym rošádam. V auguste 1967 kapela uverejnila inzerát, že hľadá speváka. Kossoff odporučil Paula Rodgersa, ale bol prehlasovaný a džob dostal Paul Tiller. Po koncerte v Marquee (31.12.1967) bol bubeník Perry vyzvaný, aby prestal hrať džezovým štýlom – viac je viac – a začal búchať úsporne á la kapelník z Fleetwood Mac. Snaha bola, ale vo februári 1968 mu kapela dala kopačky. Perry spomína:
„Paul (Kossoff) ma prišiel pozrieť, nuž som mu povedal, že on bude ďalší.“
Stalo sa tak údajne po koncerte Champion Jack Dupreeho v podniku Nag’s head v Battersea. Mladý bubeník Simon Kirke (ex-Magic Mixture) prišiel za Kossoffom a oznámil mu, že ich bubeník nestojí za nič a on sa na jeho miesto, ako inak, hodí. O dva mesiace neskôr sa Kossoff porúčal sám, nakoľko mu prehrávanie bluesových dvanástok pripadalo obmedzujúce. Kirke sa pridal a obaja sa tak v apríli 1968 stali zakladateľmi svetovo známej kapely Free.
Black Cat Bones doplnila zostavu o výborného gitaristu Boba Westona (ex-Kinetic a Giant Marrowfat) a bicie prevzal starý známy Terry Sims. Kapela dostala obskúrnu ponuku nahrať skladbu na album venovaný kráľovnej Alžbety II., nuž sa v auguste 1968 zavrela v Trident Studios (bolo to deň potom, čo tam Beatles nahrávali Hey Jude) a stvorili skladbu The Warmth Of The Day. Počiatkom roka 1969 vyšla na veľmi vzácnom promo albume Come Abroad! QE2. Na jar 1969 však Weston odišiel z kapely a vzal so sebou aj Simsa, s ktorým založil formáciu Ashkan. Gitary sa preto chopil Rod Price (ex-Shakey Vick’s Big City Blues Band) a bubeníkom sa stal Ken Felton (ex-Baskerville Blues Band).Noví členovia sa ani nestihli ohriať a kapelu opustil spevák Tiller. Posledný koncert odohral vo Swindone, kde Black Cat Bones predskakovala Colosseu. V publiku sedel istý Brian Short, ktorý sa v momente chopil príležitosti a stal sa novým spevákom.
Hoci sa bluesová vlna z Británie pomaly vytrácala, manažér Bill Gilliam dohodol s Deccou kontrakt na album na novovzniknutej odnoži Decca Nova, zameranej na progresívnu muziku. Na jeseň 1969 sa skupina dostala do Tangerine Studios a štúdia v New Hampsteade, ktoré vlastnila Decca, kde pod dohľadom producenta Davida Hitchcocka nahrala debutový album. To už mala nového bubeníka, Feltona nahradil Phil Lenoir. Album Barbed Wired Sandwich vyšiel vo februári 1970, ale predaje boli mizernejšie než popularita faktov v Zemi a Veku, a tak z kapely odišli Price a Short. Do kapely prišiel spevák Pete French (ex-Burning Sunflower Blues Band) a jeho bratranec, gitarista Mick Halls (tiež ex-Burning Sunflower Blues Band). Po odchode bubeníka Lenoira sa ku kapele pridal Keith Young a po dohode všetkých zúčastnených sa premenovala na Leaf Hound. To je však iný príbeh.
Price sa pridal k Foghat, Perry sa vrhol na avantgardný džez, Kossoff hral s Free a Back Street Crawler až do svojej tragickej smrti. Kirke prešiel z Free do Bad Company, Stuart Brooks hral s Pretty Things, French spieval v kapelách Big Bertha, Atomic Rooster i Cactus, Tiller spieval s Downliners Sect, Lenoir hral v Shagrat, no a Short vydal v roku 1971 sólový album Anythig For A Laugh. Skrátka, muzikanti z Black Cat Bones sa vo svete nestratili.
Diskografia:
Barbed Wire Sandwich (1970)
Paul Kossoff with Black Cat Bones: Paul’s Blues (2008)... (celý článek)