Prvá časť histórie:
V roku 1969 to muselo byť v Anglicku zaujímavé. V rámci najdôvernejšej operácie Britskej tajnej služby priamo na pokyn najvyššej hlavy štátu (tej s modrou krvou) museli byť hudobné kruhy infikované neznámym vírusom, ktorý mal zabrániť šíreniu hudobného kvasenia a dokázať, že hudba je vlastne „Zlo“.
Viem, že to znie absurdne, ale povážte dôsledky. Black Sabbath. Black Widow. Neznáma okultistická skupina...
Možno to primiešali do pitia. A svoje ovocie to prinieslo. Napríklad taký Robert Fripp si, ako to len on vie, distingvovane odpil a bác ho, 21st Schizoid Man bol na svete. Naproti tomu, chalani z High Tide o distingvovanosti asi nikdy nepočuli, „vychlemstali“ celý sud a vypľuli dva oficiálne albumy.
Zvyšok je, ako sa zvykne hovoriť, história. Kto mohol tušiť, že agresívna démonická hudba sa stane obľúbená, a to aj medzi zástupcami obdivovateľov kučeravých chlapčekov s krídelkami.
High Tide bola vskutku vražedná skupina. Tvorili ju štyria hudobníci, z toho dvaja exhibicionisti, a síce exhibicionista Tony Hill (gitara, spev, neskôr aj klávesy), exhibicionista Simon House (husle, neskôr aj klávesy), a tiež adekvátna rytmika v zložení Peter Pavli (basa) a Roger Hadden (bicie, neskôr aj klávesy). Počas svojej krátkej existencie stihli nahrať dva absolútne šialené albumy a dostatok materiálu na neskoršie vydávanie viacerých „raritných“ CD. Vopred upozorňujem, že neskoršie reinkarnácie skupiny nie sú predmetom tejto spomienkovej slohovej práce.
Čo sa týka samotnej hudby, na internete sa dajú nájsť výstižné označenia ako heavy prog, menej výstižné, ako je cantenbury, ale aj úplne scestné, ako je folk prog.
V skutočnosti ide o surovú exhibicionistickú rockovú jazdu, kde brutálna gitara miestami zaniká v ešte brutálnejších husliach. Nepredstaviteľné? Aj ja som si kedysi myslel.
Debutový album Sea Shanties (1969) obsahuje šesť skladieb, ktoré, podľa mňa, predstavujú absolútnu definíciu metalu. Vrchní sólisti si dosku rovnomerne rozdelili, gitarista vládne v prvej časti, druhá strana platne už patrí huslistovi. A zároveň dáva tušiť, že v ďalšom vývine to husle zhltnú celé. Úvodné skladby Futilist’s lament (5:16) a Death warmed up (9:08) sú čisté zlo. Peklo na zemi. Satan v železo (z anglického slova metal) vtelený. Zabudnite na King Crimson a Schizoida, toto je vražda v priamom prenose. V tretej sladbe, Pushed but not forgotten (4:44), sa mihnú aj tiché pasáže, ich krátkodobosť však podčiarkujú okamžité zmeny v hrozivý rev nástrojov. A tak je to vlastne vždy, keď sa na doske mihne niečo pokojné. Nasledujúce Walking down their outlook (4:57), Missing out (9:39) a Nowhere (5:56) sú to isté v bledomodrom, iba husle dostávajú viac priestoru.
Vôbec, prvé skladby majú asi za úlohu odplašiť všetkých, ktorí z termínu hard rock kladú dôraz na rock namiesto na hard. Vo všeobecnosti nemôžem inak, ako konštatovať, že toto je zlá (ako princípu a protikladu dobra) doska. A konečne chápem ľudskú fascináciu všetkým temným. Priťahuje neúprosne a pohlcuje úplne. Počúvať odporúčam iba na vlastné riziko. Aj tak je možnosť zažiť pravé inferno dopriata iba pravoverným, väčšina zhrozene cúvne.
V roku 1970 vyšiel druhý album skupiny nazvaný jednoducho High Tide, ktorý obsahuje iba tri skladby, Blankman cries again (8:28), The joke (9:29) a Saneonymous (14:30). Svojho času som o ňom napísal, že ide o sled sól gitary a huslí, s občasným spevom. A husle sú dominantným nástrojom. To je pravda. Oproti debutu je ale dvojka podstatne viac melodická a aj zvuk nahrávky je krokom vpred.
Na záver si dovolím osobné zhodnotenie. Pre mňa je High Tide jedna z najlepších tvrdých rockových skupín a skutočnosť, že husle prehlučia „nabustrovanú“ gitaru, jednoducho nemá obdobu. Tam, kde King Crimson skončili po prvej skladbe (zmieňovaný Schizoid), tam High Tide iba začali a nezastavili sa takmer vôbec. Nech žije temná strana sily.
Hejkal 05/2008
... (celý článek)
