Otec britského blues, harmonikár, spevák, gitarista, klavirista, kapelník a notorický workoholik, ktorý sa pravdepodobne riadi pravidlom, že keď človek nenahrá za život aspoň päťdesiat albumov, tak sa ani nemusí unúvať, to je v kocke John Mayall. Narodil sa (23.11.1933, keby to niekoho zaujímalo), ako sa to už ľuďom stáva, a stále ešte nezomrel (aj keď zo života nikto živý nevyviazne, hádam ešte dlho vydrží).
Jeho skupina Bluesbreakers, ktorú sformoval v roku 1963 potom, čo rôzne paberkoval s inými skupinami a nechal sa ukecať na kariéru muzikanta Alexisom Kornerom, sa stala liahňou skvelých hudobníkov a obzvlášť gitaristov. Eric Clapton, Peter Green, Mike Taylor, Coco Montoya, Walter Trout,alebo Buddy Whittington, čo dodať. Ale ani iné nástroje nemali práve neznámych nositeľov, bubny sa nechali viesť napríklad Aynsley Dunbarom, Keefom Hartleym, Jonom Hisemanom, na base hral hoci Jack Bruce, Andy Fraser, John McVie alebo Tony Reeves, dychy obsluhovali Henry Lowther, Dick Heckstall-Smith a aj Chris Mercer, a tak by sa dalo pokračovať.
V 60. rokoch postupne sprevádzal významných čiernych bluesmanov pri ich koncertovaní vo Veľkej Británii a plodil významné i menej zaslúžilé albumy. Debutoval koncertným dielom John Mayall plays John Mayall (1965), k tým najslávnejším však patria Bluesbreakers with Eric Clapton (1966), A hard road (1967), Crusade (1967), Bare wires (1968) a Blues from Laurel Canyon (1969). To už bol ako interpret pojmom, nuž ho omrzelo fičať na vlne rodiaceho sa tvrdého rocku a vyrazil zo skupiny bubny (o osobách sa nebavme, hráčov striedal častejšie ako ponožky a cenu "Dobrák roka" nemal šancu získať ani keby ho na ňu omylom nominovali). Začalo sa obdobie intímnejších diel, prvým sa stal album Turning point (1969), ktorý obsahoval jeho najznámejšiu skladbu Room to move.
Žijúc v USA začal v 70. rokoch postupne využívať amerických hráčov, dokonca sa priklonil k džezovým muzikantom a spáchal diela ako Jazz-blues fusion (1972) alebo Moving on (1973). Postupne, ako šiel čas, sa prikláňal tu k rocku, tam ku komerčnejšiemu soundu a v 80. rokoch zavítal aj do krajín vtedajšieho Východného bloku. V 90. rokoch vydal rad solídnych bluesových albumov, z ktorých vynikli napríklad Wake up call (1993), Blues for the lost days (1997) a Padlock on the blues (1999). Ani nové milénium nezastihlo tohto bluesového deduška nečinného. Albumy Stories (2002), či In the palace of the King (2007) sú toho dôkazom, ale podstatné diela tohto obdobia sú dve. V roku 2003 pri príležitosti jeho 70. narodenín vydal spomienkový koncert 70th Birthday concert, kde si zahrali mnohé hviezdy z jeho niekdajších zostáv, a celé sa to dá pozrieť aj na DVD. Zatiaľ posledný štúdiový album, Tough (2009) priniesol tak svieže dielo, že to s prehľadom natrelo väčšine produkcie hudobného priemyslu za celú dekádu a to sa Mayall ani nezadýchal.
Vekom síce prastarý, ale duchom mladý Mayall využíva aj možnosti internetu, viaceré albumy a dévédéčka vydáva iba elektronicky a predáva ich cez svoje webové stránky.
Nie je veľa hudobníkov, ktorých životná púť by bola tak produktívna a nezabudnuteľná. Dúfam, že mu to ešte dlho vydrží.
hejkal 01/2012
... (celý článek)
