Groundhogs
Sláva je veľmi vratká. A vkus publika čudesný. Predstavte si, že hráte hrubú bluesrockovú muziku oscilujúcu kdesi medzi psychedelickým vraždením a hardrockovým rozmliaždením, a predsa sa dostanete do toptenu albumových rebríčkov v Británii a nazbierate nejaké tie zlaté platne. V podstate je to zázrak, racionálny človek na zázraky pozerá s nedôverou. A predsa sa občas dejú. Tak, ako sa „udiala“ skvelá zabudnutá kapela Groundhogs združená okolo gitaristu Tonyho McPhee.
Uveďme sa do deja. Veľká Británia v 60. rokoch minulého storočia. Hmlistý Londýn. Miesto, kde sa kontinentálne americké blues stalo zrazu muzikou ostrovnou. A Tony McPhee (občas uvádzaný ako Tony (TS) McPhee) bol pri tom prakticky od začiatku! Už v roku 1962 založili bratia (mimochodom, narodení v Indii) Pete (basa) a John (harmonika, spev) Cruickshankovci kapelu The Dollar Bills. McPhee sa pridal „cobydup“, dokonca nakazil zvyšok osadenstva ideou, že by sa mohli pomenovať podľa skladby Johna Lee Hookera Groundhog‘s Blues. O rok neskôr sa preto začala písať história skupiny Groundhogs. V zostave boli aj ďalší muzikanti, bubeník Dave Boorman a klavirista Bob Hall (áno, je to ten týpek, čo hral s takmer každým bluesmanom v Británii a nedá mi nespomenúť aspoň kapelu Savoy Brown).
Názov kapely sa proaktívne upravoval, podľa toho, koho sprevádzala. A predstavte si, podarilo sa jej stať sa stálicou vystúpení amerických bluesmanov, ktorých v tom čase Británia objavila. Preto ste ju mohli nájsť napríklad ako John Lee‘s Groundhogs, keď sprevádzala Johna Lee Hookera v roku 1964. Na konte má vystúpenia aj s ďalšími veličinami, do portfólia si zaradila hranie napr. s Little Walterom, Jimmy Reedom alebo Jackom Dupreem (tomu McPhee dokonca hosťoval na albume From New Orleans To Chicago z roku 1966). To už kapelu opustil John Cruikshank a porúčal sa aj Hall (krátko ho nahradil Tom Parker). V roku 1965 vystriedal Boormana bubeník Ken Pustelnik. Kapela sa tak definitívne ustálila čoby bluesové trio, i keď sa sem-tam zjavil aj nejaký ďalší spoluhráč. Napríklad na debutovom albume Scratching The Surface (1968) hral na harmoniku Steve Rye.
Samozrejme, kapela začala produkovať aj single, prvým bol Shake Me (1964). S bluesovou muzikou (aj keď silno spsychedelizovanou) sa trio rozlúčilo majstrovským albumom Blues Obituary (1969) (singel B.D.D. prepadol, ale v Libanone sa stal jednotkou!), aby do 70. rokov vstúpilo ako tvrdá hardrocková psychedelická formácia. A, čuduj sa svete, ako komerčná veličina!
Album Thank Christ For The Bomb (1970) sotva mohol byť provokatívnejší. Ostrá muzika plná ostrých slov, skrátka, takto sa podľa Príručky mladých svišťov (nedáva vám Walt Disney zmysel, schválne si preložte názov kapely) definuje stávka na istotu. Producent Martin Birch (ten!) odviedol kus dobrej práce a stalo sa niečo kúzelné. Album stúpal až na bodované miesta britského rebríčka. Ak si myslíte, že kapela zmäkla, tak ste na omyle! Album Split (1971) ponúkol ešte ostrejšiu psychedelickú „tvrďárňu“, vrátane celostranovej štvordielnej titulnej skladby. Dielo sa usalašilo v prvej desiatke britského rebríčka a držalo sa tam pol roka. Tony McPhee sa podľa dobových ankiet dokonca stal čelným britským gitaristom. A to, trúfam si tvrdiť, bez toho, aby mal na konte nejaký naozaj hitový materiál. Aby toho nebolo málo, kapela sprevádzala na turné Rolling Stones.
Aj tretí rebríčkový album, Who Will Save The World? The Mighty Groundhogs (1972), neuhol z nastolenej nekompromisnej cesty, nuž sa zdalo, že zázrak sa nikdy neskončí. Avšak, história nám neustále dokazuje, že skaza číha za každým rohom. Kým do nej vkročíme, spomeniem aspoň to, že zmienený album mal obal vyvedený slávnym komiksovým kresličom Nealom Adamsom. Jeho revolučná práca s panelmi a dynamická kresba predbehla svoju dobu o dobré dve dekády a osobne mi dobre padne fakt, že chlapík, čo vniesol do umierajúcej komiksovej série Uncanny X-Men aspoň vizuálny víchor, zanechal svoju stopu aj v rockových dejinách.
Ale späť k muzike. Úspech kapely priniesol snahu hudobného priemyslu ryžovať na úspechu, a tak sa objavil album Hooker & Hogs (1972) pripomínajúci turné zo 60. rokov a v podstate šlo o album …And Seven Nights J. L. Hookera z roku 1965. Tento trend premenovávania koncertných albumov spôsobil v 90. rokoch kapele neskutočný chaos v diskografii, ale o tom až o chvíľu.
Kapela v tom čase prišla o bubeníka, Pustelnika vystriedal Clive Brooks (pôsobil v kapele Egg) a krátko jej vypomáhal aj basák Dave Thompson. Album Hogwash (1972) nebol horší ako jeho predchodcovia, ale komerčne prepadol. McPhee začal experimentovať s elektronikou, nuž sa tu zjavujú aj klávesové šumy. Ono, asi by bolo vhodné pripomenúť, že tento gitarista vydával už od 60. rokov sólové platne, sám alebo v duu s Jo Ann Kelly. Nečudo, že sa stal tvárou kapely, na albume doslova, čím sa mu podarilo stvoriť jeden z (Tony odpustí) najnevábnejších obalov vôbec.
Pokus o návrat do rebríčka sa vydaril albumu Solid (1974), bola to však labutia pieseň kapely. Tá sa rozpadla. Dlho jej to nevydržalo, už v roku 1976 dal McPhee dokopy novú inkarnáciu Groundhogs. Spoluhráčmi mu boli Martin Kent (basa), Mick Cook (bicie) a Dave Wellbelove (gitara). Kapela vydala v tom roku hneď dva albumy, Crosscut Saw (1976) a Black Diamond (1976). Na druhom hral namiesto Wellbelovea gitarista Rick Adams. Verejnosť ich odzívala, nuž sa Tony McPhee zbalil a šiel sa realizovať sólovo (či už pod svojim menom alebo s rôznymi kapelami, napr. Terraplane).
V 80. rokoch došlo na ďalšiu inkarnáciu. McPhee udržal kapelu v chode až do roku 2004. Vydal s ňou niekoľko štúdiových i koncertných albumov, ktoré si môžete pripomenúť v záverečnej diskografii. V zostave sa mihli hráči ako Wilgar Campbell (bicie), „Mighty“ Joe Young (gitara), Alan Fish (basa), Mick Kirkton (bicie), Dave Anderson (basa), John Camp (basa), Mick Jones (bicie), Chris Bennett (bicie), Eric Chipulina (basa, gitara), Pete Correa (bicie), Pete Chymon (basa), Dale Iviss (bicie), Brian Jones (basa), Jon Camp (basa) a Joanna Deacon.
V roku 2003 sa dokonca zišla klasická zostava McPhee, Peter Cruickshank a Pustelnik, aby to tiahla do roku 2004, kedy sa McPhee opäť vydal na sólovú kariéru. Ako vlastník značky nedal ostávajúcej dvojici inú možnosť, než založiť kapelu The Groundhogs Rhythm Section, hneď s trojicou gitaristou v zostave, menovite s Chas DePaolom, Dave Weldom a Eddie Martinom. Fungujú dodnes, akurát sa zostava od roku 2011 ustálila na štvorici hráčov, Pustelnik, Cruickshank, Bob Bowles (gitara, spev) a Jon Buckett (gitara, klávesy, spev).
V roku 2007 obnovil McPhee Groundhogs s dvojicou Dave Anderson (basa) a Marco Anderson (bicie). V roku 2009 vystriedal Marcoa starý známy Mick Jones a od roku 2011 funguje kapela v zostave McPhee, Joanna Deacon, Dave Anderson a Carl Stokes (bicie). Pravda, všetko závisí od zdravotného stavu Tonyho, krotý mal v roku 2009 porážku a odvtedy nevie dobre rozprávať, tobôž spievať. Od roku 2014 je kapela neaktívna.
P.S. Od osemdesiatych rokov vyšlo viacero koncertných albumov, či už archívnych alebo dobovo aktuálnych, často boli vydávané viackrát pod inými názvami a s inými obalmi, v diskografii som sa snažil nechať iba prvé vydania. Neručím za úplnosť a presnosť.
Diskogafia:
Scratching The Surface (1968)
Blues Obituary (1969)
Thank Christ For The Bomb (1970)
Split (1971)
Who Will Save The World? The Mighty Groundhogs (1972)
Hogwash (1972)
Solid (1974)
Crosscut Saw (1976)
Black Diamond (1976)
Down On The Ground (1980)
Hoggin‘ The Stage (1984)
Razor‘s Edge (1985)
Back Against The Wall (1986)
Extremely Live (1988)
Hogs On The Road (1988)
No Surrender (1989)
Groundhog Night... Groundhogs Live (July 1993)
Gone With The Wind (1994)
BBC Radio One Live In Concert (1994)
Who Said Cherry Red (1996)
Hogs in Wolf's Clothing (1998)
Live At Leeds 71 (1998)
On Air 1970-72 (1998)
No Surrender - Razors Edge Tour 1985 (live) (1998)
The Muddy Waters Song Book (1999)
In Concert (1999)
Live UK Tour '76 (1999)
Live At The Astoria (2001)
The Lost Tapes Vol. 1 (2001)
The Lost Tapes Vol. 2 (2001)
The Radio 1 Sessions (2001)
Live At The New York Club Switzerland 1991 (2007)
Swedish Radio Masters ‘76 (2009)
Live at Anti WAA Festival 1989 (2014)
Road Hogs: Live From Richmond To Pocono (2021)... (celý článek)