Tucky Buzzard bola anglická hard rocková skupina, ktorá mala šancu zažiariť. Keby...
1. A na počiatku bol Koniec
Vznikla prakticky koncom 60. rokov zo zoskupenia The End, ktorého gro tvorili Dave Brown (basa), Collin Giffin (gitary) a Nicky Graham (klávesy). Hneď na úvod je na mieste vysvetlenie, že ide iba o menovca Nicka Grahama z Atomic Rooster. Hoci dodnes sa na internete váľa množstvo chybných informácií, ktoré ich majú za jednu osobu, obaja menovaní si to nemyslia a asi by sme im mali veriť. The End fungovala od roku 1965 a jej štýl bol striktne dobový, vychádzal neprekvapivo z Beatles. V roku 1966 sa Giffin a Brown zúčastnili ako sprievodní hráči skupiny Mike Berry and The Innocents, ktorá predskakovala Rolling Stones, čím sa dostali do pozornosti producentskej úchylky Billa Wymana. Ten ich, už s vlastnou skupinou, vyslal do Španielska, kde budili dojem svojimi dlhými vlasmi (po ramená) a vo Frankovom fašistickom štáte to davy bralo. Dokonca tam vydali singel Why, ktorý sa umiestnil v Top 5 španielskej hitparády. V lete roku 1967 sa vrátila do Anglicka. Scénu ovládla psychedélia, nuž sa z The End stala kvetinová skupina a vydala singel Shades of orange/Loving scared loving. Pod obe skladby je podpísaný aj Wyman. A skupinu preto opustil saxofonista Gordie Smith a nahradil ho gitarista Terry Taylor. S ním sa skupina stretla v Španielsku, kde so skupinou The Mode tiež nahrával nejaké nahrávky pre značku Sonoplay. Vďaka nemu sa The End začala výraznejšie orientovať na tvrdšiu podobu rocku. V roku 1968 jej mal byť vydaný debutový album Introspection, čo však nevyšlo. Zodpovedná osoba, Allen Klein, sa venoval všetkému, čo súviselo s Rolling Stones, nuž na The End nebol čas. Nahrávky boli dokončené v polovici roku 1968, avšak Bill Wyman bol vyťažený nahrávaním albumu Beggar’s Banquet a nemohol dozrieť na mastering (časť nahrávok je možné počuť na sólovom albume She said yeah speváka Jimmyho Hendersona zo skupiny The Mode). To spôsobilo, že sa skupina začala rozpadať. Na Vianoce roku 1968 ju opustili Colin Giffin (v roku 1969 vydal úspešný singel pre CBS) a aj bubeník Hugh Attwool. Na bubenícky post prišiel Paul Francis zo skupiny Searcher Tony Jacksona a ako spevák prišiel Jimmy Henderson. The End následne (marec-apríl 1969) nahrala za priehrštie rôznych demo nahrávok (napr. Son of lightning, Second glance, Thames gas board), ale nemala šťastie na spolupracovníkov, zmienený Klein sa rozhodol, že ponúkne značke Decca album Introspection. Ten vyšiel v decembri 1969 a o skupine nehovorilo nič, pretože jej štýl bol v tom čase na hony vzdialený od psychedélie na albume.
2. A na konci bol Koniec
Ešte v decembri 1969 sa skupina zúčastnila nahrávania v Olympic Studios v Barnse a pod taktovkou Billa Wymana a inžiniera Georgea Chkiantza nahrala viacero skladieb, napr. Time will be your doctor a My friend. Nahrávanie pokračovalo aj v roku 1970, takže pribúdali skladby ako Stainless steel lady a Sally Shotgun. V marci 1970 mal Wyman zostavený nový album (pre zaujímavosť, išlo o skladby: She’s meat, He’s alright/So free, Time will be your doctor, Sally Shotgun, Gu gu gu, For Eleanor, Stainless steel lady, Son of lightning, Turn on waterstone, Second glance a Mistress Bean). Opäť sa však vydavateľský úspech nedostavil a väčšina vecí vyšla až v roku 1999 na limitovanej edícii platne The last word). Wyman nástojil na ďalšom nahrávaní (napr. cover Leona Russela Pisces apple lady), skupina však prekvapivo vydala singel v Španielsku pod menom Polos Opuestos. Na strane A bola španielsky spievaná verzia hitu od Mungo Jerry In the summertime (El en verano), na strane B bola inštrumentálka Smartypants. To už bol skupine názov The End moc tesný a, údajne aj kvôli Wymanovi, ktorý chcel zabezpečiť zmluvu so značkou Capitol, definitívne zmenila meno na Tucky Buzzard.
3. Tucky Buzzard
Konečne to vyšlo. Capitol síce kašlal na Britániu, ale v lete 1971 bez problémov vydal debutový album Tucky Buzzard v USA. Na albume je zmes nahrávok už od roku 1969. To malo za následok, že sa vymenili aj bubeníci, pretože Francis v roku 1971 odišiel k Fuzzy Duck. Na jeho miesto prišiel Chris Johnston. Na albume hraje viacero hostí, Mick Taylor si dal sólo v My friend a stounovskí dychári Bobby Keys a Jim Price zabezpečili dychy (čo iné?). Tieto skladby (Rolling cloud, Ace the face) boli nahrané v januári 1971. Skupina sa aj kvôli tomu vybrala na turmné po Amerike, podporená septembrovým singlom Pisces apple lady/Time will be your doctor. Predskakovali skupinám Grand Funk Railroad, Fleetwood Mac, Uriah Heep a Deep Purple, v legendárnom klube Whiskey-A-Go-Go v Los Angeles si ich boli pozrieť aj Black Sabbath, ktorí v tom čase tiež boli v USA a spoločne sa po koncerte „sjeli“. V Auguste 1971 nahrali za týždeň v parížskom štúdiu Chateau d’Heuroville takmer celý druhý album Warm slash, ktorý vyšiel v USA v decembri 1971 a v Británii vo februári 1972. Predchádzal mu prvý oficiálny single na ostrovoch (She’s a) striker/Heartbreaker, ktorý vyšiel v júni 1971 a sú to jediné dve nahrávky, ktoré sa na album dostali z nahrávania v apríli 1971. Skupina zožala väčší úspech v USA, ale aj tak sa venovala turné po Európe. Ešte v júni 1972 sa dostala do relácie Beat Club a napokon sa odlifrovala do Španielska. Tu nahrala album, ktorý sa dlho označoval ako „stratený album Tucky Buzzard“. Bill Wyman bol na šnúre s Rolling Stones, a preto ho produkoval Rafael Trabuccelli. Na album prispel aj skladateľ Waldo de los Rios a Madridský filharmonický orchester. Na albume hrali aj hostia, bývalí členovia The End, gitarista Howard „Lennie“ Neldrett a Hugh Attwooll, ktorý žil v tom čase v Španielsku. Hlavným bubeníkom však bol Paul Francis, ktorý sa vrátil z Fuzzy Duck. Výsledný album, Coming on again, vyšiel v roku 1972 iba v Španielsku (značka Hispavox) a jeho akustickejší zvuk s orchestrom z neho robí jedinečný kúsok v diskografii kapely, hoci má len niečo cez pol hodinu. Jeho utajenie pred sluchom verejnosti narušilo až bootlegové vydanie skladby You’re all alone na kompilácii 60s/early70s European Pop Obscurities. Na konci roka 1972 podpísala Tucky Buzzard kontrakt so značkou skupiny Deep Purple a vydala dva albumy, na ktorých hrá na bicie Chris Johnson a ďalšiu gitaru Ron Taylor. Obidva, All right on the night a Buzzard!, vyšli v roku 1973. Skupina sa rozpadla v roku 1974.
hejkal 12/2009
... (celý článek)
