Ak by sa niekto spýtal autora tohto článku, kto je jeho najobľúbenejší gitarista, nedostal by jednu odpoveď. Dostal by hneď tri. Jedným z mien by bolo John Cippolina, ktorého zvláštny štýl hrania na gitaru (prstami s trsátkami na banjo) je božský. Druhé meno by bolo Ritchie Blackmore, čo asi nepotrebuje ďalší komentár. A posledné meno ste si všetci prečítali v titulku.
Áno, Rory Gallagher je jeden z najlepších blues rockových gitaristov všetkých čias. Kto iný dokázal produkovať jeden geniálny album za druhým, koncertovať viac ako ľubovoľná skupina, ktorá vám práve napadla, kašľať na single a hity, a predsa sa stať legendárnym?
Začiatky
Rory sa narodil 2. marca 1948 v Ballyshannone. Jeho rodina sa zakrátko presťahovala do Derry a nakoniec do Corku. Prvým hudobným nástrojom, ktorý dostal, bolo umelohmotné ukulele. Neskôr dostal akustickú gitaru, na ktorú sa naučil hrať pod dozorom seba samého. V roku 1963 si za 100 libier kúpil svoju preslávenú elektrickú gitaru Fender Stratocaster, rok výroby 1961. Zároveň sa stáva členom skupiny The Fontana Showband (pre historikov, zostava: Bernie Tobin – trombone, Oliver Tobin – bass, Rory Gallagher – lead guitar, John Lehan – saxophone, Eamon O'Sullivan – drums, Declan O'Keefe – rhythm guitar). Nasledujú koncerty, zmena mena na Impact a logicky aj zmeny v zostave (Michael Lehane – organ, Johnny Campbell – drums). Repertoár pozostával z rhythm’n’bluesových klasík. Po turné v Španielsku sa skupina vrátila do Londýna a Rory prolu s Johnnym a Oliverom odchádza hrať po kluboch do nemeckého Hamburgu.
Taste
V roku 1966: sa Rory vracia do Corku a spolu s Ericom Kitteringhamom (basa) a Normanom Damerym (bicie) zakladajú trio The Taste (neskôr iba Taste). Skupina koncertuje v Nemecku a v Írsku, ale v roku 1968 sa rozpadá. Rory v momente obnovuje skupinu s Richardom McCrackenom (basa) a Johnom Wilsonom (bicie). Natrvalo sa premiestnia do Londýna a uspejú aj v získaní kontraktu na nahrávanie s firmou Polydor. V roku 1969 hrá skupina v USA a v Kanade ako predskupina Blind Faith. V tom istom roku vychádzajú dva albumy, Taste a On the boards, plné hutného blues. V roku 1970 hrajú na festivale The Isle Of Wight Rock Festival. Potom hrajú v Európe a na nový rok (1971) odohrajú svoj posledný koncert v Belfaste. V skupine panovali názorové nezhody, odmietali sa hrávať prídavky, jednoducho, atmosféra v skupine nebola priaznivá, takže sa rozpadla. Po rozpade vychádzajú albumy Live at the Isle of Wight (1971) a Live Taste (1971). V roku 1978 vyšla doska In concert obsahujúca živé nahrávky skupiny. V roku 2006 sa zjavila skupina Taste v zložení Richard McCracken (basa) a John Wilson (bicie) a Sam Davidson (gitara, spev).
Rory Gallagher
Po rozpade Taste sa Rory vydáva na sólovú dráhu. The Rory Gallagher Band sa skladá z Gerryho McAvoya (basa) a Wilgara Campbella (bicie). Skupina úporne túruje po Európe a USA a zvláda vyprodukovať dva albumy, Rory Gallagher (1971) a Deuce (1971). Na prvom z nich hosťuje na klavír Vincent Crane z Atomic Rooster! Okrem toho stihne Rory prispieť na nahrávku Muddyho Watersa The London Sessions. V roku 1972 vychádza album Live! In Europe.
Skupina prechádza personálnou zmenou, prichádza Lou Martin (klavír) a Campbella nahrádza Rod De’Ath (bicie). Opäť je skupina v kuse na cestách a anglický časopis Melody Maker označuje Roryho ako muzikanta roka. O rok neskôr si najprv Rory zahosťuje na albume Jerryho Lee Lewisa The Session a popri hraní na polovici zemegule nahráva dva albumy, Blueprint a Tattoo. V roku 1974 vychádza triumfálny album Irish Tour’74, z ktorého je nahratý aj dokument. Rory opäť hosťuje, tentoraz sa šťastie usmialo na Chrisa Barbera (Drat That Fratle Rat) a Muddyho Watersa (London Revisited). Okrem USA, Kanady a Európy priberá do svojho „skromného“ koncertného programu aj Japonsko. Bombovou správou je Roryho účasť na konkurze u Rolling Stones ako náhradníka za Mikea Taylora (v Rotterdame, údajne aj spolu niečo natočili). Píše sa rok 1975 a turné sa rozrastá aj na Austráliu a Nový Zéland. Okrem kompilácie Sinner ... And Saint (Polydor) vydáva na značke Chrysalis album Against the grain. Ďalším albumom je Calling card (1976) a novou koncertnou destináciou je Poľsko. Asi sa to všetko Rorymu zdalo málo, takže v roku 1977 stíha nahrať veci na pripravovaný album Torch (ktorý nakoniec dostane podobu Photo-Finish). Okrem mamutieho turné zvláda hrať s Albertom Kingom na Montereaux Music Festival (je z toho Kingov živý album), vystúpi na Rockpalaste a hosťuje na albume Joea O'Donnella Gaodhal's Vision.
Všetky tie nekonečné koncertné šnúry zmáhali najviac bubeníkov, takže v roku 1978 nastupuje nový bicman Ted McKenna. Lou Martin sa tiež porúča. Už v novej zostave v Nemecku vzniká album Photo-finish. Rory tradične hosťuje, tentoraz je to Mike Batt a jeho album Tarot Suite a Lonnie Donegans a jeho Putting On The Style. Turné fičí všade, kde sa dá. Popri tom vydáva postupne albumy Top priority (1979), Stage Struck (1980) a Jinxs (1982). Na poslednom už hrá na bicie Brendan O’Neill. Nastupujú roky 80-te, neprajúce poctivej od podlahy hranej bluesovej hudbe bez nánosu synťáčikového hnusu. Napriek tomu je Rory masovo populárny a to aj bez pravidelných albumov a jediného hitu v rádiách!!! V roku 1983 si zahosťuje na albume Alberta Collinsa & The Icebreakers s príznačným názvom Jammin` with Albert. So skupinou Box of frogs nahráva albumy Box of frogs (1984) a Strangeland (1984). V tej dobe hral už snáď všade okrem Československa. Album Defender (1987) ho ukazuje opäť v štúdiu a vychádza na Roryho vlastnej značke Capo Records. A kolotoč koncertov pokračuje. Okrem toho je možné Roryho gitaru počuť na albume The Scattering (1989) od The Fureys and Davey Arthur, Out on the air (1989) od Davyho Spillanea a Words and music (1989) od Phila Coultera. Posledným štúdiovým albumom je Fresh evidence (1990).
V roku 1992 dáva Rory dokopy novú zostavu (Richard Newman – bicie, David Levy - basa, Jim Leverton – klávesy a Mark Feltham (ťahacia harmonika). Hosťuje na albume skupiny The Dubliners – 30 Years A-Greying (1992), ďalej na albume The Outstanding od Chrisa Barbera a jeho Bandu. Stále koncertuje až pokým mu v roku 1995 choroba nenaruší turné v Holandsku. Následne mu transplantujú pečeň a 14. júna 1995 zomiera v Londýne v nemocnici (King`s College Hospital). Posledným albumom, ktorý mu po smrti vychádza a nie je to živák, je akustický Wheels Within Wheels (2003).
Na záver pridávam zoznam DVD:
Irish Tour 1974 (2000)
At Rockpalast (2004)
The Complete Rockpalast Collection (2005)
Songs & Stories: New York Remembers Rory Gallagher (2005)
Live at Cork Opera House (2006)
Live In Montreux (2006)
Live at Rockpalast (5 Concerts 1976 - 1990) (2007)
Rozlúčim sa jedným slovom:
Velikán.
(Faktografia prevzatá zo stránky http://rorygallagher.com)
Hejkal 01/2009
... (celý článek)
