Ťažko povedať, či z literárneho hľadiska významný, z pohľadu rockovej histórie však nepochybne, básnik, textár a spevák Pete Brown (celým menom Peter Ronald Brown) patrí k nezmazateľným osobnostiam zrodu modernej rockovej hudby.
Narodil sa 25.12.1940, ale jeho vklad k spomínaným činom nastal niekedy v druhej polovici 60. rokov minulého storočia, kedy sa stal spolupáchateľom tvorby skupiny Cream. Je podpísaný pod takými hitmi ako napríklad I feel free, Sunshine of your love alebo White room. Ešte predtým, začiatkom 60. rokov založil hudobno-poetickú skupinu The First Real Poetry Band, kde pôsobili také hudobné veličiny ako John McLaughlin (gitara), Laurie Allen (bicie), Pete Bailey (perkusie) a Binky McKenzie (basa).
Po rozpade Cream spolupracoval s Jackom Bruecom na jeho sólových albumoch (napr. Songs for a tailor, Harmony row, Into the storm) a neskôr písal aj pre sólové albumy Dicka Heckstall-Smitha, ale v roku 1968 založil svoju prvú skupinu, kde pôsobil nie ako poet, ale ako spevák. Pete Brown & His Battered Ornaments nahrala debutový album v roku 1969 pod názvom A meal you can shake hands with in the dark. Zostavu tvorili Pete Bailey (perkusie), Charlie Hart (klávesy), Dick Hecstall-Smith (saxofón), Nisar Ahmed Khan (saxofón), Roger Potter (basa), Chris Spedding (gitara) a Rob Tait (bicie) a štýlovo sa pohybovali v rozsahu blues, psychedélia a ťažký dobový hard rock mixovaný s trošku džezu (niečo ako Cream a Colosseum dokopy, nakoniec, Dick Heckstall Smith v Colosseu pôsobil). Následne mala skupina hrať ako predkapela Rolling Stones v Hyde Parku, čo jej členovia využili na to, aby svojho frontmana vyhodili z vlastnej kapely! Zmenili meno na The Battered Ornaments a nahrali aj druhý album Mantlepiece (1969) a spevy nanovo prespieval Chris Spedding. Problém zmieneného incidentu tkvel v tom, že Pete bol spevák – samorast, jeho prejav bol síce ovplyvnený Jackom Bruceom, ale jeho technika bola...nevalná. Po rokoch to priznal aj sám Pete, ktorý napokon absolvoval tréning s hlasovým pedagógom (v roku 1978). Sám svoje predchádzajúce kreácie nazval neštudované a fungujúce na jeho ignorantstve a strachu okolia niečo mu vytknúť.
Vyhodený spevák a poet v jednom sa nevzdal a ešte v roku 1969 založil skupinu Pete Brown & Piblokto! V zostave sa zjavili Jim Mullen (gitara), Roger Bunn (basa), Dave Thompson (klávesy) a bubeník Laurie Allen, ktorý však zakrátko odišiel do Battered Ornaments a opačným smerom prišiel Rob Tait. Názov si skupina zvolila z literatúry, ale neskôr sa prišlo na to, že ide o eskimácke slovo, ktoré, podľa Peteovej interpretácie, znamená druh sexuálneho ošiaľu, ktorý sa objavuje v Arktíde počas zatmenia slnka. Ľudia vtedy začnú bláznivo revať, skáču na seba, strhávajú si šaty a tak ďalej až do okamihu, kedy opäť svitne a šou skončí. Čo sa týka produkcie, po prvom singli Living life backwards/High flying electric bird rýchlo nasledoval aj album Things may come and things may go, but the art school dance goes on forever (1970). Na druhom singli Can't get off the planet/Broken magic už hral na base Steve Glover. V roku 1970 vyšiel druhý album Thousands on a raft (1970), ktorý priniesol výrazný príklon k tvrdšiemu rocku. Po jeho vydaní zo zostavy odišli Mullen, Thompson a Tait. Náhradníkmi sa stali klávesák Phil Ryan, bubeník “Pugwash” Weathers a gitarista Brian Breeze. V tomto zložení vyšiel tretí singel Flying hero sandwich/My last band. Vzápätí odišli Weathers a Breeze. Hoci sa ich nástupcami stali gitarista Taff Williams a bubeník Ed Spevock, skupina sa v roku 1971 rozpadla.
Pete Brown následne spieval na albume Two heads are better than one (1972) od Grahama Bonda a prispel aj na jeho singel Lost tribe (Milk is turning sour in my shoe/ Macumbe. Následne založil zoskupenie Pete Brown and Friends a tiež Flying Tigers, ale okrem demo snímkov nič nenahrali. V roku 1973 nahral album svojich básní The not forgotten association. Následne spolupracoval so skupinou Back to Front,s ktorou v roku 1976 nahral album Party in the rain, vyšiel však až v roku 1982 pod hlavičkou Pete Brown & Ian Lynn. Po roku 1977 Brown opustil život hudobníka a začal písať scenáre k filmom. Okrem toho založil vlastné vydavateľstvo Interoceter, kde si vydal dva albumy s Philom Ryanom, Adours of the lost rake (1991)a Coals to Jerusalem (1993). V 90. rokoch sa vrátil na pódiá so skupinou The Interoceters a hral svoje staré skladby. V roku 2002 dokonca vyšiel jej album Live. Posledný počin na hudobnom poli nesie názov Brown & Ryan: Road of cobras, ktorý údajne vojde do predaja ešte v tomto roku a spolupracujú na ňom aj také mená, ako napríklad speváčka Maggie Bell, spevák Arthur Brown, gitarista Mick Taylor a starý známy Jim Mullen.
hejkal 10/2009... (celý článek)
