Anglická bluesová skupina Aynsley Dunbar Retaliation patrí k britskej bluesovej vlne zo 60. rokov a meno má podľa jej kapelníka, bubeníka Aynsleyho Dunbara.
Aynsley Thomas Dunbar pochádza z Liverpoolu a už od mladosti hrával v džezových a popových skupinách (Freddie Star’s Band, The Flamingos a The Mojos), pričom jeho vzormi boli Buddy Rich a Joe Morello. Práve v The Mojos sa dostal aj k blues, čo malo na mladého bubeníka zásadný vplyv. V roku 1966 sa presťahoval do Londýna a práve tam sa na koncerte Alexisa Kornera dostal do kontaktu s Johnom Mayallom, ktorý ho pozval do svojich Bluesbreakers ako náhradu za Hughieho Flinta. Aynsley súhlasil až potom, čo sa zúčastnil konkurzu na bubeníka do Jimi Hendrix Experience. Navzdory legende, že ho Mitchell prehral, bol dôvod, prečo sa nestal Henrixovým bubeníkom ekonomický. Experience ponúkala dvadsať libier týždenne a Aynsley sa cenil na tridsať.
U Mayalla si užil svoje, pretože Mayall hral aj dve vystúpenia za večer. Nakoniec s ním nahral album Hard road (1967). Už počas tohto obdobia ho lanáril Jeff Beck do svojej skupiny, ale nakoniec to bola iba epizódna spolupráca. A tak sa rozhodol, že je čas založiť vlastnú skupinu a ako názov si zvolil Retaliation (odplata) ako reakciu na tvrdé časy u Mayalla. Zakladajúcimi členmi sa stali gitarista Victor Brox, basgitarista Keith Tillman a spevák Duffy Power, ktorý bol rýchlo prepustený a jeho part prebral Brox.
Victor Brox a Keith Tillman pochádzali z Manchesteru a už v roku 1964 mali skupinu The Blues Train. Brox zároveň učil na škole, ale v roku 1967 odišiel do Londýna (aj s Tillmanom) a hral chvíľku s Alexisom Kornerom. Nakoniec ho od Kornera vyhnali prachy, dostával iba štyri libry na týždeň, čo bolo na uživenie rodiny málo.
Posledným členom skupiny sa stal gitarista John Morshead, ktorý čerpal inšpiráciu od Freddieho Kinga a B.B.Kinga a prešiel niekoľkými skupinami, napríklad The Moments (hral tam aj „Small Faces-Humble Pie“ Stevie Marriott), Johnny Kid and the Pirates a napokon nahradil Petra Greena v Shotgun Express.
Ešte počas krátkej koketérie s Jeffom Beckom nahral Aynsley Dunbar v apríli 1967 skladbu Stone Crazy (spolu s Petrom Greenom, Jackom Bruceom a Rodom Stewartom, produkcie sa ujal Mike Vernon). Po nahrávaní ostal v štúdiu aj s Vernonom a nahral prvé nahrávky s Retaliation, singel Warning/Cobwebs ktorý vyšiel pod značkou Blue Horizon. A práve skladba Warning je jednou z minima cover verzií, ktoré nahrala slávna skupina Black Sabbath.
Skupina si odbila svoj prvý koncert na festivale Seventh National Jazz and Blues Festival vo Windsore v auguste 1967. Aynsley tu naposledy vystúpil aj s Jeffom Beckom. Následne sa na poste basgitaristu objavil Alex Dmochowski namiesto Tillmana. Tillman prešiel k Mayallovi, pretože sa mu nepáčilo, že Retaliation nie je „čistá“ bluesová skupina. Dmochowski bol Poliak, ktorý ale žil v Anglicku a pôsobil v skupine Neil Christian’s Crusaders, kde si ho všimol John Morshead.
Na začiatku kariéry si užili dosť nepríjemností, pôvodne boli pod značkou Gunnell, ale ukázalo sa, že ich iba blokovali pred ďalším koňom zo stajne, Johnom Mayallom. Potom prešli od Blue Horizon k Liberty, kde im robil agenta a manažéra Bryan Morrison. Ich živé vystúpenia zakrátko vzbudili pozornosť londýnskej scény, zadžemovali si s nimi Jimi Hendrix, Dave Gilmour, Alvin Lee, Steve Howe, Ric Gretch a Marc Bolan. V publiku sa tiež nachádzali aj Jimmi Page a Robert Plant. V roku 1968 nahrali a vydali prvý eponymný album, ktorý produkoval Ian Samwell. Na obale bola skupina v dvojitom obraze na vode, čo sa Liberty nepáčilo, ale Samwell to presadil a návrh vypracoval so slávnym dizajnérskym tímom Hypgnosis. Album mal nadšené recenzie v Melody Maker, New Musical Express a Record Mirror. Album sa stal najúspešnejšou nahrávkou skupiny a v rebríčku sa dostal na 21. miesto.
Aynsley sa však zasa upísal Mayallovi a vyrazil s ním na nekonečné dennodenné turné, takže druhý album, Doctor Dunbar’s Prescription (1969), bol nahratý narýchlo a obsahuje priamočiary bluesový materiál, ktorý bolo jednoduchšie spracovať než vymýšľať niečo iné. Album opäť produkoval Samwell. Album mal rozporuplné recenzie, hoci John Holmes z Average Blues Band ho označil za svoj najobľúbenejší album od skupiny. Názov vyvolával kontroverzné reakcie, pretože bol pomenovaný po doktorovi Ianovi Dunbarovi, ktorý v 60. rokoch rád predpisoval cannabis. Chris Welch z Melody Maker dielo skritizoval ako klišé, čo bola súčasť zmeny chápania britskej bluesovej vlny, ktorá sa pomaly končila. Je možné, že sa trošku revanšoval skupine, pretože Retaliation ho mali odviesť z festivalu na Isle of Wight. Vyrazili o siedmej ráno, ale auto sa pokazilo a museli ísť v daždi peši niekoľko míľ, hladní, unavení a zmrznutí.
Skupina sa vydala na svoje jediné turné v USA, kde boli prijatí ako veľké hviezdy. Malo to aj nepríjemné dopady na sprievodné skupiny. V Bostone ich sprevádzala skupina Rhinoceros. Hrali každý dva sety, raz išla Retaliation druhý a štvrtý, inokedy prvý a tretí. Avšak publikum vždy odišlo, keď nehrali Retaliation, druhá skupina ho nezaujímala a vrátilo sa až na Aynsleyho a spol. Vo Fillmore East bolo vystúpenie aj nahraté, ale manažment skupiny odmietol za záznam zaplatiť a pásy boli zmazané. Po návrate z USA sa skupina dostala do nepriateľskej atmosféry v Británii, ktorá bola úplne opačná ako v štátoch. V skupine začali prepukať názorové nezhody, Aynsley sa chcel vzdialiť od blues, Morshead nie. Aynsley angažoval klávesáka Tommyho Eyreho, ktorý inklinoval k džezu a funky. Zároveň najal ako producenta nového albumu Johna Mayalla, aby zabezpečil disciplínu v štúdiu. Výsledkom bol album To mum from Aynsley and the boys (1969), ktorý podľa členov skupiny trpel nejasnosťou smerovania. Recenzie boli priaznivé, ale Aynsley už bol hlavou inde. Odmietol ponuku Petra Granta byť členom New Yardbirds (Zdá sa, že Dunbar sa dokázal vyhnúť každej historickej ponuke, ktorá by ho preslávila naveky – pozn. hejkal). Album sa mizerne predával a Dunbar už v mysli zakladal novú skupinu, z ktorej sa vyvinula Blue Whale. Pozval do nej Eyreho a zvyšok Retaliation ich obvinil, že odchádzajú. Blue Whale mala byť džezovejšia skupina, ale Dunbar mal problém nájsť dobrého gitaristu a dychová sekcia, hoci údajne najlepšia v tej dobe, nikdy nemohla hrať pokope, lebo vždy hrala s niekým iným.
Nanešťastie, Retaliation mala podpísanú zmluvu na ešte jeden album s americkou značkou Blue Thumb. A tak sa na album Remains to be heard (1970) dostali staršie nahrávky z obdobia, keď ešte boli štvorčlennou kapelou a ďalšie nahrávky, na ktorých sa Dunbar nepodieľal.
Po rozpade skupiny sa jej členovia nestratili. Aynsley Dunbar nastúpil k Frankovi Zappovi, neskôr hral s Davidom Bowiem, Lou Reedom, Mickom Ronsonom, Ianom Hunterom, stal sa členom Journey, hral so Sammym Hagarom, pôsobil v Jefferson Starship, Whitesnake, UFO a tak ďalej.
Morshead a Dmochowski založili krátkodychú skupinu Heavy Jelly, ktorej zachované nahrávky vyšli až v roku 1984 pod názvom Take me to the water. Morshead následne odišiel do Kene a vzdal sa hudobnej kariéry. Dmochowski hral so Zappom na albume Waka/Jawaka. Brox hral v Ring of Truth, Blues Train a Main Squeeze
Retaliation bola najbližšie k reunionu v roku 1990, kedy sa Morshead, Brox a Dmochowski stretli na pódiu s gitaristom Paulom Hartom a inými.
Na záver si dovolím zacitovať z článku od Harryho Shapira z bookletu súborného vydania od SPV z roku 2006. Dmochowski raz sedel v klube na koncerte bubeníka Bernarda Purdieho. Po koncerte ich predstavili, Dmochowského označili za basáka Franka Zappu. Prudie uznanlivo pozdvihol obočie. Alex mu následne povedal, že hral v Retaliation, na čo sa Prudie usmial a prehlásil: „To je lepšie“.
hejkal 11/2009
... (celý článek)