Londýnska hard rocková kapela Dirty Tricks vznikla v roku 1975. Zostavu tvorili Kenny Stewart (spev), Terry Horbury (basa), John Fraser (gitara) a John Lee (bicie). Debutovala v januári 1975 koncertom v slávnom londýnskom Marquee Clube a pre Polydor nahrala v rokoch 1975 až 1977 tri albumy, pričom štvrtý vydala až v rámci reunionu v roku 2009.
Kenny Stewart a Johnny Fraser sa poznali už za študentských čias niekedy od roku 1965. Obaja pochádzali zo škótskeho Stirlingu, Stewart hral v 1968 v kapele Susan Rams a Fraser-Binnie (nie je jasné, kedy si doplnil priezvisko o časť za pomlčkou) hral v Cargo. V roku 1969 sa obidvaja stali členmi typickej dobovej avantgardnej skupiny Aegis, ktorá sa za pár rokov rozpadla a dvojica hráčov sa rozhodla, že skúsi šťastie v Londýne. Kenny Stewart sa na rok a pol pridal k skupine Renia, ktorá v roku 1973 nahrala jeden album, a síce Rain offenders. Terry Horbury pochádzal z Newarku (Nottingshire) a svoju prvú skupinu založil už v ako šestnásťročný. Hneď, ako sa vypracoval na lokálnu jednotku, rozhodol sa v roku 1974 odsťahovať do Londýna, kde sa pridal k umeleckej skupine mímov, hercov a minstrelov zvanej The Goose Fayre Show.
V roku 1974 sa Stewart stal spevákom skupiny Sam Apple Pie, ale rýchlo ju opustil a založil bezmennú skupinu spolu s Horburym a akýmsi Daveom, bubeníkom z kapely Renia. Nádej, že si zahrajú šnúru po Nemecku, sa nevyplnila, ale nahraté demo sa dostalo k niekomu v spoločnosti Polydor a skupina získala kontrakt. Krátko nato odišiel bubeník a nahradil ho John Lee. Ten bol pôvodom z Battersea, na bicie hral od trinástich rokov, v štrnástich sa aj s rodičmi odsťahoval do Austrálie, kde sa stal členom známej skupiny Blackfeather. V roku 1972 sa pridal k skupine Dingoes, s ktorou nahral dva single, album a tiež s ňou absolvoval dve turné. Po jej rozpade sa pridal ku kapele Ariel (potom, čo zavrhol hranie v nejakej popovej skupine), s ktorou sa vybral na neúspešné turné po Británii, v ktorej sa rozhodol zostať. Už o dva dni nato zdvihol telefón a na druhom konci linky sa ozval istý Paul Scott, že či nechce hrať v skupine Dirty Tricks. Chcel.
Výsledkom bol singel Call me up for love/Hire car (alternatívne béčko bolo Play dirty /live/) a debutový album Dirty Tricks (1975). Ten produkoval Rodger Bain a vyšiel iba vo Veľkej Británii. Na sprievodných turné kapela predskakovala skupinám Argent a Budgie.
Druhý album, Night man, bol nahratý v londýnskych štúdiách Morgan Studios a Soundhouse Studios, pričom provokatívny obal (okrem iného obsahoval fotografiu s obnaženým ženským telom) mala na svedomí známa firma Hipgnosis. Vyšiel v roku 1976 a skupina si ho produkovala sama za pomoci Tonyho Viscontiho. Prvý raz sa dielu kapely dostalo aj vydania v USA, ale s rozdielnym i skladbami, napríklad sa tu nachádzali dve odlišné verzie skladieb z debutu, a síce Too much wine a Wait till Saturday. Na albume si zahosťovala trojica vokalistiek (Madeleine Bell, Joanne Stone a Vicky Brown), dychy obslúžil Phil Kenzie a klavírne party nahral samotný Rod Argent. Druhý štúdiový kúsok kapely sprevádzal singel Night man/I'm gonna get me a gun. Album možno považovať za vrcholné dielo Dirty Tricks.
S novým albumom v hrsti sa kapela vybrala na turné po USA, dostala sa aj do rozhlasového éteru, najmä v Texase. Zo spomienok pamätníka Zacha Hammocka sa dá zistiť, že informačné povedomie o skupine bolo mizerné. Veď v Amerike v tom čase ani len netušili, že Night man je už druhým dielom Dirty Tricks a v Británii existuje aj nejaký predchodca! V skupine sa opäť zmenil bubeník, na turné nahradil Leeho Andy Bierne, ktorý sa následne podieľal na treťom albume Hit & run z roku 1977. Ten sa nahrával pod producentskou taktovkou Tonyho Viscontiho v londýnskych štúdiách Zodiac Sound Studios a Sound House Studios. Sprievodný singel Too much wine/Wait till Saturday z roku 1977 obsahoval prekvapujúco skladby z debutového albumu. Skupina bola aj naďalej aktívna na pódiách. Kým v Británii predskakovala kapele Streetwalkers, v USA to boli skupiny ako Cheap Tricks, Blue Oyster Cult alebo dokonca sprevádzala Boba Segara. V Amerike sa síce dostavil určitý úspech, ale nestačilo to a skupina sa rozpadla.
Horbury, Bierne a Fraser-Binnie sa následne spojili s Ozzym Osbourneom, ktorý opustil Black Sabbath, aby sa stali prvou inkarnáciou skupiny Blizzard of Oz, až kým Ozzy kvôli daniam neopustil Britániu a pokračoval s Randym Rhoadesom za Veľkou mlákou.
Terry Holbury od roku 1983 pôsobil v skupine Vardis, John Fraser-Binnie hral v skupine Rogue Male a Andy Bierne pôsobil v skupinách Praying Mantis, Scorched Earth, Grand Prix, Scarlet a Dorian Gray. Kenny Stewart hral v skupinách French Kiss a Informer.
Fraser-Binnie, Horbury a Stewart v 90. rokoch pôsobili v tribute zoskupení Stairway to Zeppelin (Stewart používal pseudonym Robert Planet). V roku 2004 vyšli všetky tri albumy Dirty Tricks doplnené o rôzne bonusové nahrávky v rámci jedného box setu. Poslucháč tak má šancu vypočuť si v rámci debutu aj béčko singlu Night man – I'm gonna get me a gun, ktoré ponúka mocnú dávku melodického popevku, inak je tomu v béčku singla Call me up for love – Hire car. Nadupaná hard rocková zasekávačka má aj niečo ako precítený refrén. Štvorica koncertných záznamov z Londýna nahratá niekedy v roku 1975 nemá síce práve kryštalický zvuk, ale dokazuje, že skupina chrčala presvedčivo i naživo. Skladba Play dirty sa dokonca dostala aj ako alternatíva na druhú stranu posledne spomínaného singlu. Box set ponúka ako bonusy aj ďalšie koncertné nahrávky, všetky z amerického turné skupiny v roku 1976. Štyri skladby sú z Cincinnati a dve zo San Antónia. Dokonca dôjde aj na klasiku od Kinks – You really got me. Aby bol zoznam bonusov kompletný, je potrebné zmieniť aj dve skladby, ktoré sa z debutu dostali na americké vydanie albumu Night man. Ide o novonahraté verzie kúskov Too much wine a Wait till Saturday.
Na prekvapenie sa v roku 2009 zjavil nový štúdiový album Up at the nine count, ktorý okrem Fraser-Binnieho a Stewarta nahrávali aj traja ďalší hudobníci. Ide o (pravdepodobne) pod pseudonymom ukrytého basáka Fingerthumbsa a dvojicu bubeníkov Richarda Marcanjeloa a Reubena O'Donoghuea. Album obsahuje desať skladieb a podľa nemnohých reakcií na internete sa údajne dá porovnávať s kvalitou nahrávok zo 70. rokov. V každom prípade sa priamočiary hard rock skupiny Dirty Tricks nedá len tak prehliadnuť a stojí za pripomenutie.
hejkal 11/2012... (celý článek)
