„The Enid stojí medzi definíciou klasickej a rockovej hudby. Hudba skupiny je príliš rocková na to, aby mohla byť nazvaná klasickou a príliš klasická na to, aby mohla byť nazvaná rockovou.“
Nedocenená kapela progresívneho rocku pochádzajúca z Veľkej Británie - The Enid je dieťaťom charizmatického skladateľa, hudobníka, hráča na klávesové nástroje - Roberta Johna Godfreyho, ktorý je dušou a mozgom tejto skupiny. Práve preto nemožno začať inak, ako opisom jeho vstupu do sveta hudby. Robert John Godfrey (nar. 30. 07. 1947) preukazoval už od mladého veku hudobné kvality (už ako 15-ročný zahral komplet Brahmsov koncert), ktoré sa neskôr rozvinuli ešte viac, zdokonalili. V polovici šesťdesiatych rokov navštevoval Finchden Manor experimental school, neskôr The Royal College Of Music a tiež the Royal Academy Of Music. V roku 1969 však štúdiá zanecháva a pridáva sa k Barclay James Harvest, po tom, ako túto skupinu počul hrať v The Roundhouse v Londýne, ako predkapelu gurvitzovských Gun. V Barclay James Harvest mal na starosti orchestrálne aranžmány. Počas svojho pôsobenia v skupine dirigoval orchester, ako v štúdiu, tak aj na vystúpeniach. Túžil však byť akceptovaný, ako riadny člen kapely, z ktorej napokon odišiel, pretože mal tiež vlastnú predstavu o hudbe.
Chvíľu hral v skupine Siddartha, kde bol oslovený Tony Stratton Smithom, aby sa ako interpret upísal labelu Charisma. V roku 1972 tak začína pracovať na svojom (jedinom) štúdiovom albume, ktorý vychádza o dva roky neskôr s názvom The fall of Hyperion, kde možno počuť hudbu podobnú tej, akú bude neskôr skladať vo vlastnej kapele Enid. Album bol venovaný in memoriam George Lywardovi - zakladateľovi školy Finchden Manor. Za miesto vzniku Enid sa dá jednoznačne považovať práve škola, ktorú Godfrey navštevoval (okrem neho aj Alexis Korner a Tom Robinson) a spolu s ním aj gitaristi Stephen Stewart a Francis Lickerish. Bola to škola pre problematických, ale talentovaných žiakov a mala im pomôcť k lepšiemu životu. Záverečný koncert konaný v tejto škole sa volal The quest for the holy grail, kde boli okrem Godfreyho zapojení hlavne dvaja študenti - budúci spoluhráči v kapele Enid, teda: Stewart a Lickerish. Túto skúsenosť považuje sám Godfrey za najdôležitejšiu a najemotívnejšiu v svojom živote a v podstate znamenala vznik The Enid. Udialo sa to v júni 1973 a názov skupiny sa vzťahuje na vtip o Godfreyho fiktívnej priateľke.
Zostava skupiny sa viackrát menila, preto tieto zmeny tu nebudú podrobne rozpísané - prehľadnejšie to vidno pri samotných albumoch v diskografii. Jediný člen kapely, ktorý figuruje na všetkých nahrávkach je samozrejme Robert John Godfrey a do roku 1988 aj Stephen Stewart. Na väčšine nahrávok sa podieľal bubeník Dave Storey.
Začiatky:
V roku 1976 vychádza prvý album The Enid s názvom In the region of summer stars, ktorý sa však pôvodne mal volať The voyage of the acolyte a na ktorom sa pracovalo už v rokoch 1974 - 1975. Tiež mal pôvodne vyjsť na značke Charisma. To sa ale neudialo a napokon Steve Hackett takto nazval svoju prvotinu, ktorú vydal práve label Charisma. Skvelý debutový album (inšpirovaný tvorbou Charlesa Williamsa) zaistil skupine Enid nielen uznanie, ale zabezpečil je aj koncertnú návštevnosť a vystupovanie na známych miestach, ako londýnsky klub Marquee alebo Reading Festival. O rok neskôr vychádza druhý album s názvom Aerie faerie nonsense a tiež ho možno označiť za vynikajúci. Rozpráva sa tu o mladom rytierovi Rolandovi. Jeho nahrávanie prebiehalo počas augusta a septembra 1977. Druhú štúdiovku považujú mnohí fanúšikovia a kritici za najviac hodnotnú v rámci tvorby Enid, predovšetkým kvôli slávnej suite menom Fand, ktorá zaberá celú druhú stranu a ktorej inšpiráciou bolo dielo anglického skladateľa a poeta - sira Arnolda Edwarda Trevora Baxa s názvom The Garden of Fand z roku 1916. Na albume badať Godfreyho záľubu v klasických skladateľoch, ako Wagner a Rachmaninov. V roku 1979 vychádza tretia štúdiovka, nazvaná Touch me a jedná sa o ďalší vydarený počin. Spájanie progresívneho rocku s klasickou hudbou je charakteristické pre tvorbu kapely Roberta Johna Godfreyho a treba dodať, že výsledok, t. j. hudba skupiny The Enid je určite hodná pozornosti. Kapela má úspech, koncertuje a vystupuje aj v známom Hammersmith Odeon, z čoho neskôr vychádza záznam. Prvé obdobie skupiny sa končí vydaním štvrtej nahrávky pomenovanej Six pieces v roku 1980, ktorá sa od predošlých odlišuje.
Prvá „prestávka“ a obnovenie činnosti kapely:
Počas nečinnosti The Enid sa Godfrey a Stewart v roku 1981 presťahujú do Clare v Suffoku, kde založili The Lodge Recording Studio a spolupracujú aj s Kim Wilde na jej prvom albume.
Po dlhšej prestávke vychádza ďalší, v poradí už piaty album s názvom Something wicked this way comes, ktorý uzrel svetlo sveta v roku 1983 a prekvapí pridaním nového prvku v hudbe Enid, ktorým je spev, rockovejším zvukom a väčším priestorom, ktorý dostala gitara, ale tiež aj kontroverzným obalom pripomínajúcim jeden neslávne známy symbol. Autorom textov je bubeník Chris North a pojednávajú o nukleárnej hrozbe pre ľudstvo. V tom istom roku vychádza aj dvojplatňa Live at Hammersmith (vol. 1, 2), čo je koncertný záznam z 3. marca roku 1979, dokazujúci kvalitu živých vystúpení kapely. Od roku 1983 si kapela vydávala nahrávky nezávisle na veľkých firmách - svojou vlastnou nahrávacou spoločnosťou. Aj v ďalšom roku - 1984 vychádza záznam z vystúpenia a má názov The stand. Je to prvý album vydaný pre fan klub The Enid. Nahrával sa v dňoch 24. - 26. októbra 1983 v Manchestri. Obsahuje živú podobu starého a nového materiálu. V roku 1985 vychádza šiesta štúdiová doska The spell, ktorá je koncepčne zameraná na cyklus života od narodenia po smrť. Inšpiráciou pre Godfreyho tu bol Richard Wagner.
Rok 1985 znamená aj počiatok súdnych sporov medzi Robertom Johnom Godfreym a jeho bývalými spoluhráčmi z Barclay James Harvest, pretože na prvých dvoch albumoch BJH nie je pri niektorých skladbách uvedený ako (spolu)autor. Pri piesňach nie je uvedené jeho meno a nedostalo sa mu ani (s tým spojené) finančné ohodnotenie. Sám Godfrey tvrdí, že je (spolu)autorom niekoľkých piesní z prvých dvoch albumov Barclay James Harvest (napr. Mocking bird).
V ďalšom roku je na svete nahrávka s názvom Salome. Godfrey štylizoval album ako balet, ktorý sa napokon prezentoval na jeseň 1986 v Hammersmith Odeon. V tom istom roku vychádza aj koncertný záznam s názvom Liverpool live. Rok 1988 prináša štúdiovku The seed and the sower, ktorá je koncipovaná na základe rovnomennej knihy Laurensa van der Posta. V novembri toho roku sa uskutočnia dva finálne, rozlúčkové koncerty The Enid, z ktorých neskôr (1989) vznikne živý album s názvom Final noise. Tým sa v podstate ukončila spolupráca Roberta Johna Godfreyho so Stephenom Stewartom. Obaja tiež pomáhali skladať a nahrávať pre rôznych interpretov.
Druhé prerušenie činnosti kapely a jej obnova:
V roku 1994 dochádza k obnoveniu činnosti skupiny a následnému zrodu štyroch štúdioviek. Prekvapí hneď prvá z nich - Tripping the light fantastic (1994), ktorá je experimentom so začlenením tanečnej hudby. V ďalšom roku vychádza Sundialer, čo je album obsahujúci nejaký nový materiál a remixy starších skladieb. Väčšej obľube, ako uvedené dve dosky sa teší The white goddes z roku 1998, kde Godfrey a spol. predviedli to, čo z nich v počiatočných rokoch kariéry urobilo interesantné hudobné zoskupenie. Je to koncepčne ladený album s ekologickým posolstvom. V 1999.-om tu máme Tears of the sun, čo je kompilácia mapujúca 25 ročnú tvorbu skupiny, no nájde sa tu aj nová skladba, ktorou je tá titulná.
Treba ešte spomenúť súdny spor, ktorý prebiehal medzi Godfreym a Barclay James Harvest. Dňa 21. marca 1995 sa tento desaťročný súdny spor končí. Godfrey sa podľa jeho tvrdenia (spolu)podieľal na šiestich skladbách: Dark Now My Sky, When The World Was Woken, Mocking Bird, Galadriel, Song For Dying, The Sun Will Never Shine, ale sudca napokon nerozhodol v jeho prospech. Na druhej strane ani Barclay James Harvest z toho nevyšli ako víťazi, pretože tam zasa prebiehali nedorozumenia medzi kapelou a jej (bývalým) členom Woolly Woolstenholme-om, čo stálo kapelu veľa peňazí. Nakoniec sa rozhádaní BJH rozdelili na dve skupiny.
Nútená pauza a novodobá éra skupiny:
Nastáva dlhšie obdobie nečinnosti kapely, ďalšia prestávka spôsobená Godfreyho zdravotnými problémami, po ktorej sa začína novodobá éra skupiny. Medzitým vychádza (2004) filmový záznam z vystúpení: Claret Hall Farm a Stonehenge Free Festival z roku 1984 pod názvom Something wicked this way comes. Live at Hammersmith Odeon je názov ďalšieho video záznamu, ktorého zvukový vyšiel v roku 1983. Tento, obrazový, zasa v roku 2009, čiže 30 rokov po konaní vystúpenia v Hammersmith Odeon. V roku 2009 vychádza album Arise and shine, ktorý obsahuje remixy, znovu nahrané piesne. Jeho pokračovaním je album s podnázvom /vol. 2./ Risen (2011) a tiež /vol. 3./ Shining (2012). V roku 2010 vychádza štúdiový album Journey´s end. Tiež je na svete sfilmovaný živák Live at town hall, Birmingham, ktorý v ďalšom roku vyjde aj na CD. V roku 2012 vychádza štúdiový album s názvom Invicta a tiež aj koncert pomenovaný Live with The City of Birmingham Symphony Orchestra & The Warickshire County Youth Choirs. Rok 2014 prináša štúdiovku First light s novo nahranými skladbami, ako aj živák na DVD - En concert á Crescendo nafilmovaný 23. augusta vo Francúzsku (Crescendo Festival). Novodobá história The Enid je naozaj bohatá na audio a video záznamy, čo potvrdzuje aj štúdiovka The bridge z roku 2015 a CD + DVD koncert The bridge show, Live at union chapel z toho istého roku (koncert sa konal 31. marca 2015 v Londýne).
Súčasní členovia The Enid sú: David Storey - pôvodný bubeník, ktorý hral na väčšine albumov. Do kapely sa vrátil v roku 1998. Ďalej je to (bas)gitarista, klávesák, spevák Max Read, ktorý sa členom skupiny stal v roku 1997 a tiež gitarista Jason Ducker, ktoý pôsobí v The Enid od roku 2007. Úplným zjavom je spevák Joe Payne, ktorého angažovanie bolo výborným ťahom a "eniďákom" sa stal v roku 2011. Zvykne byť nazývaný Mercury 21. storočia a treba povedať, že nie neprávom. Služobne najmladším členom je basgitarista a bubeník Dominic Tofield (od roku 2014). A samozrejme - šéf, mozog kapely a jej duša: Robert John Godfrey - stelesnenie Enid.
The Enid je kapela, ktorá stála nespravodlivo v tieni ostatných gigantov progresívneho rocku. Jej novodobé obdobie a posledné nahrávky však dokazujú životaschopnosť tejto skupiny a jej hudby, k čomu treba ešte pripočítať koncerty, ako aj vystúpenia na prestížnych festivaloch progresívneho rocku.
Jardo 1/2016... (celý článek)
