Štyri strany mince Mariána Vargu
Marian Jaslovský, 1.10.1998,inZine
www.jaslovsky.sk
Rock má svojich kráľov i robotníkov, hochštaplerov i inžinierov, bádateľov i bohémov, mystikov i martýrov. Marián Varga patrí pravdepodobne do kategórie mágov. Charizmatická osobnosť slovenského rocku, tajomný klávesový hrdina, Paganini organu. Najmä v časoch svojej najväčšej slávy vyžaroval podmanivú auru - predovšetkým svojou hudbou (samozrejme), ale aj neortodoxným životným štýlom, pochopiteľne, náležite domaľovaným a "prikrášleným" fámami a "zaručene overenými informáciami". Skrátka, Varga bol všetkým tým, čo robí idol idolom, hviezdou, ktorá sa svojou žiarou vyrovnala i súhviezdiam rockového neba za pletivom železnej opony.
Presne takto som to cítil i ja v šestnástich - sedemnástich rokoch. Neskôr som som zistil, že Varga nie je iba ten démonicko-mystický krotiteľ organu na pódiu, ale predovšetkým neuveriteľne komplexná osobnosť, rozhľadený, premýšľavý, vzdelaný človek, ktorý sa nezmieta v nárazoch akejsi romantickej víchrice, ale má jasno o svojej tvorbe, o umení vôbec, o živote.
Vargova diskografia je dokumentom o neustálom hľadaní, o jeho raketových vzostupoch i stagnáciách, poryvoch i istotách, kronikou jeho neuveriteľnej univerzality a odvahe spájať nespojiteľné, alebo s prenikavosťou chirurgického laseru odkrývať podstatu, aby vzápätí doprial sebe i svojim poslucháčom katarziu, epikurejské zvukové hody.
Marián Varga je legenda - u nás ich nemáme veľa. Pretože jeho tvorba je nadčasová, nikdy nepatrila do kategórie tovaru určeného pre rýchlu spotrebu.
Rock (resp. rock'n'roll) sa v päťdesiatych rokoch zrodil ako teenagerská revolta voči dospelému svetu, voči hudbe postswingovej éry, ktorá sa skôr podobala na kamenného trilobita a so svetom -násťročných nemala nič spoločné. Výrazové prostriedky rock'n'rollu boli samozrejme maximálne zjednodušené - aj v tom bol protest proti prekomplikovanej hudbe "dospelákov". V druhej polovici šesťdesiatych rokov sa však vytvorila "kvetinová klíma", ktorá priniesla snahy o umeleckú emancipáciu rocku - nastali jeho zlaté časy a bigbít od polovice šesťdesiatych do polovice sedemdesiatych rokov je pravdepodobne neprekonateľný; o tom svedčí i jeho návrat, retro móda v súčasnosti. Jedným z množstva štýlov, žánrov a druhov, ktoré sa vtedy objavili na scéne, bol classical rock - ako už vyplýva z názvu, rock s vyslovene umeleckými ambíciami.
Umelecké ambície mal i Marián Varga. Študoval na konzervatóriu klavír a kompozíciu. V tých časoch (a ešte dlho potom) bol rock v akademických kruhoch považovaný za čosi škandalózne a nečisté, niečo, čo je nehodné pozornosti seriózneho hudobníka. Seriózny hudobník Varga však mal bigbít rád a dilemu vyriešil jednoducho - po treťom ročníku odišiel z "Konzervy" a pridal sa k skupina Prúdy so spevákom Pavlom Hammelom. S ním spolupracuje vlastne až do súčasnosti.
S Prúdmi Varga - ako dvadsaťdvaročný - nahral prelomový album-míľnik Zvonky zvoňte, na ktorom sa prejavil jeho až nepochopiteľne zrelý skladateľský talent a inštrumentalistická virtuozita. V oboch rovinách je často inšpirovaný svojim vzťahom k vážnej hudbe - a vďaka nej má i patričný nadhľad "nad popom". Zvonky nestárnu. Je to "samozrejmá" platňa - nachádza bez spoteného, zadychčaného experimentátorstva. Je bezozvyšku aktuálna - v európskych, svetových rozmeroch -, vychádza však z tunajších kultúrnych tradícií. Je na nej prítomné slovanské smutnokrásno, folklórne prvky. Ale predovšetkým tento album žiari nezmenenou intenzitou i po dvadsiatich piatich rokoch.
Na beatovom festivale '69 v Prahe videl Varga vystúpenie Keitha Emersona a skupiny Nice. Tento koncert bol pre neho osudový. Totiž Emerson mu potvrdil, že svety vážnej hudby a rocku nemusia byť oddelené ani formálnou hranicou. Že prvky vážnej hudby netreba zanášať do rocku akosi zvonka, ale že v nej môžu byť obsiahnuté implicitne.
Toto vystúpenie bolo pomyselnou kvapkou, ktorá pretiekla a inšpirovala čoraz väčšmi sa nudiaceho klávesistu Prúdov k sólistickej kariére s vlastnou skupinou. Collegium Musicum patrí medzi najžiarivejšie zjavy slovenskej rockovej scény všetkých čias. Hneď prvá LP, Collegium Musicum (1971), definovala dva prístupy Vargu a jeho spoluhráčov ku svojej hudbe - na jednej strane adaptácie diel vážnej hudby (čo bola viac-menej dobová záležitosť) a na strane druhej pozoruhodná vlastná tvorba. Hneď nasledujúci dvojalbum, Konvergencie (1971), je jedným z Vargových vrcholov. Je dokonale vyvážený - obsahuje cyklus piesní, suitu, koncertnú úpravu Korsakovovej Šeherezády i odvážny pokus o elektronickú hudbu. (Členom skupiny bol vtedy osemnásťročný gitarista František Griglák, ktorý je ďalším obyvateľom dvorany slávy slovenského rocku.) Konvergencie sú nesmierne originálny, rôznorodý a pritom zovretý album; trochu borgesovsky by sa dalo povedať že strany platní sú štyrmi stranami tej istej mince. Každá z nich označuje cestu, ktorou sa bude Varga uberať.
Cesta Collegia bola spočiatku priamočiara a prudkou akceleráciou dosiahla vrchol. Je neuveriteľné, že Varga svojou hudbou pritiahol tisíce fanúšikov. Napriek tomu, že - ako je známe - komerčná úspešnosť je väčšinou vždy a všade nepriamo úmerná kvalite. (Neidealizujme si ani 60. roky; napríklad zaslúžene zabudnutí Monkees svojou slávou o niekoľko konských dĺžok predbehli i Hendrixa, aspoň v Amerike.)Idylka netrvala dlho. Nastali problémy, predovšetkým s hudobníkmi. Po odchode zakladajúcich členov, Fedora Freša a Dušana Hájeka, Varga svoje Collegium omladil. Napriek pretrvávajúcemu zbožňovaniu publika však bol čím ďalej tým menej spokojný, čo ani neskrýval v interview, ako vždy úprimných až po hranicu bolesti.
Come-back takmer pôvodnej zostavy v roku 1978 bola slávna udalosť. Preplnená sála PKO privítala svoj idol s ohlušujúcim jasotom a všetko nasvedčovalo tomu, že sa vracajú časy najväčšej slávy skupiny. Do jednej rieky však dvakrát nevstúpiš. Bolo to pekné a pôsobivé, ale niekdajšie Collegium hralo akoby s väčším nasadením, úprimnejšie.
Varga sa svojho času so svojou spomínanou otvorenosťou vyjadril, že by najradšej zahodil všetky platne Collegia po Konvergenciách - okrem pesničkových. Výnimočne s ním nesúhlasím. Dokonalosť je strašne zriedkavá a kto sa k nej raz priblíži (resp. konverguje k nej), má to potom v živote ťažké. Ale načo za každú cenu porovnávať. Hudba nie je burza cenných papierov a hodnotenia sú vždy veľmi subjektívne. Do histórie sa zapísali všetky Vargove platne. A vlastne - kašlať na históriu. Tá muzika sa zapísala veľmi hlboko do nás. Pomáhala celej jednej generácii vytvoriť si odolnosť voči gýču a braku, v podstate celú vlastnú estetiku. Ktorá nás dosiaľ nesklamala.
Akousi rozlúčkou so značkou Collegium Musicum bola v podstate sólová platňa Vargu - dvojalbum Divergencie z roku 1981. Už názov naznačuje,že cestičky v nej sa nie zbiehajú, ale rozbiehajú (alebo rozdvojujú?). Vedú k vážnej hudbe, improvizovaným duám vymykajúcim sa štýlovému zaradeniu, vianočnej suite, inštrumentálkam, piesňam s Pavlom Hammelom a Jankom Lehotským...
Vôbec, absolútnu väčšinu Vargových piesní spieval pokojný muž folk rocku, Hammel. Ich spoločné platne sú neprekonané a pravdepodobne neprekonateľné. Hneď prvé dve križovatky - Zelená pošta (1972) a Na druhom programe sna (1976), obe s excelentným hosťujúcim gitaristom Radimom Hladíkom - patria medzi 24 karátové skvosty. O platni Zvonky zvoňte mnohí hovoria, že je slovenským Seržantom Pepperom. Nemyslím si - na to je príliš priezračná, mladá, dychtivá. Keď sme už pri tých beatlesovských paralelách, je skôr tuzemským Revolverom. Kandidátom na hodnosť Seržanta je práve Zelená pošta: v neuveriteľne zovretom celku si neprotirečia hravosť a premýšľavosť, hľadačstvo a suverenita, experiment a istota. Týmito superlatívmi však v žiadnom prípade nechcem zatieniť Na II. programe... To sa totiž ani nedá.
Ďalším učebnicovým počinom Vargu a Hammela bola hudba k prvému slovenskému rockovému muzikálu Cyrano z predmestia (1979), "veľkomestskému" a vzhľadom na totalitnú klímu vcelku odvážnemu spracovaniu klasickej story.
V súvislosti s platňou Zvonky zvoňte Varga povedal: "Celá moja prednosť bola v tom, že som mal obrovský nadhľad nad touto oblasťou (rockovou), podceňoval som ju, bral som ju ako výlet, pretože som prišiel z tzv vážnej hudby a myslel som si, že ostatní hádam ani nevedia, koľko má E dur krížikov. Stále som to bral ako hobby a myslel som si, že zo mňa bude skladateľ vážnej hudby. Možno to tak stále beriem...", povedal Varga v roku 1981. Jeho tvorba v poslednom desaťročí - najmä sólové "kúsky" - to len potvrdzuje - väčšinou sa nedá jednoznačne zaradiť. Pokiaľ sa o to aj snažíme, z každej škatuľky trčí hodný kus. V každom prípade - rock to rozhodne nie je. Takže predsa len niečo ako vážna hudba...
Meníme sa a už ani budúcnosť nie je taká, ako bývala. Niekdajší bohém Varga zostal v minulosti, medzi zaprášenými prázdnymi fľaškami od červeného vína. Ten dnešný je seriózny pán skladateľ, príjemný a zhovorčivý spoločník, ktorý má tradične problémy so žalúdkom a najnovšie aj s kníhkupectvom Artfórum - odkedy otvorili pobočku na Kozej ulici, má tam večne dlhy, pretože patrí medzi ľudí, ktorí si hovoria - tú knižku musím jednoducho mať. Minulý rok dostal "najvyššiu slovenskú Grammy" - cenu Zväzu autorov a interpretov za celoživotný prínos, ktorú pohotovo označil za geriatrickú.
Stárnu však iba muzikanti, ktorým beztak "vytiekli batérie". Tí dobrí dozrievajú a Varga to dokázal minuloročným vynikajúcim albumom Labutie piesne, ktorým s Pavlom Hammelom doplnili projekty s Radimom Hladíkom na trilógiu. Dúfajme že napriek názvu neuzatvára vzájomnú spoluprácu dvoch legiend, dvoch hudobníkov, ktorí dokázali akýmsi tajuplným strojom času (ktorý je k dispozícii iba nemnohým) putovať prostredníctvom svojej hudby k stále mladšej generácii. A ak sa rocková hudba stane majetkom viacerých generácií, nielen tej, pre ktorú je určená, indikuje to, že máme do činenia so skutočným umením. Z kruhu sa stáva špirála. Príbeh nekončí.
Prevzaté so súhlasom autora.... (celý článek)
Související kapely/osobnosti: Collegium Musicum
