Reakce na recenzi:

hejkal - @ 17.08.2011

Aby tu Muddy nebol takto obnažený, skopírujem sem text z môjho blogu.

Je zaujímavé, ako veľmi sú profesionálni hudobníci ovplyvnení svojimi chlebodarcami. Keď Jimi Hendrix otvoril dvere tvrdej psychedelickej a bluesom ovplyvnenej rockovej hudbe, nastal zaujímavý paradox. Čierni bluesmani boli svojimi producentmi dokopaní k tomu, aby opakovali po tých, čo ich mali za vzory. A neobišlo to ani otca chicagského blues, istého Williama McKinleyho Morganfielda alias Muddyho Watersa.

Ako vždy, aj tu bol na počiatku Chess. Konkrétne Marshall, syn legendárneho zakladateľa Chess Records, Leonarda Chessa. Ten vymyslel odnož Cadet Concept Records, ktorá mala za úlohu reagovať na vtedajšiu psychedelickú vlnu. V praxi to znamenalo pridať gitare kvákadlo a zaistiť jej kyselinovo ostrý zvuk. Nie všetci z toho boli nadšení, taký Howlin’ Wolf svoj album The Howlin’ Wolf Album (1969) neznášal tak, až sa jeho nechuť dostala aj na obal platne. A pritom skladba Evil z neho je neskutočná, ale o inom som chcel. Muddy Waters, legendárny gitarista, z toho vyšiel tak, že na albume Electric mud „iba“ spieva, pričom mu garde robia výborní čierni džezoví hudobníci (napríklad Pete Cosey, ktorý neskôr hral s Milesom Davisom). Muddy sa nikdy netajil tým, že má rád dobre sa predávajúc platne, a preto mu to až tak nevadilo. Nahral ho na jar v roku 1968 a ešte toho istého roku bol na pultoch. Bluesoví puristi ho okamžite odmietli, fakt, že mal byť reakciou na Hendrixa a jeho dvojalbum The Electric Ladyland, v tom nehral rolu. Napríklad ďalší excelentný gitarista Buddy Guy sa vyznal: „Muddy vôbec necíti psychedéliu a keď niet citu, je to v ťahu. Spevák má spievať a nie premýšľať, ako spievať.“ Sám Waters sa o ňom vyjadroval tak, že ho nemožno hrať naživo, lebo ho nahrali štúdioví hudobníci a nie jeho kapela, navyše k tomu treba hromadu zosilňovačov, efektov, a tak sa blues hrať nedá. Gitara mňauká ako mačka, bicie sú až moc vpredu...

Nech je to ako chce, výsledok je kolosálny. Úvodná klasika I just want to make love to you okamžite naznačí, že na albume pôjde nielen o bezduché cover verzie, ale hlavne o osobito zahraté bluesové štandardy, ktoré si tvrdosťou a hutnosťou nezadajú s dielami Cream, Jimi Hendix Experience, Ten Years After a ďalšími dobovými velikánmi z opačnej strany Atlantiku (áno, aj Hendrix pôsobil v Británii s britskou skupinou). Muddyho hlboký hlas dodáva skladbám na temnote, podľa mňa sa Buddy Guy mýlil. Neexistuje obohranejší bluesový štandard, než I’m your hoochie coochie man, aj tu však Muddy a prizvaní hudobníci dokazujú, že z nej môže byť aj hard rocková pecka (koniec-koncov, neskôr to k dokonalosti doviedli Holanďania z Livin‘ Blues a dokonca Motorhead). Rytmika je vražedná, bicie správne rozbité, basa duní ako prívalová vlna v Tichomorí, gitara píli v ušiach a saxofón to celé chutne podkresľuje. Rolling Stones ovplyvnila celú svetovú hudobnú scénu, nuž jej Muddy vzdal hold v Let’s spend the night together. Je to parádne ťaživá verzia, originál sa v nej spoznáva ťažko. Psychedelický blues rock prvej akosti sa volá She’s alright. Vážne uvažujem, kde inde sa takýto húpaný rytmus vyskytuje v lepšej podobe a na nič neprichádzam. Mannish boy je Watersov veľký hit, nezaprie inšpiráciu v skladbe I’m a man od Bo Diddleyho, táto verzia je podstatne tvrdšia, na úvod možno počuť aj harfu, údajne vtedy bola nejaká pohodená v štúdiu, nuž po nej niekto zabrnkal. A je tu najrozkolísanejšia vec albumu, Herbert Harper’s free press news. Tá basová linka je skvelá! Vrcholom Electric mud je samozrejmá súčasť všemožných best of kompilácií pýšiaca sa názvom Tom cat. Podmanivé kvákanie gitary v súlade so saxofónom, do toho Muddy a jeho medvedí spev, túto vec žeriem aj s chlpmi. Záverečný kúsok The same thing pripomenie pomalé blues, špinavé a lepkavé ako to bahno, čo je v názve dosky. Do takého by si dinosaury líhali s radosťou a paleontológovia by ich doteraz našli podstatne viac.

Kde sú tie časy, keď sa komercia a tlak vydavateľov vtelili do takýchto majstrovských diel... Electric Mud je základným kameňom hudobnej histórie a blues nikdy neznelo drsnejšie. Muddy Waters dokázal, že nepatrí do starého železa a aj v najlepšej dobe pre rockovú hudbu bol velikánom. Majster popočúval svojich nasledovníkov a opäť ich poučil, ako na to. Toto dielo je učebnicou blues rocku!

Aj s ukážkou tu: http://erik.blog.sme.sk/c/273340/Elektricke-bahno.html