Reakce na recenzi:

alienshore - @ 09.02.2016

Osemdesiate roky mali samozrejme svoje neduhy a istým spôsobom sa ukázali aj na druhom albume Tears For Fears s názvom Songs From The Big Chair. Komerčnosť a prílišný dôraz na image sa stal tvrdým pravidlom. Odvádzalo to aj samotných hudobníkov od podstaty veci. Nechali sa neraz nahovoriť na veci, ktoré by dnes už pravdepodobne nespravili. Súvisí to samozrejme aj s produkciou albumov. Na debutovom The Hurting bolo cítiť viac človečenstva. Na Songs From The Big Chair je cítiť pre zmenu viac umelých sladidiel v podobe dôrazu na zvuk syntetizátorov a tvrdého úderu bicích. Expresivita zohráva kľúčovú rolu na tomto albume a aj pre špecifickú príchuť patrí medzi skupinku veľmi zásadných diel 80-tých rokov populárnej hudby.

Songs From The Big Chair je postavený predovšetkým na troch skladbách, ktoré sa stali najväčšími hitmi v kariére Tears For Fears. Shout ako úvod je naozaj výborný, avšak na túto masívnu a pomerne aj ťažkú skladbu si musí človek trochu zvyknúť. Svoj pôvab odhaľuje až postupne. Everybody Wants To Rule The World a Head Over Heels sú veci, na ktoré sa v pop-rocku jednoducho nezabúda. Môžete sa k nim vracať naozaj často a vždy vás dostane do kolien ich dokonalosť. Zvyšok sa dá hodnotiť rôzne. Medzi tie, ktoré mi naozaj imponujú svojou melodikou patrí napr. The Working Hour a popovo-šansónovo-barová I Believe s krásnym spevom Curta Smitha. Je venovaná prekvapivo Robertovi Wayttovi, zakladateľovi prog/jazz-rockových Soft Machine. Pôvodne mala byť určená jemu, nakoniec ju ale nahrali Tears For Fears a na B-strane singlu sa nachádza Wayttov cover Sea Song. Slabším článkom albumu je jednoznačne posledná Listen a taktiež štvrtá hitovka Mothers Talk s tanečným rytmom.

Album tentoraz nemá až tak celkom koncepčný charakter ako predošlý The Hurting. Zamerali sa viac na skladbu, akceptovateľnú pre širšiemu publikum. Aj napriek zopár veciam, ktoré mi nie celkom sedia sa jedná o nadpriemerný počin, už len kvôli niektorým nadčasovým piesňam, ktoré v pop-rocku narobili poriadny rozruch. Roland Orzabal nebol len skvelým spevákom, ale predovšetkým ešte lepším skladateľom. Curt Smith ho pre zmenu prevyšoval v speve citlivejším prejavom aj rozsahom. Vzájomne sa však dopĺňali ako bratia, i keď až také ružové to medzi nimi nebolo. Vďaka albumu Songs From The Big Chair sa stali z Tears For Fears hviezdy pop-rockového neba a nie je celkom od veci si ho občas aj pripomenúť.