Reakce na recenzi:

hejkal - @ 03.12.2011

Doctor Feelgood je dôkazom, že Chicago Transit Authority a Blood, Sweat and Tears zanechali aj v americkej rockovej histórii neprehliadnuteľnú brázdu. Jediný album štvorice nikomu nič nehovoriacich muzikantov, Something to take up time, patrí medzi tie diela, ktoré vychádzajú z blues a džez rocku bez identifikácie sa s fusion, a teda hrajú presne to, čo mám na džezovaní rád.

Rifujúca flauta, džezovo rozlámané brejky, dunivá basa, čistá gitara a hrubší hlas, Number ten jednoznačne poukazuje na svoje drevité džezrockové korene. Zlovestná skladba plná stopiek, dýchavičného desu a drsnosti, to je nielen The roach did it, ale aj dlhočizná silno nadžezlá Smoke dream. Známa hitovka konca šesťdesiatych rokov, Mr. Bojangles je vďaka džezovej rytmike zmenená na nepoznanie. Opäť je späť temnota, keď nota každá azda srdce zovrie, Medicine man má parádnu atmosféru, drsne zasa znie skladbička s názvom Nasal greens and toe jam, akoby som počul Gravy Train. Bo Diddley krížený so saxofónom sa prezentuje v Hey gyp. Ťažkotonážne blues 5 x r.v.w. ma oslovuje viac ako ľubovoľný počet Grammy udelených čomukoľvek za posledné štyri desaťročia. Nastáva chvíľa melodickej pohody, Something to take up time je taká hitovka albumu, pravda, kým si sólisti nevyhradia kus priestoru na nehitové sólovanie. Atmosféra zhustne aj v záverečnej drsňárni Junk. Mám takéto chmúrne veci rád.

Colosseumovský džez rock na americký dychový spôsob, to je Doctor Feelgood. A nechýba flauta.