Reakce na recenzi:

alienshore - @ 15.12.2012

Po inšpirácii na progboarde som sa po dlhšom čase opäť pozrel na zúbok kapele Savatage. Z priehrštia skvelých albumov som sa najviac momentálne započúval do albumu The Wake Of Magellan. Skupina Savatage je jedna z najosobitejších a najkvalitnejších metalových formácii na svete. Bola svojho času dostatočne uznaná odbornou kritikou a zároveň aj poslucháčskou obcou, ktorá mala na svedomí komerčný úspech ich nahrávok.

Neobvyklým spôsobom vstupuje do skladateľského procesu aj ich producent Paul O'Neill počas takmer celej ich kariéry, teda tej najúspešnejšej. Na tento album napísal všetky texty a podieľal sa aj ako spoluautor všetkých skladieb. Hlavné slovo má však líder kapely Jon Oliva, ktorý má vzácny talent na písanie progresívnej metalovej hudby s výraznými prvkami klasických motívov z vážnej hudby. Neobvyklou udalosťou bolo, keď Jon Oliva prenechal v roku 1993 miesto hlavného speváka skvelému Zacharymu Stevensovi. Jon Oliva nezabudol na svoj spev a na tomto albume si zaspieval hneď dva skladby.

Album má koncepčný charakter a prvý song The Ocean je takou klasickou predohrou. Už ona sama napovedá, že sa budú diať zaujímavé veci čo sa týka muziky. Welcome sa spočiatku pekne vlní na klavírnych akordoch. Po chvíli sa ozve drsný hlas Zaka Stevensa a klasické vrstvené mohutné vokály dávajú jasne najavo, že počúvam Savatage.
Peckou medzi oči je jednoznačne tretia skladba Turns To Me. Melodický jemný úvod sa pretne skvelým riffom, ktorý sa rúti cez reproduktory ako japonský kamikadze. Najlepšie na tejto skladbe sú tzv. premostenia. V tom prvom, ktorý sa opakuje niekoľkokrát všetko stíchne a spieva len Zak s akustickou gitarou. V tom druhom sa už hlási aj celá rytmika a Zak spieva nádherné spevácke etudy. Famózne gitarové sólo je asi naozaj už povinnosťou u tejto kapely.
Akustická gitara a Stevens otvárajú skladbu Morning Sun. Opäť zaujímavý príklad dynamického aranžérskeho myslenia, keďže refrén je pekne energický. Kvalitný riff a sólo v strede skladby dá skladbe ďalší rozmer.
V Another Way sa spev Jona Olivu pohybuje niekde v metalovom recitále. Je to taká drsnejšia prog-metalová skladba s mohutnými klávesovými hradbami. Hlas Jona Olivu je zaujímavo drsný v niektorých pasážach.
Recitovanie textu sa objavuje aj v Blackjack Guillotine. Skvelé riffovačky s gitarovými sólami a vymakanou rytmikou spestria túto skladbu.
John Oliva sa opäť hlási k slovu v Paragons Of Innocence. Toto je typická poloha Savatage. Takmer muzikálový klavírny úvod a veľký bombastický refrén s drsnými spevmi. Jon si niekde v strede skoro až zarapuje, ale nejde o nič dramatické lebo skladba má správnu prog-metalovú atmosféru. Koniec je naozaj krásny s Jonovými klávesovými motívmi.
Complaint In The System (Veronica Guerin) je zase nervnejším kúskom s pridaním skresleného vokálu. Stevensove spevácke kvality stoja za vypočutie, veľmi presvedčivý prejav a energia.
Inštrumentálka Underture je parádnym prog-metalovým číslom s krásnymi klávesovo-klavírnymi vyhrávkami a dynamickou rytmikou. Zrýchlenie v strede je ďalším zážitkom pre ušné bubienky.
Závažnejšou skladbou je samozrejme titulná The Wake Of Magellan. Skladbu ťahá vpred hlavne bombastický refrén. Celý song má charakteristické rysy Savatage s klavírnymi predohrami a predovšetkým náročnými vrstvenými vokálmi v strede skladby.
Skľudnenie príde v pomalšom songu Anymore s precítenými Zakovými spevmi a krásnou klavírnou hrou Jona Olivu. Samozrejme zapojí sa aj celá rytmika vo veľkom refréne.
Ďalšia inštrumentálka The Storm je skôr gitarovým songom. Na celom albume musím oceniť veľmi kvalitné hráčske výkony oboch gitaristov, ktorí sa zaslúžili tiež o intenzívny hudobný zážitok.
Posledná The Hourglass je najdlhšou skladbou na albume, čo znamená že bude hudobne vyšperkovaná ako sa na koniec albumu patrí. A naozaj je, Stevens predvádza hlasové divadlo a nádherné klavírne témy sú tu na každom kroku. Opäť sú tu kvalitne spracované vrstvené vokály a celkove je to veľmi estetický a emocionálny kus hudby.

Savatage je asi najlepšou reinkarnáciou geniálnych Queen. Nekopírujú ich, skôr zakladajú hudbu na podobných myšlienkach ale aranžérsky sú samozrejme trochu inde. The Wake Of Magellan patrí podľa mňa už do kategórie prog-metalových klasík. Je škoda, že Savatage už asi nenahrajú ďalší album, lebo oni sú a aj ostanú jedineční.