Reakce na recenzi:

hejkal - @ 28.05.2024

Return To Forever. Pravdepodobne najšialenejšia fusion kapela, aká kedy brázdila pódiá. Jej najdiabolskejšie obdobie zaujímavo mapuje dvojdisková výberovka The Anthology z roka 2008.

Fusion výbery sú pomerne zúfalé. Keďže jazzoví muzikanti nahrávajú albumy vo frekvencii vysielania reklám v súkromných televíziách a popri tom zvyknú hosťovať na stovkách ďalších albumov spriaznených interpretov, vôbec sa nečudujem, že žiadny poriadny výber americkej legendy Return To Forever neexistuje. Ono, tie albumy nahrávajú rôzne zostavy, vychádzajú na rôznych značkách, skrátka, už len vysporiadanie autorských práv je nočnou morou. Tento výber som si kúpil predovšetkým preto, lebo obsahoval kompletný album Hymn Of The Seventh Galaxy (1973). Ale poporiadku.

Predpokladám, že nikomu, kto sa trocha zaujíma o muziku, nemusím predstavovať klávesovú legendu Chicka Coreau. Frontman obklopený velikánmi. Na tejto antológii sú to Stanley Clarke (basa), Lenny White (bicie), Al DiMeola (gitara) a Bill Connors (gitara).

Dva disky pokrývajú obdobie rokov 1973-1976, a teda štyri albumy vrcholného obdobia fusion. Zároveň ide o albumy, na ktorých bubnoval fenomenálny Lenny White. Hymn Of The Seventh Galaxy a Romantic Warrior (1976) sú tu obsiahnuté komplet, čo je vcelku bizarná voľba na „best of“. Albumy Where Have I Known You Before (1974) a No Mystery (1975) núkajú zhodne po štyri skladby.

Hudba je... technicky prehnaná. Skladbu po skladbe opisovať nebudem, ale poviem vám, hrať čosi takéto v plnom nasadení ani dnes nedokáže veľa hudobníkov. Osobitou kapitolou je Lenny White. Bez hanby priznávam, že na tento level hrania som nedorástol a aj keď by som sa to asi dokázal naučiť (čítaj imitovať), nemyslím si, že by som to dokázal zahrať presvedčivo. Pár rokov technických cvičení 12 hodín denne by mi určite pomohlo. Lenny bol absolútne bubenícke zviera, pre mňa najtechnickejší bubeník, akého som kedy počul. Iste, mám obľúbenejších (technika nie je všetko), ale... Počúvať ho je pre mňa zážitkom zakaždým, keď nastane. Asi nikto sa nevyhne podvedomému porovnávaniu gitaristov. Billy Connors je na „Hymne siedmej galaxie“ minimálne rovnako dobrý ako talentovaný Al DiMeola, ktorý hrá na ostatných troch albumoch. Stanley Clarke je legenda, vďaka našim Jazzákom si vybudoval kultové postavenie aj na Slovensku. Je skvelý, ale v kontexte Return To Forever ho vnímam ako muža v pozadí, hoci hrá naozaj pestro. A Corea? Klávesy nikdy nezneli všadeprítomnejšie.

Oba disky vnímam ako exkurziu po vrcholovom sedemdesiatkovom fusion, v niektorých momentoch mám dojem, že už to ani nejde, a predsa! Rozbehnutá smršť Captain Señor Mouse je pre mňa asi najjasnejším príkladom toho, kam sa dá zájsť s rýchlosťou. Čo sa týka hudby, nevnímam slabé miesto. Pravda, nie je to hudba, ktorú by som vedel zahmkať, nepamätám si jednotlivé motívy, nie je to srdcovka. Predstavuje možnosť, pomerenie ľudských limitov, skúmanie vrcholových medzí. Občas je to zaujímavá cesta, častokrát je to pre mňa len akademický záujem. Ale, ako vraví klasik, každý záujem o umenie je rovnako relevantný, a tak mi to stačí.

Hodnotenie hviezdami je v tomto prípade rovnako relevantné ako maľovanka pre deti pre nukleárnu fúziu. Nijako. Napriek tomu si myslím, že je to neopakovateľný plhohviezdičkový zážitok. Akurát nie každodenný.

P. S. Dočítal som sa, že ide o remasterované nahrávky, neviem posúdiť, či je to dobre, každopádne vlastním japonské CD Romantic Warrior (DR 11) a nejaké výrazné zmeny nepočujem. Bežní poslucháči na nete sú nadšení, DR je však nižšie (7) ako neremasterované nahrávky (hýbu sa okolo 10-13).