Reakce na recenzi:

hejkal - @ 03.02.2012

Hudba originálnej skupiny Jade Warrior nepatrí k tuctovým originálom. Hoci sa v nej nachádza gitarista, ktorý svojím zvukom usvedčuje celú americkú hard rockovú scénu z uhladenosti a nechýba flauta á la Anderson, absentujú bicie a po vzore world music, ktorá v tej dobe ešte ani neexistovala, si do svojho prejavu vpletá motívy z afrických džunglí a púští, ďalekovýchodných šikmookých tónov a juhoamerických daždivých magických obradov. Ale pekne poporiadku.

Na počiatku je Traveller. Meditatívny úvod s basou, gitarou a flautou nabáda k pocitu, že pôjde o zasnenú hudbu, ale o chvíľku sa ozvú nejaké perkusie a gitara so škrípavým epickým zvukom lyricky naznačí, že o literárne kategórie sa pri opise hudby nedá priveľmi oprieť. Kým človek zaspí, ozve sa tullovská flauta a rázne hard rocková skladba Prenormal day at Brighton (bez bicích, na albume sú len perkusie) postupne naberie hrozivé parametre, gitara zachrčí tak, že to azda ani pravda nie je. Masai morning naznačuje, že o africké šamanské psycho nálady nebude núdza a naozaj, nie je. Pri všetkej úcte ku genialite ma táto hudba veľmi neberie. Krásna pokojná skladba Windweaver s rozvláčnou gitarou nastavuje podriemkávaniu rub aj líc extázy, perkusie i indiánsky znejúca flauta uvedú Dragonfly day. Opäť ide skôr o pokojnejšiu hudbu, chrchľajúca gitara cudne mlčí, je tu jej jemnejšia sestra. Niekto by takéto čosi mohol nazvať aj meditačnou selankou a mal by pravdu. Petunia má priam bluesovú náladu, je to moja najobľúbenejšia skladba na albume. Milovníci hnusne hrdzavej gitary si v sólach prídu na svoje. A hard rocková duša zaplesá aj pri ďalšej pecke, skladbe nazvanej Telephone girl. Tá chvíľkami znie, akoby sa v nej nachádzal i bubeník. A tá kyselinou prežratá gitara... Skvelé! Nadžezlý psychedelický flautový motív otvorí záležitosť s medicínsko-policajným názvom Psychiatric Sergeant. A daná nálada skladbe vydrží až do konca, hoci pár zlovestných rockových motívov sa tu tiež mihne. A psycho pokračuje i v Slow ride. Človek sa cíti ako niekde na Havajských ostrovoch, ak by, pravda, požil nejaké miestne spomaľovacie halucinogénne drogy. Melancholický úvod záverečnej skladby Sundial song naruší pozvoľné gradovanie nervóznych tónov, gitarista opäť rozdáva hrdzu opadávajúcu zo strún jeho nástroja všade navôkol a zrazu je tu pád, vybrnkávanie, priania dobrej noci, uspávanka...

Nie je to hudba pre každého. Dokonca aj ja mám na ňu náladu iba občas. Ale viem pochopiť, že pre svoju originalitu si nájde nadšených fanúšikov. U mňa za tri a pol hviezdy zaokrúhlených nadol. Prečo? Lebo nieto bicích a moc sa tu šamaní.