Reakce na recenzi:

hejkal - @ 15.02.2012

Nikdy som Mott The Hoople nepočúval. Otec ich nemal rád, nuž sa doma nenachádzali, môj kontakt s nimi prebehol niekedy v puberte, videl som nejaké klipy, asi nikto sa nedokáže vyhnúť kontaktu s All the young dudes, ale tiež som sa nedokázal nadchnúť pre jej tvorbu. Dosť mi prekážal aj spevák. Dylanovský škrekľúň rozsahovo nevynikal a naživo netrafil ani jeden tón. Avšak pred nie tak dávnym časom som sa v živej diskusii s Petrom z Roxy dostal aj k tomu, že sme prišli na Mott The Hoople. Odporučil mi vypočuť si tento výber, že možno zmením názor a časom si prvé albumy určite zadovážim. Nedbal som a prihodil i živák Live z roku 1974. A musím povedať, že počiatky tvorby tejto skupiny ma veru nesklamali!

Prvá etapa produkcie skupiny zahŕňa štyri albumy, táto kompilácia im venuje priestor všetkým, plus dodáva jeden nealbumový singel Midnight lady a niekoľko skladieb z albumu Two miles from Heaven, čo je posmrtná kompilácia nedorobených skladieb, nevydaných nahrávok i béčok singlov.

Čo sa hudby týka, je tu pár sviežich tvrdších skladieb, ako napríklad Rock’n’roll queen, Really got me/Wrath and wroll (crossfads), The moon upstairs, i balád typu At the crossroads,, Road to Birmingham či No wheels to ride. Pohodu rozdávajú veci ako Whiskey woman, Death may be your Santa Claus, nanákaná Midnight lady alebo živá divoká nahrávka rokecu Keep a knockin’ .

Osobne mám najradšej pecku Thunderbuck ram, clivé intro nahradí po chvíľke drsný hard rockový rif a už to jede. Záverečné pasáže sú neodolateľné. Rock’n’rollovú parádičku Walkin’ with the mountain ozvláštňuje kúsok z Jumpin’Jack Flash, dokonca si ju odhulákal aj Mike Jagger. Úplne ma odzbrojuje klavírno-slákový slaďák Waterlow, ktorý bezkonkurenčne dokazuje, že Hunter dokáže byť emotívne neprekonateľný, keď chce. Pripomína mi to balady Roda Stewarta. Cover skvelej skladby od Youngbloods Darkness darkness je poslednou skladbou, ktorú osobitne zmienim, má parádnu naliehavú atmosféru i drsný facelifting, tak to mám rád.

Pohodový výber pohodového rocku, ktorý ešte neobsahuje slovo Dude. Hunter dokonca občas podáva veľmi dobrý výkon. Netvrdím, že som sa stal zanieteným fanúšikom, ale rád si The best of – The Island years 1969-1972 vypočujem.