Reakce na recenzi:

hejkal - @ 21.02.2012

Skupinu Jackal som mal ako na podnose kedysi dávno, keď mi ju od Labyrinthu núkal predavač v Roxy. Zbežne som ju na mieste popočúval, ale nejako ma to nechytilo, nuž som si CD nekúpil. Po nejakej dobe som začal dumať, že by sa mi to vlastne do zbierky hodilo, ale smola, cédéčko bolo fuč a dostupnosť sa neblížila k nule iba preto, že za mínusovým znamienkom ležala nejaká viacciferná číslica. Dlhé roky som na kapelu nenaďabil, až sa mi ju podarilo niekedy v lete minulého roku zrazu nájsť na pulte rovnomenného obchodu od pirátov formátu Čiernej Brady, a síce Radioactive Records. Neváhal som ani okamih. Neviem, či je to vekom, ale dnes mi pripadá, že iba blbec mohol v dávnych dobách takouto perlou ohŕdať (podobne som dopadol s kapelou Cargo z Holandska, krásna dvojgitarovka, ale ako mládenec som to nedocenil a potom už nikdy nezohnal).

Brutálny, hammondkami šmrncnutý, sound otvára melodickú hard rockovú skladbu At the station. Gitara i spev napokon prejdú až do frenetického revu, čo vôbec nie je na škodu, naopak. Podobne naliehavá dokonalosť sa prezentuje aj pod krycím menom For you. Sunny side of the day by z melodickej polevy mohla vyrábať cukrovinky pre Guinessovu knihu rekordov. Prívalová vlna vyplaví ďalší krásny kúsok nabrúsenej gitary, ktorá po vzore mušlí rozryje každú bosú nohu, čo sa chce poprechádzať po plytčine. A new day has arisen má tak úžasnú gitarovú prezentáciu, až som z toho namäkko, že by to ocenil jedák perníkov s umelým chrupom. Kým čajky v pozadí vítajú rybárske lode, vyvrcholenie na pobreží sa nielenže tvári ako cunami, ono to aj tak pôsobí! Najdrsnejší kúsok albumu sa volá How time has flown, paradoxne, má navzdory názvu opačné účinky, človek cíti, ako čas putuje nazad, do dôb, kedy sa jednak robila skvelá muzika, a tiež sa vracia dávno potratená energia schopná rozhýbať aj počítačových mäkkýšov nášho formátu na nejaké tie machy. A temnota pokračuje, krátka smršť Lost in the world sa nikde nestratí, je svetová. Nespomenul som ešte, že kapela je božská? Nuž napravujem, In the Heavens má chytľavú náladu, tu klávesy úsečne ťukajú do rytmu, tam gitara trilkuje, inde sa všetko tiahlo vyplakáva a celé to uháňa k niekoľkým pomalším pasážam, čo dodať. Treba počuť a nevyhovárať sa na hluchotu. Dámy a páni, aby bolo jasné, to najlepšie sa na Vás chytá v titulnej skladbe albumu. Awake zobudí medveďa zo zimného spánku, spravodlivosť zo spánku spravodlivých a Kukučín mal šťastie, že za jeho čias kapela nehrala, pretože jeho poviedka Neprebudený by nemala šancu uzrieť svetlo sveta.

Kto má rád hard rock založený na kypiacej melodike, mohutných klávesoch soundu počiatku 70. rokov a rovnako nabudenej gitary, ten si Awake zamiluje a aj ja som už prebratý, zobudený, hore a nadšený! Beda, ak sa nájde niekto, kto spochybní Kanadu čoby hard rockovú veľmoc a vyženie ju na perifériu! :)