Reakce na recenzi:

hejkal - @ 27.02.2012

Niekedy nechápem, prečo sa na progboarde k interpretom, ktorých mnoho ľudí pozná, hlási sa k nim, uznáva ich alebo naopak, nezjaví jediná recenzia, ako je deň, mesiac či rok dlhý. A obzvlášť u klávesákov. Taký Hensley by si s Mannom mohol podať ruku. Napokon ma to prestane baviť, prehrabem cédéčka, vložím disk do prehrávača a po recenzii sa strhne mohutná fandovská diskusia... A potom sa prebudím a idem do roboty. Nuž, poďme na to, hor sa do snívania!

Jedno sa Mannovi musí nechať, dokázal dosť dlho zachytávať nálady hudobného života a držať sa ich, platí to predovšetkým pre 60. roky a džez rockové kvasenie z roku 1969 do toho spadá na sto percent. Že kvôli tomu vymyslel kapelu Chapter Three, aby sa oddelil od hitparád, je podružné.

Temná a ťaživá úvodná skladba Travelling lady je parádna, občasné šialené dychy majú priam ľakajúci efekt známy z hororov. A podobne strašidelná pomalá náladovka Snakeskin garter je na tom rovnako. Skvelo. Dlhočizné basové ujúkanie v závere ma nenecháva chladným ani v ustupujúcich mrazoch. Vážne sa tváriaci džez rock sa pomaly zakráda celou skladbou Konekuf (ide o inštrumentálku, viete si predstaviť refrén, v ktorom Brit s vážnou tvárou vyspevuje "Koóóónekúúffff"? [Monty Python sa neráta]), aby prenechal miesto skladbe Sometimes, o ktorej mám čerstvo v pamäti, že sa páči aspoň jednému návštevníkovi progboardu. Teda, vlastne dvom. Čo som, od macochy? Je to síce jemná (i keď netuctová) sixtýsovka, ale po troch ranách kladivom je pohladenie jemným vánkom balzamom. Od zlých žien v hudobnom spracovaní očakávam to, čo v realite. Devil woman má mierne psychedelickú náladu, nečudo, že je z nej chlap zrelý na psychiatra. Frivolné džezové prieduchy i klávesové vŕtanie do mozgu sú samozrejmosťou. Aby sa nepovedalo, že album je nejako dúhovo pestrý, aj ďalší klinec do rakvy, Time, má váhu, z ktorej by Sizyfos zaplakal a šiel na úrady po tlačivo na zmenu mena, aby jeho údel niesol niekto iný. Opakovaná basová figúra (bisťu, to je výraz!) rozhýbe inak slimačí album niekam do sfér dôchodcu o barlách, vzletné dychy a prívetivý refrén narúšajú aj tú kameňovačku, ktorá sa na poslucháča doteraz znášala s vervou davu s odporom k Máriám. One way glass končí a začína baladická selanka Mister you're a better man than I. Škrípavý spev sa do toho paradoxne hodí. Vypiskovaná blbinka Ain't it sad sa vracia do uplynulých popíkových vôd, aj keď nástroje v nej rozhodne nehrajú menej, ako dosť. Zlovestný pozvoľný nástup inštrumentálky A study in inaccuracy má kam stúpať a rozhodne sa tomu nebráni. Takúto zaťažkávajúcu skúšku by naše eurofondmi erodované cesty veru nezniesli! Klavírne nokturno kdesi v bare sa pokojne môže nazývať aj Where am I going, čo sa aj stalo, nuž je tu pokojná bodka za zaujímavým albumom.

Bonusy opäť prinášajú štvoricu už počutých skladieb s prívlastkami mono, single či aka, ba dokonca aj alternate version sa nájde.

Parádny neveselý album ťaživého brass rocku, čo viac si priať. Aha, vstávame, budíček!