Reakce na recenzi:

hejkal - @ 09.03.2012

Výber Carry on predstavuje, k možnej neľúbosti niektorých encyklopedistov, takmer každú podobu, ktorú na seba zobrali mená Crosby, Stills, Nash a Young. Aj preto je tu zastúpená tvorba skupiny Manassas, sólovky Stephena Stillsa, Grahama Nasha, Davida Crosbyho a dvojice Crosby & Nash. Celkovo poslucháč dostane tridsaťšesť skladieb pokrývajúcich nahrávanie od roku 1968 až po rok 1990, čo je dosť. Ba čo viac, plných dvanásť skladieb je typu unreleased či alternate mix, čo by mohlo zaujímať aj kompletistov.

Nie som nejaký zanietený fanúšik pesničkárskej podoby hudby, ale Crosby, Stills, Nash (a občas aj Young) majú pár skladieb, ktoré sa blížia rockovej paráde, nuž tento dvojcédéčkový výber z času na čas vložím do prehrávača a teším sa z krásnych viachlasov i občasnej škrípavej elektrickej gitary. Nebudem sa zastavovať pri každej skladbe, spomeniem iba tie, ktoré mám vpísané hlbšie v srdci.

Woodstock – skladba Joni Mitchelovej sa stala priam povinnou súčasťou éry hippies, je pekná,
You don’t have to cry – pekná krajinná clivôtka,
Love the one you’re with – vokálne vydarená pieseň s istým švihom a mohutným klávesovým sólom, akoby sa človek ocitol v uspievanom americkom kostole,
Almost cut my hair – absolútny vrchol nielen CSN&Y, absolútna vražda, pomalá blues rockovo nasrdená vec s neskutočnými gitarami i spevom!!!,
Wooden ships – ďalšia bluesovo baladická záležitosť s neskutočným refrénom,
Dark Star – dravá rocková skladba prezentovaná z koncertu,
Helpless – klasika, Young a jeho pokojná citová víchrica, a ten vokálny refrén...
Chicago/We can change the world – Nashova sólovka, i keď je to blbinka, má v sebe niečo podmanivé,
Cathedral – ďalší vrchol tohto výberu, zo šepkaných momentov do extatického behu a späť, túto baladu milujem,
To the last whale – ambiciózna pozvoľná skladba z dielne dvojice Crosby & Nash, úvod patrí iba vokálom,
Ohio – svetoznámy singel CSN&Y nemôže chýbať, to vnútorné pnutie, čo zo skladby cítiť, akoby ani nešlo o vnútornosti, je kúzelné,
Carry on/Questions – páči sa mi, keď skladba naberie na hlasitosti,
Drive my car – Crosbyho drsnejšia skladba, nič extra, ale po záplave ospalých vecí na druhom disku preberie,
Dear Mr. Fantasy – tá skladba sa asi ani nedá pokaziť, pekná nasrdená gitara sa počúva jedna báseň,
Haven’t we lost enough? – a na záver jedna z roku 1990, síce ide o krehkú zívačku, ale má peknú atmosféru.

Pekná, neskutočne odspievaná a mäkká muzička na príjemné popoludnia, odporúčam, nič sa tým nepokazí a aj mračná na oblohe nášho bytia sa rozplynú.