Reakce na recenzi:

hejkal - @ 15.03.2012

K Traffic nemám moc vrelý vzťah, je to dané tým, že som kedysi dávno počul jej veci zo 60. rokov a na to som sa nenamotal. Veľmi sa mi páči ich koncertný album Welcome to the canteen, ale inak som sa z jej tvorbou veľmi nespoznával. Ako človek starne (nie, že by bola staroba za rohom), občas zatúži zistiť, či náhodou niektoré mladícke odsúdenia nezmení, a tak aj u mňa došlo k tomu, že som minule pri náhodnom hrabaní sa v obchode narazil na toto dvojcédéčko a povedal som si: „Prečo nie.“

Na úvod prvého disku výberu Smiling phases, ktorý netají ambíciu chovať sa takmer bez výnimky chronologicky (a má hneď dva booklety, jeden so skladbami, druhý s príbehom) , je tu niekoľko singlových zárezov z roku 1967. Paper sun je typická šesťdesiatková psychedelická skladbička so zaujímavým exotickým nádychom a neprepočuteľným hlasiskom istého Winwooda. Ešte viac dobová je singlovka Hole in my shoe. Zaujímavé je sledovať skladbu Smiling phases, ktorú bravúrne prerobila kapela Blood, Sweat & Tears. Aj v origináli má dravý, takmer creamovský nádych.

Nastupuje debutový album Mr. Fantasy (1967), Heaven is in your mind sa spočiatku zahalí do saxofónu, ale inak sa nevymaní zo sixties melodiky. Poteší záverečná farba gitarového sóla. Rockovo sa prezentuje skladba Coloured rain, svedčí jej to. Melancholická chvíľka pohody sa prezentuje v No face, no name, no number a albumovú prezentáciu narúša spevná singlovka Here we go round the mulberry bush, čo bol údajne titulný song k nejakému filmu. Skvelá skladba Dear Mr. Fantasy rockovo pne, ale o nejaké postínané pne nejde ani omylom. Naopak, je to košatá blues rocková drevina. Gitara úžasne kvíli hlasom jednej keltskej víly (aby som citoval sám seba) a harmonika nikdy neznela nafúkanejšie.

Album Traffic z roku 1968 zastupuje päť skladieb, pohodová tancovačka nazerá do okien skrz You can all join in. Skladbu Feelin’ alright som spoznal vďaka Grand Funk Raiload, originál je lepší, perkusie a saxofón jej pristanú. Bluesovo ostrá Pearly queen nemá chybu, rovnako ako zadumanejšia flautičková pieseň (Roamin’ thru the gloamin’ with) 40,000 headmen. Popovejšia blbinka Vagabond virgin nie a nie uplynúť, ale napokon si človek zvykne.

Rok 1969 sa pre skupinu niesol v znamení albumu Last exit, ktorý sa na výbere premáva trojskladbovo. Od niečoho, čo sa volá Shangai noodle factory nemožno čakať nič závažné, pravda, mohol by to byť horor, ale nebojte sa, nie je, skôr je to taká balada s vydarenou bluesovou medzihrou plnou kláves a flauty. Zaujímavejší kúsok je Withering tree, nie je moc rockový, ale pýši sa kúzelnou atmosférou. Rocková je naopak skladba Medicated goo. Tak jej treba.

A máme tu rok 1970, ktorý považujem za najdôležitejší v celej histórii rockovej hudby. Vznikli v ňom neopakovateľné albumy. Traffic ponúkla John Barleycorn must die a spravila veru roku vydania česť. Hneď rozľahlá džez rocková inštrumentálka Glad naznačuje, že kapela sa v dobových progresívnych vlnách nehodlala utopiť, ale si v nich pekne zaplávať. Naliehavá vec Freedom rider pridáva spev, odľahčenie sa dostaví v čiastočne dramatickej Empty pages a poslednou ukážkou z diela je nádherná folková balada John Barleycorn.

Doska Low spark of high-heeled boys vyšla v roku 1971, výber núka trojicu skladieb, titulná má však jedenásť a pol minúty! Má bluesový nádych, vážny podtón, slovom, je to pecka. Dravšia blues rocková vec Light up or leave me alone mi reže, ale ešte ostrejšia je posadená parádička Rock and roll stew, ešte aj perkusie sa tvária hladno.

Rok 1973 zastupuje skladba Shoot out at the fantasy factory z rovnomenného albumu, rockovo žiari i plápolá, je to vydarený „džemík“.

A máme tu záver. Dve skladby z albumu When the eagle flies (1974) si pokojne precítia pobyt na vetre (Walking in the wind) i let s orlom (When the eagle flies) a je koniec.

Musím sa priznať, že takéto znovuobjavovanie zabudnutého je príjemné. Hudba Traffic ma oslovila viac, ako keď som sa mladícky vyžíval v rachote. Parádne dve hodinky aj niečo sú osviežujúce.