Reakce na recenzi:

hejkal - @ 20.03.2012

Kapela Human Instinct a jej druhý album Stoned guitar sa ku mne dostala, ako to pri Oceánii a Austrálii býva pravidlom, náhodou. Jednoducho mi ju vnútili v Roxy. Je to vlastne jediná novozélandská doska, akú mám. Klasická trojka, gitarový hard rock seknutý predpotopne dunivou rytmikou, zachripený spev, hrdzavá gitara, čo viac si fanúšik poklesnutého hard rocku môže priať. Áno, máte pravdu, nič.

Black Sally pozorne chrčí a gitara obrusuje poslucháčov pekne drsným šmirgľom. Od čias Hendrixa je nepísaným pravidlom, že dobrý vkus sa v rockovom gitaristovi prejavuje kvílením a väzbením na všetky strany. A najlepšie sa to nazýva polopatisticky, čiže napríklad Stoned guitar. Pravda, akýsi ťažkotonážny podmaz a rifovačky sa tiež prihlásia o slovo, prím však hrajú stonajúce tóny na všetky nečisté spôsoby. Jugg-a-jug song spočiatku solidárne jačí, ale to, čo my neškolení muzikanti nazývame guláš, a čo spočíva v tom, že sa do všetkých nástrojov mláti o dušu, sa pretaví do absolútnej hendrixovskej pecky. Ešte aj spev znie ako z kúpeľne. Jasné, kváka sa tu viac ako v louisianských bažinách, ale to sa rozumie samo sebou, kvákadlo bol pre rockovú hudbu darom z Nebies/Pekelných hlbín (vyberte si podľa toho, s čím si rock spájate častejšie). Midnight Sun nepokryte vykradlo Mountain a jej hit Mississippi queen. A tak sa za zvuku kravského zvonca ozýva typické tadada-dam. Potom sa z toho vyliahne klasická hustá hard rocková kaša, hendrixovský refrén a podobné vychytávky. Čiže je to kus ako lusk. A včerajší nie je ani kúsok Tomorrow, ten je veru podstatne starší, však je album z roku 1970. A to je rok, aký nemá páru (aspoň kým sa nevynuluje ten náš Gregoriánsky kalendár). Každopádne je tu akustická gitara a jemný spev, hotová pesničkárska poloha! Refrén je podmanivý. Že dôjde aj na duniace blues Railway and gun, je fajn. To, že skladba pochádza zo strún Roryho Gallaghera je dvakrát fajn. Že je to chuťovka od Taste, nemusím hádam pripomínať. Originál dôstojne nekopíruje, dlhočizne si džemuje a celkovo sa jedná o zaujímavú bodku za albumom.

Bonusy sú na mojom cédéčku presne štyri. Všetky skladby sa zjavili na ďalšej štúdiovke Pins in it a tu sa predstavujú v koncertnej podobe. Play my guitar sa kolíše v bokoch, The Nile song je skôr pokojná a melodicky pocukrovaná skladba, svižnejšie blues Duchess of Montrose je najlepšou bonusovkou a clivo okázalá pieseň Rainbow world má podozrivo sixtýsové vokálne refrény.

Že sa v šírych oceánoch nachádzajú ostrovčeky parádnej hudby, možno zistiť napríklad tak, že si vypočujete tento album. Ja ho žeriem, a preto pridám subjektívnu hviezdičku pre astronómov navyše.