Reakce na recenzi:

Mohyla - @ 05.06.2012

Skupina Accept ukončila po odchode svojho frontmana Uda Dirkschneidera významnú časť svojej hudobnej púte. Novú etapu začala v roku 2010 nahratím albumu Blood of The Nations , na ktorom sa vo veľmi dobrom svetle uviedol spevák Mark Tornillo. Odvtedy prešli dva roky a je tu očakávaná novinka Stalingrad. Rád konštatujem, že hudobníci čas nepremárnili, a poslucháčom pripravili kvalitný album. Hudobne by som ho charakterizoval ako voľné pokračovanie predchádzajúceho Blood. Pôsobí na mňa dojmom, že tvorba pánov stále baví a je to z nahrávky cítiť. Obsahuje rad odpichových, energických piesní odohraných s veľkým oduševnením a nasadením. Prevaha rýchlych piesní býva znakom pohody vo vnútri skupiny. Gitary sú plné, hutné, šťavnaté, vkusne zaranžované. Mark Tornillo je nespútaný živel za mikrofónom. Dohromady so skvelou rytmikou vytvorili výborne znejúci, poctivý heavy – metalový album.
Vyššie spomenuté atribúty skvele namiešali Accepti už v úvodnej Hung, Drawn and Quartered. Na svižnom rife sa odvíja dynamická skladba s bohatými vyhrávkami a sólami. Titulná skladba Stalingrad je o niečo pomalšia, tradícii /úryvok nejakej známej skladby/ bolo učinené zadosť časťou sovietskej hymny: „ Sojuz nerušimmyj...“ zahranej Wolfom. Gitary „pekelne“ borci prevetrali v Hellfire. V kvapíku Flash to Bang Time rytmika a miestami aj spev sa blížia k hraniciam speed metalu. Shadow Soldiers, pomalý úvod začína španielka a v pomalšom rytme sa nesie celá skladba. Je typická mohutnými zbormi v refrénoch a melodickými, plnými gitarami. Revolution a Against the World sú opäť rýchlejšie skladby so šťavnatými gitarami, majú blízko k hardrockovým hraniciam. Na začiatku Twist of Fate sa skrýva prekvapenie, ako podklad sú použité neskreslené gitary, no žiadne strachy, v tejto melodickej, pomalšej skladbe sa pripoja aj tie skreslené. „Smrteľnou odpichovkov“ je už podľa názvu The Quick and The Dead s výraznými gitarami a ich rýchlymi sólami a krátkym sóličkom basy. Záverečná The Galley je zároveň najdlhšou skladbou, veď sa jedná o finále! Pomalé vyhrávky z úvodu preruší gong a pustí k slovu /vlastne k spevu/ Marka. Skladba plynie v kľudnom tempe k strednej časti. V nej majú priestor na exhibíciu gitaristi. Po ďalšej spievanej časti nastáva ukľudnenie, podklad zo španielok, gitarové vyhrávky do stratena a je tu koniec výborného albumu. Accept si drží pozície, hudba má grády, nápady, kvalitu. Album vnímam zhruba na rovnakej úrovni ako predchádzajúci, hodnotím štyrmi hviezdami.