Reakce na recenzi:

hejkal - @ 10.03.2023

Japonský hard rock zo 70. rokov bol rovnocenný angloamerickej produkcii, čoho dôkazom je kapela Strawberry Path a jej debut.

Formáciu tvorí dvojica hráčov. Drvivá väčšina zodpovednosti leží na multiinštrumentalistovi počúvajúcemu na meno Shigeru Narumo. Bicie a druhý hlas mu pomohol nahrať Hiro Tsunada. Dali dokopy deväť skladieb, jednu tvrdšiu ako druhú.

Ak by som ich mal opísať vo všeobecnosti, mám z nich dojem, že majú najbližšie k Hendrixovi, pravda, keby využíval aj mohutné Hammondky. Posadené tvrďáriny typu I Gotta See My Gypsy Woman alebo Woman Called Yellow “Z” striedajú „procolharumovské“ klávesové balady The Second Fate alebo Marry Janes On My Mind, ale dôraz je na hardrockových nádielkach, z ktorých by sa nejeden neposlušný šrac týždeň neposadil, tak sú štipľavé. Gitarové riffy, vyhrávky a sóla dominujú, vo Five More Pennies si dokonca gitara zahrá bez sprievodu, je to taký ten typ exhibície, ktorý rád robil Leslie West.

Čo som čítal na webe, mnohí poslucháči v súvislosti s albumom zmieňujú Hendrixa, Procol Harum a ešte Deep Purple, aj ja to tak vnímam (ako vidno z predchádzajúceho odstavca), ale nemyslím si, že ide o nejaký plagiát, skôr spriaznené duše. Napríklad Leave Me Woman by asi mohla byť na albume In Rock, ale zároveň by to bola nová skladba. No a spomeniem ešte záverečnú titulnú skladbu When The Raven Has Come To The Earth, čo je ďalšia krehká balada s gradovaním víchrice.

Nakoľko sa kapela chcela realizovať i na pódiách, bolo jasné, že to takto dlho nevydrží, nuž sa premenovala na Flied Egg a na ďalšom albume pôsobila ako trio. Pre mňa je debutový album When The Raven Has Come To The Earth vynikajúcim prírastkom do zbierky a počúvam ho v týchto mesiacoch často. Hodnotím plným počtom hviezd a ak vzniknú nové, aj tie pripočítam.