Reakce na recenzi:

hejkal - @ 09.02.2023

Duo japonských muzikantov Shigeru Narumo (gitara, klávesy, spev) a Hiro Tsunada (bicie, spev) nahralo pod názvom Strawberry Path jeden z najlepších hardrockových albumov svojej doby When The Raven Has Come To Earth (1971). O ňom si povieme inokedy. Následne prijali basáka Masayoshi Takanaku a zmenili názov na Flied Egg. V roku 1972 vydali dva albumy, druhý, Goodbye, núkal podobnú hudbu ako Strawberry Path, ale prvý, Dr. Siegel's Fried Egg Shooting Machine, sa z tvorby týchto hráčov vymyká.

Desať skladieb charakterizuje prekvapivá variabilita. Už titulná skladba v úvode akoby chcela ukázať, že keby Gong hral rockovejšie, znelo by to takto. Ponúka hovorené a preexponované intro, hudba kolíše medzi psychedéliou, tvrdšími rockovými polohami a až naivnou melodikou 60. rokov. Striedanie nálad, motívov i temp sa deje v pársekundových intervaloch, skrátka, je to nesúrodá, ale pestrá jazda.

Kapela nezabúda na svoju hardrockovú minulosť (Rolling Down The Broadway, Burning Fever, I'm Gonna See My Baby Tonight), sem-tam prekvapí cukrovou (I Love You, Someday) alebo hororovou (Plastic Fantasy) baladou. A aby toho nebolo málo, dostanete i nádielku artrockových inštrumentálnych orgií (Oke-Kas). Pokiaľ by ste niekedy mali pochyby o to, či do tvrdej muziky patria klávesy, vypočujte si záverečnú skladbu Guide Me To The Quietness a až na výnimky potvrdzujúce pravidlo budete mať jasno. Áno!

Aké z toho mám pocity? Nadšené! Ide o najkomplexnejší album kapely a počúvať ho je slasť. Pre mňa je podstatné i to, že muzika je tvrdá ako žula, nesnaží sa o nejaké kompromisy, každá idea, akokoľvek búrlivá, je okamžite realizovaná. Z prezentovanej muziky cítim radosť z hrania, experimentovania i nadhľad, ktorý tak často absentuje u podobných spolkov, čo sa berú vážnejšie ako hifisti v diskusii o kábloch.

Dokonalá rocková hudba.